Počas 7. Stretnutia Ekonomického Fóra Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (ďalej OBSE), ktoré sa konalo 27. mája 1999 v Prahe zaujal stanovisko ku kríze na Balkáne so zreteľom na problémy životného prostredia výkonný riaditeľ REC, Jernej Stritih. Prejav prinášame v plnom znení.

Vážené dámy a páni,

dovoľte mi začať môj prejav poďakovaním za pozvanie na Ekonomické Fórum, ktoré patrí predsedníctvu a sekretariátu z Nórska. Považujem Regionálne environmentálne centrum, organizáciu, v ktorej pracujem, ako jeden z mechanizmov na zlepšenie environmentálnej bezpečnosti v najširšom zmysle v krajinách strednej a východnej Európy a verím, že nie náhodou je vzájomný dialóg všetkých zúčastnených pri riešení environmentálnych problémov, prístup k informáciám, účasť verejnosti a podpora mimovládnych organizácií jedným z hlavných cieľov našej organizácie. Z tohto dôvodu by som chcel vysloviť vďaku tým delegátom, ktorí citovali našu prácu vo svojich vyhláseniach v  rámci predchádzajúcej diskusie. V čase zúriaceho vojenského konfliktu na Balkáne, s množstvom negatívnych dopadov na životné prostredie verím, že je najvyšší čas diskutovať o tom, ako by bolo možné prepojiť problematiku životného prostredia, účasti verejnosti a  bezpečnosti do aktivít medzinárodného spoločenstva. Hlavní rečníci pred mojím vystúpením vyzdvihli význam prístupu k  informáciám, účasti verejnosti a  práva na spravodlivosť pri rozvoji environmentálnej politiky a jej implementáciu vo všeobecnosti. REC zohráva veľmi dôležitú úlohu v procese vývoja a implementácie Aarhuského dohovoru a bol by som veľmi rád, keby OBSE prijala za jednu z hlavných priorít ratifikáciu a implementáciu tohto Dohovoru. Verím, že aj široké prijatie uvedeného Dohovoru by samo o sebe znamenalo značné zlepšenie environmentálnej bezpečnosti v regióne pôsobnosti OBSE.

Chcel by som obrátiť pozornosť na skúsenosti našej organizácie pri zabezpečovaní účasti verejnosti a šírení informácií v stredoeurópskom regióne v oblasti životného prostredia a to osobitne na ponaučenie, ktoré sa bude

musieť vziať do úvahy pri riešení súčasného balkánskeho konfliktu.

Úloha environmentálneho hnutia, ktorú zohralo pri revolúciách v socialistických krajinách, je dobre známa. Environmentálne problémy vtedy, rovnako ako aj teraz, zasahujú do politiky. Životné prostredie reprezentuje celú škálu problémov, ktoré musia všetci ľudia riešiť spoločne. V druhej polovici osemdesiatych rokov predstavovalo životné prostredie kontext pre reálnu sociálnu diskusiu, založenú na pravdivých informáciách. Táto diskusia viedla k pádu systému, ktorý nebol trvaloudržateľný a ktorý po sebe zanechal aj medzinárodné spory ako napríklad Gabčíkovo - Nagymaros medzi Slovesnkom a Maďarskom.

Počas prechodného obdobia sa na úlohu ochranárov tak trochu pozabudlo. Veľa krajín v regióne sa sústredilo len na prechod ekonomiky a  mnohé krajiny regiónu sú už na ceste k relatívnej prosperite. V nestabilných oblastiach však prišlo k územným sporom, alebo vojnám a  environmentálne problémy zanedbávajú. V týchto krajinách zohrá environmentálna problematika svoju úlohu v povojnovom scenári.

Environmentálne problémy sa znovu objavia v dvoch hlavných oblastiach:

1. Pri rekonštrukcii a vyčistení a to nielen po vojnových škodách, ale aj v neefektívnych socialistických priemyselných odvetviach.

2. Pri demokratizácii, národnej výstavbe a stabilizácii regiónu.

Obidve tieto oblasti si budú vyžadovať určitú dávku environmentálnej spravodlivosti. V prípade rekonštrukcie a vyčistenia sa musí zodpovednosť za devastáciu životného prostredia nestranne posúdiť a rozdeliť. Vojenský zásah NATO od základu zmenil predchádzajúcu situáciu. Riešenia, ktoré sa aplikovali v okolitých krajinách sú úplne bezpredmetné, avšak naskytla sa tu príležitosť na naštartovanie krajiny smerom k trvalej udržateľnosti. Krajiny NATO by mali vziať na seba zodpovednosť na vyčistenie životného prostredia a znovu vybudovanie infraštruktúry. Takýmto spôsobom by mohli v reálnom živote preukázať, že vojenská intervencia nebola namierená na širokú verejnosť v Juhoslávii a v okolitých krajinách a zároveň by stimulovali urýchlenie premeny smerom k trvalej udržateľnosti.

