Hlavna stranka STUZ SR
Spolocnosti pre trvaloudrzatelny zivot SR

Spoločnosť pre trvalo udržateľný život v SR Staroturský chodník 1, 811 01 Bratislava, tel./fax: 5313 968 BIODIVERZITA NA SLOVENSKU Z POHĽADU MIMOVLÁDNYCH ENVIRONMENTÁLNYCH ORGANIZÁCIÍ See english version Úvod V súvislosti s práve prebiehajúcou 4. konferenciou zmluvných strán Dohovoru o biodiverzite často počúvame z najvyšších oficiálnych slovenských miest slová sebauspokojenia až sebachvály. V tomto smere vyniká najmä minister životného prostredia Jozef Zlocha, ktorý neváha vyhlasovať Slovensko dokonca za vzor, ako by sa mala chrániť príroda a životné prostredie. Raz priamo, inokedy nepriamo sa pritom verejnosti podsúva, že je to práve súčasná vláda a v jej rámci ministers tvo životného prostredia, kto má rozhodujúcu zásluhu na údajne vynikajúcej úrovni našej štátnej ochrany prírody i vzťahu k prírode a prírodným zdrojom vo všeobecnosti. Ako objektívne pozitíva Slovenska je pritom možné uviesť dve: skutočne mimoriadnu pestrosť prírodných a krajinných typov a niekoľko desiatok (možno stovák) nadšencov - profesionálov i dobrovoľníkov angažovaných v oblasti ochrany prírody, ktorí ešte nerezignovali. Obe tieto pozitíva na súčasnom Slove nsku fungujú nie vďaka, ale napriek súčasnej moci, ktorá o. i. riadi aj štátnu ochranu prírody. Tým, že o ochrane prírody a jej problémoch je naša verejnosť veľmi slabo informovaná a pár žánrových obrázkov z prírody stále ešte dokáže vyvolať ilúziu, že nenarušenej prírody je na Slovensku dosť, nepripadá tvrdenie o špičkovej a stále sa zlepšujúcej úrovni ochrany prírody u nás mnohým natoľko absurdné, ako vydávanie Slovenska za vzor svetu v ekonomike, kultúre, tolerancii, medziľudských vzťahoch, dodržiavaní ľudských práv, ústavy, zákonov a pod. Pritom v skutočn osti úpadok vzťahu k ochrane prírodných hodnôt, ktorý nastal za súčasnej vlády a ministrovania Jozefa Zlochu, predčí dokonca i úpadok vo sfére školstva, zdravotníctva, kultúry či reálnej životnej úrovne občanov Slovenska. To, že Slovensko je napriek tomu miestom konania 4. konferencie zmluvných strán Dohovoru o biodiverzite, je možné chápať ako nezaslúženú poctu, ale aj ako jednu z možných foriem upozornenia. Keby sme takúto možnosť vylúčili, ako by sme potom zdôvodnili, že miestom konania dosiaľ najväčšieho environmentálneho summitu v dejinách ľudstva bola práve Brazília - čelný devastátor tropických dažďových pralesov - rozhodujúceho zdroja prírodnej diverzity? Ani “populačný summit” sa nekonal v Káhire preto, ž e by práve Egypt bol zvlášť pozitívnym príkladom v zvládavaní populačnej explózie, podobne ako “ženský summit”, ktorý sa pred nikoľkými rokmi konal v Číne, ťažko možno označiť za prejav uznania tomu, ako čínska moc narába s obyvateľkami svojej krajny. Podstatnejšie, než odpoveď na otázku, prečo sa 4. “biodiverzitný summit” koná práve v Bratislave, je zamyslenie na tému: aký je stav a vývoj štátnej ochrany prírody v širšom kontexte vzťahu decíznej a podnikateľskej sféry, ale i spoločnosti ako celku k problému ohrozeného druhového a ekosystémového bohatstva a rôznorodosti, teda biologickej diverzity, skrátene biodiverzity. Úvodom tohto hodnotenia je treba povedať, že situácia vo vzťahu k prírodným hodnotám a ich ochrane nebola nikdy v histórii ružová. Skôr než čiernobiely pohľad na vec je namieste porovnávanie lepších a horších, či zlých a ešte horších období v tejto oblasti. A tu je treba jednoznačne povedať, že práve súčasné obdobie patrí pre prírodu Slovenska k najhorším v celých novodobých dejinách. Dôkazov o oprávnenosti takéhoto tvrdenia jestvuje neúrekom, doslova všade, kam sa pozrieme. V inštitucionálno-personálnej sfére je príznačný rapídny pokles autority orgánov ochrany prírody v uplynulých 2 - 3 rokoch. Jedným z dôvodov je cynická likvidácia osobitnej štátnej správy pre životné prostredie