v rezorte životného prostredia Vypracovalo:
Ministerstvo zivotneho prostredia SR
[ Textova verzia bez diakritiky ]
Ministerstvo životného prostredia je ústredný orgán štátnej správy pre starostlivosť o životného prostredia. Stav životného prostredia je ovplyvňovaný aktivitami, ktoré spadajú do kompetencie iných rezortov a orgánov samosprávy. Aby si ministerstvo mohlo plniť svoju úlohu regulovať aktivity, ktoré ohrozujú alebo poškodzujú životné prostredie je nevyhnutné, aby MŽP malo právomoci presadzovať environmentálne princípy do politík iných rezortov. Práve túto funkciu MŽP nemohlo v minulom volebnom období dostatočne plniť. Iné rezorty často nerešpektovali požiadavky, ktoré boli nevyhnutné v záujme zlepšovania životného prostredia. Minister životného prostredia nebol členom hospodárskej rady vlády a nemal možnosť integrovať environmentálne princípy do základných ekonomických koncepcií pri ich zrode. Rada vlády pre trvalo udržateľný rozvoj, ktorá mala koordinovať činnosti ministerstiev riešenia sociálnych, ekonomických a environmentálnych aspektov rozvoja spoločnosti v zmysle zásad trvalo udržateľného rozvoja a Agendy 21 nebola počas minulého volebného obdobia zriadená.
Hospodárske rezorty presadzovali do predpisov gestorovaných MŽP SR záujmy prevádzkovateľov, ako napr. vo vyhláške MŽP SR č. 268/1997 Z. z. o požiadavkách na kvalitu palív o vedení prevádzkovej evidencie a o rozsahu, druhu a spôsobe poskytovania údajov orgánu ochrany ovzdušia musela byť dočasne upravená požiadavka na mernú sírnatosť v hnedom uhlí tak, aby tejto požiadavke vyhovovalo i menej kvalitné uhlie z bane Dolina.
Marginalizácia a nerešpektovanie potrieb rezortu životného prostredia sa prejavovalo aj sústavným znižovaním rozpočtu rezortu a znižovaním dotácií zo štátneho rozpočtu do Štátneho fondu životného prostredia.
V roku 1993 bola rozpočtová kapitola MŽP vo výške 1 482 785 tisíc Sk. Pri každoročnom poklese táto kapitola dosiahla v roku 1998 už iba 997 410 tisíc Sk, čo predstavuje pokles o 33 %.
Zvlášť výrazne klesli dotácie do Štátneho fondu životného prostredia určeného na financovanie ozdravných opatrení z 928 000 tisíc Sk v roku 1992 na 150 000 tisíc Sk v roku 1998. Keď k uvedenému pripočítame pokles dotácií do rozpočtov obcí, investície do ozdravných opatrení v životnom prostredí na komunálnej úrovni klesli v roku 1998 pod úroveň roku 1989.
Znížením ľudskej a materiálnej kapacity v dôsledku redukcie finančných prostriedkov bola obmedzená schopnosť MŽP realizovať existujúce a rozvíjať nové koncepcie ako aj efektívnosť výkonu štátnej správy.
Podľa vládou SR (niektoré i NR SR) schválených viacerých koncepcií územnej ochrany ako napr. Generel nadregionálneho ÚSES (319/1992), Stratégia štátnej environmentálnej politiky (619/1993), Národný environmentálny akčný program (350/1996), Národná stratégia ochrany biodiverzity (587/1997) sa MŽP SR ukladá určitý územný rozvoj chránených území. Tento rozvoj sa nielenže nenaplnil, ale aj už zriadené správy chránených území sa personálne a materiálne nenaplnili tak ako si to situácia vyžadovala. Naopak, napríklad :
Inštitucionálne usporiadanie a rozdelenie kompetencií medzi MŽP a inými rezortami ako aj vo vnútri rezortu bolo ďalšou príčinou obmedzenia efektívnosti činnosti rezortu. MŽP bolo v dlhodobom kompetenčnom spore s Ministerstvom pôdohospodárstva v oblasti ochrany vôd a v oblasti ochrany prírody. Tento spor spôsobil zastavenie legislatívneho procesu prípravy dôležitého rámcového zákona o vodách. Rozdelenie kompetencií a z neho vyplývajúce inštitucionálne usporiadanie vedie k obmedzeniu výkonu štátnej správy.
