Informacie o STUZ/SR - Cislo 52/2001
|
Z d r o j:
Nazov casopisu: Informacie o STUZ/SR Vydavatel: Spolocnost pre trvalo udrzatelny zivot SR Rok: 2001 , Cislo: 52 - maj Pred časom popredný slovenský architekt a v súčasnosti navyše poslanec NR SR Štefan Šlachta publikoval v Kultúrnom živote svoje názory na súčasnú slovenskú architektúru. S viacerými jeho názormi možno len súhlasiť, napríklad s jeho kritikou bezduchého plagiátorstva, používania módnych prvkov bez akéhokoľvek filozofického zázemia, bez primeraného teoretického (a dodajme že i praktického - pozn. m.h.) zdôvodnenia, alebo s jeho znepokojením nad kvalitou verejných stavie b typu nový Parlament, ale najmä nových rodinných domov či celých zbohatlíckych štrvtí na spôsob Beverly Hills: nevkus tvarov, farieb, rôznych balustrád či nezmyselnosť pôdorysov. K jeho výhradám mám jedinú námietku: katastrofa, ktorú predstavuje súčasná výstavba okolo Slavína či Machnáča, v blízkosti prímestských obcí a na ďalších miestach nad mestom a za mestom, by si žiadala podstatne expresívnejšie a explicitnejšie odsúdenie: profesionálne, morálne a neraz i právne. Súhlasiť je treba aj s tvrdením, že humanizácia sídlisk je proces, ktorý nemôžu zvládnuť architekti sami a do ktorého musia vstúpiť aj ďalšie profesie, ekológov nevynímajúc. Škoda len, že citovaný autor nevzťahuje túto požiadavku aj na ostatné procesy architektonicko-urbanistickej tvorby. Ne muselo by tak často dochádzať k paškvilom, ktoré sú výplodom koalície neoprávnene sebavedomých architektov, megalomanských investorov a nekompetentných či dokonca skorumpovaných úradníkov. Podpísať sa možno aj pod výrok, že množstvo investovaných peňazí nie vždy prinieslo adekvátnu architektonickú kvalitu. Neraz platí skôr iná úmera: čím viac disponibilných prostriedkov, tým väčšie riziko obludnej realizácie, či veľkorysejšej devastácie. V čom naopak s autorom zásadne nesúhlasím je jeho názor, že stavba Národnej banky Slovenska - víťaz verejnej súťaže, ako zdôrazňuje Štefan Šlachta - sa stala vykročením slovenskej architektúry do nového veku - veku inteligentnej architektúry. O podmienkach a súvislostiach tejto verejnej súťaže sa povráva všeličo, ale nech už boli akékoľvek, faktom je, že k lokalizácii a projektu stavby, ktorá bude desaťročia determinovať siluetu Bratislavy zo všetkých možných uhlov pohľadu, sa širšia verejnosť nemala možnosť či reálnu príležitosť vyjadriť. A tak sme, nie po prvý raz, boli po stavení pred hotovú vec a osobne som nestretol človeka, ktorý by nebol realizáciou tohto “veľdiela” mierne povedané nepríjemne prekvapený. Celý tento počin vnímam ako pokračovanie v nešťastných aktivitách tzv. normalizačného obdobia typu Presscentrum, Slo venská technická univerzita na Radlinského, Štátny archív na Machnáči, ibaže s vynaložením rádovo väčšieho množstva štátnych prostriedkov. Ak má takto vyzerať vykročenie slovenskej architektonickej tvorby do nového veku inteligentnej a rchitektúry, potom sa asi radšej odsťahujem niekam na kopanice. Agresívny zásah do siluety mesta nie je však jediným smrteľným hriechom monštra známeho pod skratkou NBS. Ďalším je to, že namiesto oživenia ulice vytvára nehostinný monolitický múr. Stavba s obrovskými požiadavkam i na parkovacie priestory nemá doriešené dopravné vzťahy a jej parkovacím nárokom zrejme padne za obeť okolitá štvrť, či aspoň posledné parčíky v nej, ako sa to stáva v hlavnom meste Slovenska pomaly zvykom. Konštatácia Štefana Šlachtu, že priestor Hodžovho námestia dotvára nová polyfunkčná budova, už nemá natoľko explicitne pozitívny hodnotiaci charakter, ako jeho óda na NBS, ale predsa by som navrhoval sloveso dotvára