Rekonštrukcia znamená viac ako len fyzické vyčistenie a obnovenie. Skúsenosti OECD získané v krajinách strednej a východnej Európy, ako aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, v rámci procesu ”Životné prostredie pre Európu” ukazujú, že technické opatrenia (investičné projekty) sú len vtedy úspešné, keď je dostatočne vybudovaný environmentálny manažment na rozličných úrovniach v rámci krajiny. To znamená tam, kde sú k obnove a vyčisteniu vytvorené inštitucionálne kapacity v spoločnosti. Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti v environmentálnych rozhodovacích procesoch a práve na spravodlivosť (Aarhuský Dohovor) vytvára prepojenie medzi oblasťou životného prostredia a demokratizáciou.

Pripravovatelia Aarhuského Dohovoru pochopili, že len v garantovaní práva na informácie a účasti verejnosti môže verejnosť prakticky začať kontrolovať spôsob akým sa v ich spoločnosti narába so životným prostredím. Účasť verejnosti pri riešení problémov v oblasti životného prostredia rovnako vyžaduje, aby existoval účinný administratívny a právny systém. Aarhuský dohovor sa javí z tohto dôvodu ako Záverečný akt v Helsinkách, v ktorom sa zmedzinárodnilo to, čo bolo formálne časťou vnútroštátneho práva, zaobchádzanie úradov s verejnosťou v zmysle uplatňovania základných práv v oblasti životného prostredia.

Naša skúsenosť ukazuje, že veľa sa dá dosiahnuť v rámci medzihraničnej spolupráce pri spoločnej podpore mimovládneho hnutia, vládnych a podnikateľských aktivít v prostredí s rozdelenými environmentálnymi hodnotami. Takýmto príkladom je spolupráca medzi Bulharskom, Macedónskom a Albánskom pri ochrane prírody a rozvoji ekoturizmu, ktorá sa začala po úvodnom projekte mimovládnej organizácie zameranom na

ochranu populácie medveďa na Balkáne. Ako ďalší príklad by mohla slúžiť účasť zástupcov krajín, ktorí boli predtým navzájom vo vojnovom konflikte, na regionálnom stretnutí pri tvorbe environmentálnej politiky, kde všetci zúčastnení vyjadrili záujem zharmonizovať ich environmentálne štandardy s normami EU. Priamy príklad môžem uviesť z Bosny a Hercegoviny, kde vojnou znepriatelené krajiny sa v rámci procesu zmierenia zaoberali ako prvým problematikou čistoty vôd, pôdy a ovzdušia. Existujú však mnohé ďalšie poučné príklady z Daytonskej dohody, ktoré je možné aplikovať v povojnovom scenári. Vývoj environmentálneho práva a politiky v Bosne a Hercegovine nám podáva dostatočné množstvo príkladov.

Očividne prvým problémom v Bosne je akýsi ”syndróm posadnutosti”. Počas vojnového konfliktu opustilo krajinu množstvo kvalifikovaných pracovníkov a vytvoril sa tak nedostatok schopných domácich partnerov medzinárodnému spoločenstvu. Naviac je medzinárodné spoločenstvo pod silným tlakom vykazovať ihneď hmatateľné výsledky. Výsledkom toho je vzájomná závislosť, v ktorej sú miestni partneri posadnutí mocou a peniazmi, zatiaľ čo medzinárodné spoločenstvo finančne zásobuje tých, ktorí môžu rýchlo vykázať výsledky, avšak nie sú reálne zainteresovaní do procesu urýchlenej demokratizácie v krajine. Napríklad technická pomoc poskytnutá v krátkom čase, hoci bola mimoriadne dôležitá, nebola vo veľa prípadoch náležíte využitá z dôvodu nedostatku schopných domácich inštitúcií ju riadiť.