Počnúc účinnosťou zákona č.287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny až do dnešného dňa sa MŽP SR nevedelo účinne vysporiadať s delimitáciou TANAP u od rezortu MP SR. MP SR v snahe ponechať si pre seba všetky základné prostriedky - budovy, rekreačné zariadenia, chaty, terénne stanice, hnuteľný majetok a predovšetkým 235 pracovníkov účelovo odmieta akýkoľvek delimitačný posun v tejto veci napriek niekoľkonásobnému riešeniu tejto problematiky ako na zasadnutiach vlády tak aj na úrovni oboch dotknutých rezortov.
Už výbor NR SR pre ŽPaOP v uznesení č.219 odporúča MP SR a MŽP SR urýchlene zrealizovať delimitáciu majetku, pracovníkov a príslušnej čiastky finančného transféru z kapitoly MP SR do kapitoly MŽP SR. Nič z toho sa nerealizovalo.
Aj predseda Najvyššieho kontrolného úradu v liste predsedovi vlády SR konštatuje zistenie z vykonanej kontroly, že ”napriek tomu, že MŽP zriadilo rozpočtovú organizáciu s názvom Správa národných parkov Slovenska, neboli tejto organizácii odovzdané zodpovedajúce činnosti s príslušnou časťou majetku príspevkovej organizácie Štátnych lesov TANAPu, ktorej zriaďovateľom je MP SR.”
Napokon na základe listu predsedu vlády SR č.155/97-S z 28.4.1997 MŽP SR spoločne s MP SR predložili do vlády SR v auguste 1997 návrh na posúdenie súčasnej situácie v TANAPe a návrh na jej zlepšenie. Uznesenie vlády zaviazalo oboch ministrov realizovať delimitáciu. Do dnešného stavu je situácia patová s vážnym dopadom na prírodu TANAPu.
V zmysle kompetenčného zákona Ministerstvo životného prostredia SR zabezpečuje štátnu správu v oblasti ochrany vôd a ich racionálneho využívania. Tejto povinnosti, ak má byť spĺňaná účinne, musí zodpovedať inštitucionálna štruktúra rezortu a jemu podriadených organizácií. Ministerstvo životného prostredia ako nová inštitúcia v systéme štátnej správy prirodzene vzniklo delimitáciou z iných vrcholových štátnych orgánov. V oblasti vôd však nebola dostatočná politická vôľa, aby boli delimitované z podnikov povodí a Výskumného ústavu vodného hospodárstva tie pracoviská, ktoré zabezpečujú podpornú činnosť rezortu životného prostredia. Takto dochádza k nesystémovým, nedostatočne efektívnym činnostiam, ako je napríklad monitorovanie kvality povrchových vôd, bilancovanie množstva a kvality vôd, kontrola vypúšťania odpadových vôd do povrchových a podzemných vôd, ako aj vymáhanie nedoplatkov za vypúšťanie znečistenia do tokov. Všetky tieto činnosti sú uskutočňované organizáciami, patriacimi do rezortu Ministerstva pôdohospodárstva SR, pod ktorý patria najväčší znečisťovatelia vôd. Kvôli zabezpečeniu kompatibility údajov o kvalite vôd so štátmi EÚ a pre podporu rozhodovacej a kontrolnej činnosti štátnej správy vôd v SR, bolo zásluhou Ministerstva životného prostredia SR vybudované Národné referenčné laboratórium pre vody z ekonomických dôvodov na Výskumnom ústave vodného hospodárstva. Jeho činnosť, keďže patrí opäť do rezortu pôdohospodárstva, nemôže byť dostatočne účinne zabezpečovaná a usmerňovaná ministerstvom, ktoré má zodpovedajúci druh aktivít v kompetencii.
K nedostatkom patrila aj skutočnosť, že MŽP nemohlo vykonávať pôsobnosť vo významných oblastiach starostlivosti o životné prostredie ako je poľvníctvo a rybárstvo, ktoré zostali v kompetencii MP SR.
Nedoceňovanie významu postavenia MŽP a nedostatočné personálne obsadenie viedli k tomu, že hoci aproximácia s právom EÚ vyžaduje zabezpečovanie celého radu nových environmentálnych kompetencií, tieto neboli dostatočne personálne ani organizačne v štruktúre MŽP pokryté. Ide najmä o nakladanie s geneticky modifikovanými organizmami a posudzovanie a kontrola environmentálnych rizík.