práve v čase, keď sa stala viac-menej dobudovanou a (takmer) všeobecne akceptovanou. Ak v rokoch 1991 - 1992 presadenie zásadného ochranárskeho stanoviska po línii štátnej správy bolo pomerne bežnou záležitosťou, v súčasnosti je to takmer nemožné, lebo prio rity decíznej sféry sú spravidla iné a neraz priamo protirečiace záujmom ochrany prírody. Reálny dosah zložiek štátnej ochrany prírody na rozhodovanie o tom, čo sa v krajine deje, výrazne zoslabila aj násilná centralizácia niekoľkých desiatok organizácií pôsobiacich v tejto oblasti pod strechu jednotnej Slovenskej agentúry pre životné prostredie. Viac škody ako osohu v tejto sfére napáchalo i nové, nekompetentne a účelovo zamerané územnosprávne členenie Slovenska. Vari rozhodujúci však bol výrazný kádrovo-personálny regres vo sfére štátnej ochrany prírody, a to ako po stránke kvanti tatívnej, tak aj kvalitatívnej (pozri čistky v štátnej správe po nástupe súčasnej vlády k moci, ako aj redukcia počtu pracovníkov a preferovanie straníckych kritérií pri výbere kádrov v súvislosti s novou územnosprávnou organizáciou Slovenska, pokles počtu pracovníkov v odborných organizáciách štátnej ochrany prírody z cca 350 v roku 1992 na súčasných menej ako 100). Z konkrétnych prípadov jeden za všetky: najstarší a najvýznamnejší národný park na Slovensku (TANAP) sa z ochranárskeho fenoménu premenil na pôsobisko zápasu o uspokojovanie zištných záujmov, pričom oficiálne ťažisková prírodoochranná funkcia TANAP-u sa stala úplne podružnou. Vo sfére finančného zabezpečenia sa ochrana prírody na Slovensku stáva stále viac a viac popoluškou s rozpočtom niekoľkonásobne nižším, ako napr. v roku 1992. Správy veľkoplošných chránených území doslova živoria, pričom príspevok zo štátneho rozpočtu Správe Tatranského národného parku sa blíži k nule. Všeobecne sa síce uznáva, že štátna ochrana prírody bez pomoci dobrovoľných zložiek nemôže byť úspešná (a UNCED v Riu to veľmi zreteľne a mnohonásobne podčiarkol), avšak finančná podpora mimovládnych organizácií, pôsobiacich vo sfére ochrany prírody, poklesla od roku 1992 na Slovensku na menej ako jednu desatinu. Navyše, slovenský parlament prijal pred dvoma rokmi vládny návrh zákona o nadáciách s dosahom na celý neziskový a mimovládny sektor, ktorý svojím rešt riktívnym charakterom zlikvidoval väčšinu nadácií, prírodoochranne zamerané nevynímajúc. Aj novela zákona o civilnej vojenskej službe podstatne znížila akcieschopnosť mimovládnych organizácií, pre ktoré “civilkári” neraz predstavovali východisko zo situácie, za ktorej si nemohli dovoliť financovať profesionálov s bežným platom. Ešte negatívnejšie dôsledky pre slovenskú prírodu, než nedostatok finančných prostriedkov na jej ochranu, má prebytok prostriedkov na jej devastáciu (aktivity typu Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, unáhlená výstavba diaľnic, vysoko centralizovaná energetika, energeticky a surovinovo náročný ťažký priemysel, vývoz nespracovaných surovín a prírodných zdrojov, rozvoj konzumných foriem turizmu a jeho devastačnej infraštruktúry na území národných parkov, rozvoj aut omobilizmu verzus zeleň ai.). Vo sfére politickej podpory: Ochrana prírody sa nachádza na jednom z najnižších miest v politickej agende vlády, parlamentu i jednotlivých politických strán a hnutí. Ako problém v ich politických programoch, ako aj v politických diskusiách, takmer úplne absentuje. O podpore environmentálnych MVO zo strany politických kruhov nemôže byť, až na nepatrné výnimky, ani reči. Ani v prípade opakovaných neprimerane tvrdých zákrokoch slovenskej polície voči pokojne demonštrujúcim ochranárom sa nenašla jediná politická strana, ktorá by sa ich jednoznačne zastala. V legislatívnej sfére: Zákon o ochrane prírody a krajiny bol prijatý ešte pred nástupom súčasnej vlády. Odvtedy sa v legislatívnej sfére toho veľa v