nahradiť slovesom znehodnocuje či dokonca znetvoruje, pričom sa to žiaľ netýka len sa motného Hodžovho námestia, ale aj priehľadov prakticky zo všetkých strán: z Poštovej, Vysokej, Panenskej či Štefánikovej (ponad záhradu Grassalkovichovho paláca). Aj keď možno namietať, že je to vec vkusu, asi to nie je len problém môjho deformovaného este tického vnímania. Veď okrem dvoch-troch architektov, ktorí sú tak či onak zviazaní s týmto projektom, som ešte nestretol človeka, ktorý by touto stavbou nebol doslova zhrozený. Okrem toho, že vytvára novú hmotu, ohraničujúcu časť priestoru s názvom Hodžovo námestie, nespĺňa žiadny z atribútov, po ktorom spoločne so Štefanom Šlachtom voláme: znov uvrzkriesenie námestí a ulíc (cit.: "ulice sa stali opäť ulicami, námestia námestiami"). Navyše úplne popiera to, o čom po premene bývalého námestia na dopravnú križovatku v 70-tych rokoch vznikol viac-menej konsenzus: že totiž toto námestie sa bude dotvárať v postmodernistickom duchu, najlepšie korešpondujúcom s architektúrou Grassalkovichovho paláca. Rehabilizácia alebo devastácia námestí a ulíc? V diskusii o rehabilitácii námestí a ulíc by sa dalo pokračovať s použitím celého radu iných, z veľkej časti skôr nešťastných než šťastných príkladov, a to aj napriek tomu, že celkový trend zaceľovať hluché miesta, rany a štrbiny, ktoré zanechali v kontexte bratislavských ulíc a námestí uplynulé desaťročia, je trend nepochybne správny. V prvom rade, v ostatných rokoch sa rozbehol zvyk rekonštruovať námestia. Nie vždy sa nákladné investičné aktivity končia až tak tragicky, ako tzv. rekonštrukcia Dullovho námestia, ale je takmer pravidlom, že na ne na jednej strane dopláca veľká časť stromovej zelene a na druhej sa tu ako huby po daždi objavujú nové architektonické či výtvarné doplnky často veľmi pochybnej hodnoty, ktoré zaberajú miesto stromom, lavičkám, alebo hoci detským hojdačkám. V chudobnom rozpočte mesta a mestských častí sa vždy ešte nájde nejakých tých niekoľko desiatok miliónov na generálnu rekonštrukciu priestranstiev, ktorým často dokopy nič nechýbalo - iba pravidelná starostlivosť a údržba. Ale na ňu sa akoby napotvoru nikdy nenájde ani mizerných niekoľko desiatok tisíc korún ročne. Podobne je to aj s ulicami. Na prvom mieste snáď možno spomenúť dlho očakávanú rekonštrukciu Zámockej, ktorá sa vyvíja v jedno veľké architektonické fiasko a navyše hrozí čiastočne vyradiť z verejného užívania stráne Hradného vrchu. Ak by projekt dostavby Podhradia mal pokračovať tak, ako sa to prezentuje na billboardoch na dunajskom nábreží, tak by sme za atmosférou petržal ských sídlisk ani nemuseli chodiť za Dunaj - mali by sme ju priamo v Starom meste. Ale veľmi spornou sa stala aj funkcia pamiatkových zón na území mesta. Veď kto rešpektuje zásady pamiatkov ej starostlivosti či snahu zachovať Genia loci v prípade takej Obchodnej, Vysokej alebo Jozefskej? Koľko pôvodných historických vinohradníckych domov, likvidácii ktorých sme pre 11 rokmi s veľkou slávou zabránili, dnes ešte skutočne stojí? A čo ich nahradilo? Kto má z ábrany situovať niekoľkopodlažnú stavbu do prostredia údajne chránených vilových štvrtí z konca 19. či začiatku 20. storočia? Koho trápi, že pomaly nebude odkiaľ ukázať cudzincom mesto? Pestrosť nemusí byť vždy prínosom Jedným z atribútov, ktorý dáva Šlachta slovenskej architektúre 90-tych rokov k dobru, je pestrosť, kontrastujúca s uniformitou predchádzajúcich desaťročí. Iste, nik asi nesmúti za šeďou panelákových sídlisk, ale ani pestrosť nemusí byť vždy a za každých okolností prínosom. Autorom v tejto súvislosti ospevované nové čerpacie stanice pohonných hmôt sú práve príkladom