Organizačný poriadok MŽP SR zo 17.apríla 1998 č.8/1998-5.3. ako základný vnútorný organizačný predpis MŽP SR, v rámci vnútorného organizačného členenia ministerstva zrušil dovtedy existujúce oddelenie biodiverzity, ako jedno z oddelení odboru ochrany prírody a krajiny v rámci sekcie ochrany prírody a krajiny, posudzovania vplyvov na životné prostredie a medziodvetvových vzťahov.
Slovenská agentúra životného prostredia je riadená z pozície vedúceho úradu. Správa národných parkov SR, Správa slovenských jaskýň a Bojnická ZOO je riadená z pozície riaditeľa sekcie. Je samozrejmé, že takto tieto organizácie nemôžu mať jednotnú líniu, ani zodpovednosť za plnenie jednotlivých úloh, ktoré sú navzájom prepojené a preto nie je možné zabezpečiť prepotrebnú koordináciu činností a vzájomnú synchronizáciu.
Výrazné zníženie účinnosti výkonu štátnej správy sa prejavilo v dôsledku zrušenia samostatných úradov životného prostredia zákonom č. 222/1996 Z. z. Táto skutočnosť sa odrazila v
Zníženie účinnosti sa prejavilo už v priebehu prvého roku
Oproti roku 1996 sa v roku 1997 znížili aj miestnou štátnou správou vymáhané poplatky za znečistenie ovzdušia zo 412 mil. Sk na 392 mil. Sk (-20 mil.), odplaty za vypúšťanie odpadových vôd z 234 mil. Sk na 195 mil. Sk (-39 mil. Sk) a poplatky za ukladanie odpadov z 220 mil. Sk na 174 mil. Sk (-46 mil. Sk). Celkový negatívny rozdiel za 1 rok predstavuje 105 mil. Sk, pričom neazahŕňa odplaty za odber podzemnej vody. Trend v roku 1998 sa javí ešte horší.
K 31.12.1998 končil termín, do ktorého boli veľkí a strední znečisťovalia ovzdušia povinní dosiahnuť určené emisné limity. Keďže cca 30 % zdrojov neinvestovalo do zariadení na zlepšovanie, MŽP bolo nútené koncom roku 1998 presunúť termín splnenia limitov novelizáciou zákona o ovzduší.
Pozastavenie prípravy nového zákona o obaloch a odpadoch z obalov, ktorý bol už v apríli roku 1997 pripravený v paragrafovom znení spôsobilo nekontrolovateľné narastanie množstva ťažko recyklovateľných druhov obalov (napr. Tetrapac, PET), chaos v zálohovom systéme vratných druhov obalov, ako aj nežiadúci nárast importu obalov, ktoré končili na skládkach, alebo spaľovniach odpadov.
Narastajúce problémy v odpadovom hospodárstve spôsobilo aj neprijatie nového zákona o odpadoch.
Ekonomické nástroje, ktoré zohrávajú významnú úlohu v environmentálnom riadení v trhových ekonomikách, využívalo MŽP vo svojej politike len v minimálnej miere. MŽP nemalo ucelenú politiku využívania ekonomických nástrojov ani organizačnú jednotku, ktorá by sa tejto problematike venovala. MŽP neprispôsobovalo existujúce ekonomické nástroje meniacim sa ekonomickým podmienkam a tak inflácia devalvovala úroveň poplatkov a tým aj ich účinnosť. V niektorých sektoroch orgány zodpovedné za vymeranie poplatkov boli stále benevolentnejšie a vymeriavali menej poplatkov pri nemeniacom sa množstve znečistenia. To znižovalo využitie poplatkov na tvorbu zdrojov a tým aj menšie možnosti pre iný typ ekonomických nástrojov - dotácie. Využitie fiškálnych nástrojov ako napríklad úľavy na daniach bolo nedostatočné a týkalo sa prakticky iba vybraných technológií na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov. Rovnako boli nedostatočné úľavy na dani u ekologických výrobkoch, napríklad nízkosírne palivá a bionafta a nedostatočné daňové zaťaženie výrobkov poškodzujúcich životné prostredie. Nevyužívaním potenciálu ekonomických nástrojov dochádzalo k porušovaniu základného princípu environmentálnej politiky - princípu znečisťovateľ platí a netvorili sa dostatočné zdroje na kompenzáciu environmentálnych škôd.