prospech slovenskej prírody neudialo. Zato viaceré novoprijaté právne normy (napr. viaceré novely stavebného zákona) devastáciu prírody uľahčili. V kategórii podzákonných noriem možno privítať vyhlásenie dvoch nových národných parkov: Poloniny a Muránska planina. Zo samotného aktu vyhlásenia však nevyplynula pre sprav ovanie týchto hodnotných (aj keď predchádzajúcou hospodárskou činnosťou nemálo zdevastovaných) území ani koruna navyše. Veľké nebezpečie pre samotnú podstatu ochrany prírody na chránených územiach v neštátnom vlastníctve predstavuje praktické nedoriešenie kompenzácie obmedzených užívateľských práv (majetkovej ujmy) z titulu ochrany prírody. Úroveň právneho vedomia vo vzťahu k prírode a jej ochrane, ktorá sa po roku 1989 začala postupne zlepšovať, opätovne klesá, pričom medzi príčinami sa začína čím ďalej, tým viac črtať vplyv korupcie. Vo sfére výchovy, vzdelávania a masmédií a prístupu k informáciám sa ochrana prírody nevymanila z postavenia popolušky, o čom svedčí nielen symbolický podiel hodín takto zameraných školských predmetov v rámci školských osnov, ale aj nepatrný počet pedagógov, schopných prednášať o tejto problematike zasväteným a zároveň zrozumiteľným a príťažlivým spôsobom. Podiel osvetových programov mimoškolskej výchovy so zameraním na ochranu prírody je v súčasnosti určite ešte nižší, než pred rokom 1989. Monitorovať aktivity značne decentralizovaných masmédií v tejto oblasti by bolo veľmi náročné, ale ak použijeme len 3 dostupné indikátory: - malá a zväčša pasívna účasť novinárov a minimálny ohlas médií na takto zameraných tlačových besedách, - podiel novinárov, na ktorých by bolo možné použiť označenie ekožurnalista, nižší ako pred rokom 1989, - nulové zastúpenie problémových prírodoochranne zameraných relácií typu Eko ďalej v tzv. verejnoprávnej televízii, bude nám zrejmé, že situácia v tejto sfére už pomaly nemôže byť horšia, a to ani nehovoríme o otvorenej či aspoň tichej podpore antiekologických aktivít zo strany väčšiny vplyvných masmédií, vrcholom ktorej bolo vyhlásenie VD Gabčíkovo za ekologickú stavbu, o tvrdej cenzúre voči kľúčovým environmentálnym aktivistom (napr. vedúcej pobočky Greenpeace na Slovensku), o neochote TASR prinášať základné informácie o niektorých významných ochranárskych akciách, o vyra dení kvalitnej učebnice ekologickej výchovy zo zoznamu učebných pomôcok, o zákaze úradníkom podávať informácie či komunikovať s aktivistami mimovládnych organizácií, o neochote ministerstva životného prostredia odpovedať na otázky, týkajúce sa ochrany prírody a prírodných zdrojov, o prekážkach a manipulácii s informáciami s cieľom obmedziť účasť verejnosti a MVO na procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, a na druhej strane o vzbudzovaní klamlivých ilúz ií o tom, že situácia vo sfére ochrany prírody a životného prostredia sa vyvíja pozitívne, atď, atď... Vo sfére (ne)rešpektovania medzinárodných záväzkov, konvencií a dohôd. V mnohých oblastiach je úcta súčasnej moci k subjektom, zaoberajúcim sa ochranou prírody a životného prostredia nižšia, než pred UNCED konferenciou v Riu v r. 1992. O ignorovaní odporúčaní AGENDY 21, týkajúcich sa vládnej podpory mimovládnemu sektoru, sme sa zmienili už viackrát. Na rozdiel od väčšiny post-komunistických krajín zástupcovia slovenkých MVO neboli prizvaní za členov ministerske j delegácie na pan-európskych konferenciách ministrov životného prostredia. Aktivisti ochranárskych MVO boli odstránení z poradných orgánov vlády, rád štátnych fondov a podobných orgánov. Medzinárodné dohovory, týkajúce sa ochrany prírody, ako napr. Ramsarský dohovor o mokradiach majúcich medzinárodný význam, nie sú v plnom rozsahu rešpektované, a to ani zo strany štátnej administratívy. Výkon poľovného práva u nás je zasa v rozpore s Bernským dohovorom o ochrane európskej voľnej prírody a prírodných stanovíšť a následne aj s Bonským dohovorom o ochrane migrujúcich druhov voľne žijúcich živočíchov. Niekoľko príkladov z praxe Vyššie povedané je možné konkretizovať na viacerých príkladoch (prípadových štúdiách). 