toho, ako môže ich vyzývavá farebná či svetelná "pestrosť" znehodnocovať - najmä v prípade necitlivého umiestnenia - okolité prostredie. To isté sa týka i ”architektúry uličných priestorov” - reklamných pútačov, vývesných štítov a podobne. Mimoriadne úpadkovú podobu nadobudli nové honosné oplotenia rodinných domov. Mesto ”spestrujú” aj nové infraštruktúrne prvky typu kandelábrov, kolektorov, bezduchých fontán, monolitických oporných múrov a podobne, ktorých pribúda najmä na úkor zelene. O necnostiach investorov a architektov a absencii verejnej diskusie Šlachta celkom oprávnene vytýka investorom, že nevypisujú verejné architektonické súťaže, čím sa pripravujú o šancu, nájsť optimálne riešenie a slovenskú architektúru i spoločnosť zbavujú možnosti posunúť architektonické myslenie i tvorbu dopredu. Na margo investorov konštatuje, že radi diktujú svoj vkus, a architekti, ktorí nemajú dostatočný rešpekt, ich posl úchajú. Otázka je, či ide len o nedostatok rešpektu, alebo aj o nedost atok profesionálnej cti, zodpovednosti, svedomia... Mne však chýba aj niečo iné: nedostatok užšej odbornej i širokej verejnej diskusie o tom, ako si my, obyvatelia Bratislavy, predstavujeme jej budúcu tvár. Je to priam neuveriteľné, ale za čias Husáka a Jakeša, keď v neľahkých podmienkach vznikala Bratislava/nahlas a iné kolektívne dobové a zároveň hodne nadčasové dokumenty, sa o architektonicko-urbanistickej tvorbe diskutovalo otvorenejš ie a zanietenejšie ako dnes. Priam bytostne tu chýba neformálny, lež autoritu požívajúci spolok ťažko spochybniteľných a zároveň zanietených osobností, voľná obdoba Bratislavského okrášľovacieho spolku, Bratislavských ochranárov z 80-tych rokov či hoci Klu bu za starou Prahu. Kde tu dnes, v čase ústavne zaručených demokratických práv a slobôd, v čase zákona o slobodnom prístupe k informáciám a v čase, keď na nejednom z dôležitých postov sedia ľudia, ktorí ešte v 80-tych rokoch zdieľali naše názory, nájdete aspoň tak zásadnú polemiku o principiálnych veciach, ako bol napríklad spor medzi protagonistami a odporcami lokalizácie novej budovy SNR v 80-tych rokoch, či hoci takú, aká sa viedla koncom 60-tych rokov o kauze Podhradie, Rybné námestie, synagóga a Nový most? Ak by tomu tak bolo, osobne neverím, že by budova Národ nej banky Slovenska, Tatrabanky na Hodžovom námestí, zástavba Zámockej, či (ne)regulatívy pre vilové štvrte vyzerali tak, ako vyzerajú. Pochybujem tiež, že by sa investorom podarilo umiestniť hyperm arket s nedoriešenými dopravnými vzťahmi na hranu Sadu Janka Kráľa, zastavať park na Račianskom mýte, narušiť siluetu mesta i výhľadové kužele toľkými nevzhľadnými, rušivými objektami, schváliť zástavbu Napoleonského vŕšku niekoľkopodlažným objektom (navyše v rozpore s platným územným plánom), vybudovať na stráňach Machnáča malú Petržalku, zdevastovať Kamzík hotelom West, vyrúbať tisícky hodnotných stromov, vrátane kapitálnych exemplárov gaštana jedlého na ul. Boženy Nemcovej a lipy na Drotárskej, zastavať metódou od plota k plotu niekoľko stov iek donedávna romantických záhrad a zničiť celých rad iných vzácnych zákutí, zabetónovať a zaasfaltovať pomaly každú plôšku zelene. Zostáva len veriť, že rastúca nespokojnosť obyvateľov mesta s tým, ako živelne sa vyvíja jeho nová tvár, prerastie do vzniku ďalších občianskych iniciatív, diskusných fór i konkrétnych krokov za záchranu prírodných a kultúrnych hodnôt vážne ohrozených aj novou architektonickou či pseudoarchitektonickou tvorbou. Z d r o j: Nazov casopisu: Informacie STUZ/SR Vydavatel: Spolocnost pre trvalo udrzatelny zivot SR Rok:2001 , Cislo: 52 - maj |
Informacie o STUZ/SR - Cislo 52/2001