V environmentálnej politike MŽP chýbala aj aktívna stimulácia zavádzania progresívnych technológií. MŽP nevytvorilo legislatívne predpoklady pre zavádzanie environmentálnych manažérskych systémov.
Proces privatizácie nebol využitý na riešenie ekologického dlhu privatizovaných podnikov, ktorého výška bola odhadnutá na 100-120 miliárd Sk. V niektorých prípadoch bola cena privatizovaných podnikov znížená o odhadnutú hodnotu ekologického dlhu s tým, že privatizér dlh odstráni. MŽP však nesledovalo plnenie environmentálnych záväzkov v sprivatizovaných podnikoch. Politicky motivovaná privatizácia nevytvorila dostatok obecne využiteľných prostriedkov. Z výnosov z privatizácie mala byť napĺňaná obrátková časť Štátneho fondu životného prostredia, ale z dôvodu nesolventnosti Fondu národného majetku s týmto zdrojom pre environmentálne investície nie je možné v budúcnosti počítať.
Napriek stúpajúcim požiadavkám na proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (zvyšovanie počtu posudzovaných činností, medzinárodná spolupráca) sa počet pracovníkov zabezpečujúcich posudzovanie podľa zákona NR SR č. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie na ministerstve znížil z 11 pracovníkov v roku 1994 na 8 pracovníkov v roku 1998. Pri poslednej reorganizácii ministerstva sa problematika strategického posudzovania (SEA) začlenila do iného oddelenia bez akéhokoľvek personálneho vybavenia. Dôsledkom takejto zmeny bol spomalený proces prípravy vykonávacej vyhlášky k § 35 zákona č. 127/1994 Z. z. Zákon o posudzovaní vplyvov počíta s možnosťou presunu niektorých úloh na krajské úrady. Zrušenie osobitnej štátnej správy pre životné prostredie však takýto postup znemožnilo.
V oblasti celoplošného monitorovacieho systému o životnom prostredí treba konštatovat, že sa nepodarilo realizovať ho v dostatočnej miere z dôvodu nedostatku disponibilných finančných zdrojov. Z tohto dôvodu nebolo možné dostatočne zabezpečiť funkčnosť jednotlivých čiastkových monitorovacích systémov v rámci tohto systému. Napríklad na vybudovanie siete 33 imisných monitorovacích staníc bolo v období 1991-1996 vynaložených najmenej 145 miliónov korún. Odvtedy nie je systematicky zabezpečená údržba a opravy prístrojov a zariadení, následkom čoho sieť chátra a stanice sú odstavované, pričom ich opätovná inštalácia už bude prakticky nemožná.
Vláda SR schválila 25.11.1997 uznesením č. 846 Koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania. MŽP malo prostredníctvom Ústrednej rady pre environmentálnu výchovu a vzdelávanie kontrolovať plnenie opatrení vyplývajúcich z tejto koncepcie. Ústredná rada bola zriadená, ale bola nefunkčná a nepracovala. Pre oblasť vedy, výchovy a vzdelávania neboli na MŽP vytvorené systematizované pracovné miesta.
Minister rozoslal v júli 1995 prednostom okresných a obvodných úradov životného prostredia list, v ktorom žiadal, aby pracovníci rezortu "obmedzili na minimum až vylúčili účasť na ďalších školeniach, tréningoch, seminároch, workshopoch" organizovaných "rôznymi inštitúciami, nadáciami škôl a združeniami občanov".
Verejnosť nebola dostatočne zapájaná do riešnie environmentálnych problémov. Súčasná právna úprava rozhodovacích procesov neumožňuje efektívnu účasť verejnosti v týchto procesoch. Povinnosť umožniť vstup verejnosti do hodnotenia vplyvov a rešpektovať pripomienky verejnosti podľa zákona 127/1994 Z. z. je možné porušovať bez možnosti akéhokoľvek nápravného opatrenia. Občania majú malú možnosť zúčastniť sa väčšiny správnych konaní vo veciach životného prostredia. Zákon o prístupe verejnosti k environmentálnym informáciám, ktorý má umožniť výkon práva občanov na informácie týkajúce sa životného prostredia, bol prijatý až ku koncu minulého volebného obdobia. Tento zákon je takmer doslovný preklad smernice EU. V tejto súvislosti treba upozorniť, že bol prijatý Dohovor EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti v rozhodovacích procesoch a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý umožňuje občanom nielen včasnejšie získavanie informácií, ale aj participáciu na rozhodovaní. Postoj MŽP k účasti verejnosti dokumentuje aj nedôslednosť MŽP a osobitne ministra pri príprave tohoto dohovoru na podpis.