1. Tatranský národný park O alarmujúcej situácii, ku ktorej došlo na území Tatranského národného parku, sme sa zmienili vyššie. Je ťažko predstaviteľné, že na území o výmere cca 740 km2 pracuje v Správe TANAP len 7 profesionálnych pracovníkov, pričom strážcovská služba takmer úplne absentuje. Na druhej strane tu prebieha celý rad aktivít, nezlučiteľných s predstavou národného parku (napr. nová výstavba, vrcholové športové podujatia s masovou účasťou, umelé zasnežovanie lyžiarskych tratí atakujúce dokonca i národné prírodné rezervácie, minimálna regulácia automobilovej dopravy, organizovanie hlučných spoločenských a komerčných podujatí, ťažba dreva (cca 30 000 m3 len v rokoch 1995 - 1996), prominentské poľovačky a pod.). Podobné konštatácie platia aj o Nízkotatranskom národnom parku a väčšine chránených krajinných oblastí, v ktorých sú ako-tak vhodné prírodné podmienky na re alizáciu zjazdového lyžovania či iných komerčných športov. 2. Kandidatúra na usporiadanie zimných olympijských hier Slovenská vláda (vrátane ministerstva životného prostredia) podporila kandidatúru Popradu-Tatier na usporiadanie Zimných olympijských hier v roku 2006 bez ohľadu na skutočnosť, že tento veľký technokratický projekt sa nedokáže vyhnúť územiu národných parkov a dokonca ani národných prírodných rezervácií. Uvedenému vládnemu rozhodnutiu nepredchádzala procedúra posudzovania vplyvov na životné prostredie. Takýto postoj apriorného r ozhodnutia, ohrozujúceho významné prírodné hodnoty Slovenska, je v rozpore s viacerými zákonmi, ako aj s príslušnými ustanoveniami slovenskej ústavy. Organizovanie olympijských hier ohrozujúcich prírodné hodnoty je napokon aj v rozpore so znením Olympijskej charty. Názory odborníkov na životné prostredie, ako aj MVO na tento problém, sa prakticky ignorovali. 3. Veľké vodné diela (Gabčíkovo-Nagymaros, Žilina, Turček, Slatinka...) Kauza Gabčíkovo-Nagymaros je o. i. príkladom násilia spáchaného a páchaného na prírode. Okolo 4000 ha hodnotných prírodných ekosystémov (najmä lesných, mokraďných a vodných), ako aj kultúrnej krajiny sa tu už “podarilo” zničiť. Získať autentické informácie o vplyvoch Vodného diela Gabčíkovo na dochovaný zvyšok prírodných hodnôt vnútrozemskej delty Dunaja je takmer nemožné, ale z analýz, ktoré predstavovali výstupy z monitoringu, je zrejmé, že biologická diverzita pôvodných druhov a ekosystém ov sa redukuje a na ich miesto postupne nastupujú synantropné druhy. Vodné diela na Slovensku majú na svedomí zánik viacerých maloplošných chránených území a citeľne prispeli k zníženiu biodiverzity pôvodných druhov a ekosystémov. Tlak tzv. betónovej lobby na výstavbu nových a nových priehrad či splavňovanie riečnych tokov je obrovský, pričom sa uplatňuje masívna demagogicko-propagandistická kampaň. 4. Mokrade Napriek tomu, že Slovensko je signatárom Ramsarskej konvencie o ochrane mokradí, deštrukcia najhodnotnejších mokraďných ekosystémov na Slovensku pokračuje možno intenzívnejšie, než pred signovaním tejto konvencie. (pritom sa odhaduje, že za uplynulých 50 rokov sa odvodnila a vysušila takmer 1/10 územia Slovenska). Ohrozené sú obe vari najznámejšie prírodné rezervácie mokraďého typu na Slovensku - slatinný Jurský Šúr i vrchovisková Suchá hora. V prvom prípade je hlavnou hrozbou zmena vodného režimu vplyvom poľnohospodárstva, výstavba chát a iné nedostatočne regulované rekreačné aktivity, v druhom prípade ťažba rašeliny ohrozujúca prírodný režim rezervácie. O význame mokradí na Slovensku pritom svedčí o. i. skutočnosť, že v rôznom stupni ohrozenia sa tu nachádza až 71% asociácií vodných a močiarnych rastlín a z celkového počtu 894 ohrozených taxónov vyšších rastlín flóry Slovenska až 31% predstavujú mokraďné druhy. Podobne z 83 ohrozených druhov vtákov až 46% je existenčne viazaných na mokraďné biotopy. 