Širší, účastnícky prístup (participatory approach), ponúklo medzinárodné spoločenstvo v súvislosti s prípravou spoločných právnych úprav v oblasti životného prostredia pre dva celky Bosny Hercegoviny: Federáciu Bosny Hercegoviny a Srbskej republiky. V rámci tohto procesu sa predpokladalo publikovanie pripravovaných úprav, ku ktorým by sa takto mali možnosť vyjadriť aj mimovládne organizácie a široká verejnosť. Ministerstvá obidvoch krajín súhlasili, že budú spolupracovať v takomto otvorenom a transparentom procese, ktorému by asistovala aj skupina právnych expertov zo zahraničia. Zástupcovia medzinárodného spoločenstva však najskôr vylúčili účasť verejnosti v rámci prípravného procesu a neskôr aj zastavili snahu publikovať pripravované právne úpravy obidvoch krajín. Tak sa stalo, že OHR federácia stále ešte čaká, ako sa vyvinie situácia a RS pokračuje v práci predstavením nového prípravného projektu, ktorého podstata je založená na modelovej sústave Rady Európy z roku 1994. Prepásla sa tak možnosť vytvoriť sústavu environmentálneho práva, z ktorého by sa stalo po prvý krát všeobecne verejne akceptovaná štátna právna úprava.

Súčasný vojenský konflikt na Balkáne má mnohé environmentálne stránky: narastá tu znečistenie životného prostredia spôsobené deštrukciou priemyslu a infraštruktúry, hygienické problémy pre utečencov a pre obyvateľstvo, kde je infraštruktúra preťažená alebo zničená, ale rovnako sú preťažené environmentálne inštitúcie vrátane mimovládnych organizácií, ktoré môžu pod týmto tlakom rozpadnúť. Zastúpenia REC v Belehrade, Skopje, Tirane, Sofii a Bukurešti zbierajú informácie o týchto vplyvoch a súčasne sa rovnako snažíme urýchlene vyvinúť projekty na zvýšenie ekologického povedomia u utečencov, ktorí sa zo dňa na deň ocitli z rozľahlých vidieckych sídlach v preplnených táboroch pre utečencov s minimálnou sieťou infraštruktúry.

Najväčšia možnosť prepojenia oblastí životného prostredia a bezpečnosti nastane až v povojnovom období, v rámci rekonštrukcie krajiny. Problematika životného prostredia, okrem základnej asanácie, nebude v prvých mesiacoch rekonštrukcie na prvom mieste.

Veríme avšak, že významný prostriedok k dlhodobejšiemu úžitku je možné dosiahnuť len vtedy, ak sa životné prostredie čo najskôr zahrnie do stratégie rekonštrukcie. S takýmto pohľadom si dovolím upozorniť na niekoľko problémov:

V prvom rade musí byť celý proces transparentný. Obrovské množstvo potreby rekonštrukcie bude viesť k urýchleným rozhodnutiam a tým aj k mnohým omylom. Môžeme sa poučiť na omyloch v Juhoslávii, Albánsku a Macedónsku. Čo najväčšia transparentnosť tohto procesu umožní dialóg a tým pádom aj vstup verejnosti a jej podporu dosiahnutým výsledkom.

Po druhé, environmentány pohľad by mal byť zastúpený pri každej rekonštrukcii. Vojnové ničenie eliminovalo aj systém, ktorý nebol trvalo udržateľný a pokiaľ tento nebude nahradený viac trvalo udržateľným, mnohým bude otázna motivácia medzinárodného spoločenstva. Environmentálna problematika môže vytvoriť základ pre spoluprácu aj formálne antagonistickej verejnosti, aby sa vytvorilo nové satus quo. Vybudovanie kvalitných environmentálnych inštitúcií sa ukazuje ako finančne najefektívnejšia cesta pri riešení environmentálnych problémov v strednodobých a krátkodobých časových horizontov. Využívanie environmentálne bezpečných technológií môže tiež ušetriť značné množstvo prostriedkov na následné zlepšovanie ukazovateľov čistoty životného prostredia v budúcnosti

Po tretie, Medzinárodné spoločenstvo by malo podporovať rozvoj environmentálnych občianskych organizácií v rámci každého svojho plánu v povojnovej Juhoslávii. Rovnako by sa malo podporiť posilnenie právnych mechanizmov na výkon environmentálneho práva. Všetko však musí ísť ruka v ruke s podporou zeleného hnutia, ktoré umožňuje využívanie miestnych sietí expertov a občianskych environmentalistov. Integrovaný prístup umožní dosiahnuť lepšie výsledky cez identifikáciu spoločných hodnôt, cez zmiernenie konfliktov a cez vytvorenie pravidiel hry na vyriešenie environmentálnych a potencionálne aj iných problémov nasledujúceho storočia. Regionálne environmentálne centrum (REC) svojou prítomnosťou v regióne je pripravené podľa požiadaviek zabezpečiť svoj vklad do tvarovania a implementácie stratégie povojnovej rekonštrukcie.