Na uzavretí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti v rozhodovacích procesoch a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia sa dohodli ministri životného prostredia na paneurópskej konferencii v Sofii v roku 1995. Na príprave dohovoru pracovala väčšina krajín EHK OSN. Prípravný proces vyvrcholil podpisom dohovoru v júli 1998 v Aarhuse 35 krajinami EHK OSN. Pred konferenciou v Aarhuse minister stiahol návrh na podpis Dohovoru z programu rokovania vlády a SR na konferencii k dohovoru neprístupilo.
Oblasti európskej integrácie venovalo MŽP iba minimálnu pozornosť a to aj napriek tomu, že sektor životného prostredia je pokladaný za jeden z kľúčových a súčasne najproblémovejších sektorov. Zosúladenie a uplatnenie európskej environmentálnej legislatívy vyžaduje najväčšie investície zo všetkých sektorov vo výške 4,1-5,4 miliardy Euro. Oddelenie európskej integrácie existovalo až do novembra 1998 iba na papieri. Preblematike integrácie sa venoval iba malý tím na legislatívnom oddelení, ktorý pripravoval zákony bez možnosti analýzy finančných nákladov a administratívnej kapacity potrebných na uvedenie týchto zákonov do praxe. Základný strategický dokument pre aproximáciu a implementáciu legislatívy EÚ, Národný program pre prijatie acquis, mal nedostatočne vypracovanú kapitolu o životnom prostredí, najmä časť o administratívnych opatreniach a finančnej stratégii. Pokrok v približovaní sa Slovenska k EÚ v environmentálnom sektore bol Európskou komisiou kritizovaný ako nedostatočný.
Prvá z pravidelných správ Európskej komisie o "Progrese smerom k vstupu" hodnotí postup Slovanska v environmentálnej oblasti nasledovne: "Slovenské úrady hovoria, že pripravovaná environmentálna legislatíva bude prijatá do roku 2000. Na základe doterajšieho postupu sa to nezdá byť realistické. Naviac, v legislatívnom pláne chýbajú podstatné časti acquis. Nejasné kompetencie, prelínajúce sa zodpovednosti rôznych orgánov a chýbajúca koordinácia vo vnútri administratívneho systému sú príčinou pomalého postupu." "Slovensko za posledných 5 rokov neinvestovalo do redukcie emisií SO2 a základná infraštruktúra pre ochranu vôd nespĺňa požiadavky acquis." "V zosúlaďovaní legislatívy bol dosiahnutý iba malý progres. Všetky sektory si vyžadujú značné posilnenie aktivít a to na úrovni prijímania legislatívy aj na úrovni jej uvádzania do praxe. Implementačné orgány neboli posilnené od Posudku (júl 1997) a krátkodobé priority Partnerstva pre vstup neboli splnené." "Chýba koordinovaný prístup k environmentálnemu približovaniu a nevyhnutné investície."
2. Nedostatky vo výkone štátnej správy v oblasti životného prostredia
Základným nedostatkom vo výkone štátnej správy za minulé volebné obdobie bolo politické ovplyvňovanie personálneho obsadenia a činnosti úradov životného prostredia na všetkých úrovniach. Od začiatku roku 1995 boli zo svojich funkcií uvoľnené desiatky kvalifikovaných a skúsených riadicich pracovníkov a na ich miesta boli bez konkurzov vymenovaní ľudia často bez dostatočnej kvalifikácie a skúseností v odbore. Pôvodní pracovníci boli prepustení alebo preradení do iných funkcií. Neskôr, pri zlučovaní špecializovanej štátnej správy životného prostredia so všeobecnou správou a redukcii počtu pracovníkov boli bývalí vedúci pracovníci s "nesprávnym" politickým profilom prednostne prepúšťaní.