5. Dreveník a lokality zapísané v zozname Svetového kultúrneho dedičstva Dreveník je národná prírodná rezervácia, ktorá je súčasťou lokality Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva Spišský hrad. Po stránke geologickej je Dreveník tvorený travertínom. Priemyselná ťažba travertínu, ktorá ostro protirečila ochrane prírodných i estetických hodnôt spišskej krajiny, sa po roku 1989 rapídne zredukovala. Dnes sa však objavujú nové iniciatívy na také rozšírenie ťažby, ktoré by ohrozilo samotnú lokalitu Svetového prírodného dedičstva. 6. Unáhlená výstavba diaľnic a devastácia prírody Negatívne vplyvy diaľnic na prírodu sú všeobecne známe. Ak je výstavba diaľnic unáhlená a realizuje sa spôsobom “za každú cenu”, potom sú riziká, ktoré s tým súvisia, dvojnásobné. Takýto spôsob výstavby diaľnic znemožňuje vykonať dôkladný prírodovedný výskum trasy a dôsledne uplatniť jeho výsledky. Prednosť majú buldozéry, nákladné autá a betón, pričom ide o ďalšiu manifestáciu vplyvu betónovej lobby. 7. Likvidácia stromov (v lesoch i v sídlach) Horská poloha Slovenska na európskom rozvodí a veľmi zlý zdravotný stav slovenských lesov, to sú dva z hlavných dôvodov, prečo by záchrana slovenských lesov mala byť prioritou najvyššieho významu. Realitou sú však skôr nadmerné legálne i časté ilegálne výruby stromov i celých porastov, dokonca aj na území národných parkov, nedostatok prostriedkov na citlivé hospodárenie v lesoch a rast vývozu surového, nespracovaného dreva do zahraničia. Situácia zelene a hlavne stromov (vrátane tých najstarších a najhodnotnejších) na území slovenských miest začína byť katastrofálna. Takmer všetky zvyšky či “ostrovy” stromov v Bratislave sú atakované novou výstavbou, dopravou a pod. Zo zoznamu 170 chránených stromov bolo v r. 1996 vyňatých 140. Štátne orgány, zodpovedné za ochranu prírody, nielenže neoponujú dosť dôrazne týmto aktivitám, ale im neraz dokonca napomáhajú. 8. Rastúca ohrozenosť rastlinných a živočíšnych druhov smerujúca k postupnej redukcii biodiverzity Z cca 2500 taxónov voľne rastúcich vyšších rastlín bolo v roku 1993 zaradených do Červeného zoznamu 1326, t.j. 53%. 31 z nich sa považuje za vymiznutých a 1006 za ohrozených (40,24%), z toho takmer polovica je kriticky ohrozených. Z plazov a obojživelníkov sa za rizikové druhy považujú všetky, z toho väčšina je veľmi až kriticky ohrozených, z 85 druhov cicavcov je rizikových 55 a zo 78 druhov rýb 35 (údaje k 31. 12. 1996). Záver Toto stanovisko nemá za cieľ bagatelizovať zásluhy tých, ktorí neraz na úkor svojho voľného času a vlastných finančných prostriedkov sa zúfalo snažia o záchranu prírodného dedičstva na Slovensku. Naopak, patrí im náš obdiv a úcta. Sme však zásadne proti tomu, aby si zásluhy za ochranu prírody privlastňovali tí, ktorí patria medzi jej najväčších poškodzovateľov. Protestujeme tiež proti tomu, aby sa domáca i medzinárodná verejnosť zavádzala nepodloženými tvrdeniami o údajne výbornom a stále sa zlepšujúcom stave prírody a jej štátnej ochrany na Slovensku. Kamufláže a potemkiniády tohto typu, napríklad s cieľom zavádzať účastníkov medzinárodných konferencií či odvrátiť pozornosť obyvateľov Slovenska od akútnych problémov ochrany prírody, sa nám môžu len vypomstiť. V Bratislave 6.mája 1998 v zastúpení skupiny mimovládnych environmentálnych organizácií na Slovensku Mikulas Huba predseda STUZ/SR - Spolocnosti pre trvaloudrzatelny zivot v SR Lubica Trubiniova veduca odbocky Greenpeace na Slovensku http://www.greenpeace.sk Hlavna stranka STUZ SR Spolocnosti pre trvaloudrzatelny zivot SR Akcny plan pre implementaciu narodnej strategie ochrany biodiverzity na Slovensku