Nahradením Nariadenia vlády SR č.163/1992, ktorým sa ustanovovali predpoklady pre výkon funkcií v orgánoch štátnej správy pre životné prostredie novým nariadením vlády č.157/1997 sa vytvorili predpoklady pre obsadenie miest v štátnej správe pre životné prostredie neodborníkmi. Pre získanie dokladu o ”odbornej spôsobilosti” pre výkon funkcie v štátnej správe stačí účasť na záverečnom seminári. Získanie odbornej spôsobilosti nie je podmienené akoukoľvek skúškou.
Politicky motivované výmeny prednostov úradov životného prostredia sa vyskytli napríklad v okresoch Bratislava-mesto, Galanta, Komárno, Topoľčany, Dolný Kubín, Martin, Povačská Bystrica, Prievidza, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žilina, Bardejov, Košice-vidiek, Poprad, Rožňava, Trebišov.
Politicky motivované výmeny vedúcich pracovníkov na MŽP, krajských a okresných úradoch ŽP spôsobili, že na mnohých miestach rozhodovali o záležitostiach životného prostredia ľudia bez kvalifikácie, viazaní straníckou disciplínou a klientelistickými vzťahmi voči svojim straníckym a pracovným nadriadeným. Výsledkom bolo vykonávanie politickej činnosti na pôde štátnych inštitúcií a politicky motivované rozhodnutia, časté vedomé alebo nevedomé nedodržiavanie zákonov a správnych procedúr, zneužívanie právomocí a nehospodárne nakladanie s majetkom štátu.
Rozhodnutia orgánov štátnej správy pre životné prostredie neboli vydané na základe stanovísk správ národných parkov. Ovplyvňovanie výkonu štátnej správy je napr. proces prípravy stavieb I. etapy kandidatúry ZOH a ZPH 2006 a zabezpečovanie stavieb SZÚ 1999 v Demänovskej doline. Terénne úpravy a rekultivácia trávnatého povrchu cieľového priestoru, technické vybavenie cieľového priestoru štadióna, prestavba zjazdovky FIS, zasnežovanie - všetky stavby boli začaté bez príslušného povolenia orgánmi štátnej správy pre životné prostredie. Na niekoľko-násobné upozornenie stavebný úrad na Okresnom úrade - odbore životného prostredia v Liptovskom Mikuláši nereagoval. Nezastavil stavebné práce a stavby dodatočne zlegalizoval. Konanie o porušení stavebného zákona vôbec neuskutočnil. Ďalšími negatívnymi príkladmi sú schválené ÚPP SÚ Veľký Slavkov (Čirč I, Čirč II) s plánovanou výstavbou rodinných domov v rozpore s Nariadením vlády k Programu starostlivosti o TANAP. Príkladov porušovania zákona a následnej bezproblémovej dodatočnej legalizácie orgánmi štátnej správy pre životné prostredie v Žiline je dosť aj v NP Malá Fatra pri realizácii zámerov fy. OMNITRADE vo Vrátnej doline.
Niektoré procesy posudzovania vplyvov stavieb na životné prostredie boli verejnosťou kritizované pre nezohľadnenie pripomienok občanov a nesprávny postup úradov.
Vo svojom rozhodnutí v roku 1995 o zámere Vodohospodárskej výstavby vybudovať vodné dielo Slatinka oddelenie EIA MŽP doporučilo alternatívu, ktorá bola podľa správy o hodnotení najnevhodnejšou alternatívou z hľadiska životného prostredia.
Posudok na správu o hodnotení v prípade skládky Istrochem v Budmericiach kritizoval investora, že správa nedodržala stanovený rozsah hodnotenia a neobsahuje informácie požadované zákonom 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov. Napriek tomu, oddelenie EIA MŽP túto správu akceptovalo a skládku doporučilo.
Verejnosť a obce boli programovo vylúčené z územnoplánovacej dokumentácie.
Počas tvorby územnoplánovacej dokumentácie veľkého územného celku (ÚPD VÚC) Banskobystrického kraja bola pre celý okres Zvolen k dispozícii iba jedna kópia dokumentácie. Niektoré obce zvolenského okresu nemali možnosť sa s touto dokumentáciou vôbec oboznámiť. Sťažností obcí ako aj pripomienky odbornej verejnosti o rozpore navrhovanej ÚPD VÚC so schváleným územným systémom ekologickej stability boli MŽP ignorované.
Nekvalifikované vedenie, uprednostňovanie iných záujmov ako záujmov ochrany životného prostredia, uvoľnenie pracovnej diciplíny, zníženie pracovnej kapacity viedli k neschopnosti úradov presadzovať zákony alebo priamo k porušovaniu zákonov pracovníkmi úradov životného prostredia.
V roku 1996 ObÚŽP v Pezinku a OÚŽP Bratislava-vidiek vydali rozhodnutia o zaradení skládky odpadov vlastnené Pezinskými tehelňami, a. s. do kategórie 3. stavebnej triedy, napriek tomu, že táto skládka nespĺňa kritéria tejto kategórie. Týmto rozhodnutím došlo k porušeniu zákona 238/1991 Z. z. o odpadoch a nariadenia vlády 606/1992 Z. z. o nakladaní s odpadmi. Nezákonné rozhodnutie úradov ohrozuje životné prostredie, pretože umožňuje ukladanie nebezpečných odpadov na skládke, ktorá na takéto odpady nie je vhodná. Navyše zaradením skládky do nesprávnej kategórie je Štátny fond životného prostredia ukrátený o 80 miliónov Sk ročne na poplatkoch za ukladanie odpadov.
Klientelizmus v privatizácii sa prejavoval aj vo výkone štátnej správy životného prostredia. Úrady boli benevolentné voči podnikom sprivatizovaným straníckymi kolegmi. Prejavom tekejto benevolencie bol progresívne sa znižujúci objem pokút uložených za porušovanie zákonov o ovzduší, vodách a odpadoch. Navyše, uložené a nezaplatené pokuty boli v stále menšej miere vymáhané.
V roku 1994 uložili úrady životného prostredia a Štátna inšpekcia životného prostredia pokuty za porušovanie zákonov o ovzduší, vode a odpadoch v objeme 37 578 tisíc Sk. V roku 1997 to už bolo iba 21 583 tisíc Sk čo predstavuje pokles o 43 %.
Súčasne rokoch 1995-1997 stúpol počet nevymáhaných pohľadávok na pokutách za porušovanie zákonov o životnom prostredí. Napríklad v odpadovom hospodárstve boli do roku 1994 vymáhané všetky pohľadávky za nesplatené pokuty. V roku 1995 bolo nevymáhaných 32 %, v roku 1996 43 % a v roku 1997 až 55 % nezaplatených pokút.
Minister Zlocha zneužil svoju právomoc pri rozdeľovaní prostriedkov Štátneho fondu životného prostredia. Ignoroval doporučenia Rady fondu, ktorá vyberala projekty na podporu z dotačnej časti Fondu na základe environmentálnych kritérií a v predvolebnom období rozdeľoval dotácie obciam v snahe získať politickú podporu starostov pre HZDS. Minister Zlocha v roku 1998 uzavrel zmluvy o takýto politických "dotáciách na ekologické stavby" vo výške presahujúcej príjmy ŠFŽP za rok 1998 a vytvoril tak schodok vo výške 75 % predpokladaných príjmov Fondu v roku 1999. Svojou dotačnou politikou minister Zlocha zvýšil rozostavanosť ekologických stavieb, čím znížil dopad dotácií na reálne zlepšenie kvality životného prostredia a znemožnil novému ministrovi efektívnejšiu dotačnú politiku v roku 1999.
Príjmy Štátneho fondu životného prostredia boli v roku 1998 vo výške 1 135 885 tisíc Sk. Schodok rozpočtu z roku 1997 predstavoval 315 000 tisíc Sk a výdavky na dotácie a správu fondu 1 545 091 tisíc Sk. Vznikol tak schodok rozpočtu vo výške 724 206 tisíc Sk, čo predstavuje 75 % z predpokladaného príjmu Fondu v roku 1999 vo výške 967 690 tisíc Sk.
Majetok MŽP bol vedením zneužitý na politické ciele.
V rokoch 1995-1998 zaplatilo MŽP za platenú inzerciu v periodikách blízkych HZDS (Slovenská republika, Extra, Roľnícke noviny a Zmena) celkom 2 236 000 Sk oproti inzercii vo všetkých ostatných typoch tlače (Práca, Pravda, Hospodárske noviny, detské a odborné periodiká) v hodnote 308 600 Sk.
|