Maňo Huba sa pred pár dňami vrátil z amerického Mainu, kde na ostrove v Atlantiku s názvom Mount Desert Island pôsobil 3 mesiace v rámci Fulbrightovho programu ako hosťujúci vedecký pracovník a pedagóg na College of the Atlantic v prístavnom mestečku Bar Har bor. Spoločnosť mu pritom robila jeho polovička Oľga a synovia Miško a Kubko. Pred príchodom do Mainu cestovali 3 týždne po severovýchode USA a juhovýchode Kanady. Maňo nás o tamojších zážitkoch priebežne informoval prostredníctvom tzv. situačných správ a fotografií, z ktorých vyberáme:

Milí naši,

konečne sa dostávam k tomu, aby som Vám podal podrobne jšiu objaviteľskú správu o ostrove. Po uplynulom predĺženom v íkende môžem povedať, že ho ako-tak poznáme, vďaka bezplatným turistickým autobusom. Každý deň sme absol vovali 1-2 trasy do rôznych kútov ostrova. Na miestach, ktoré nás zaujali, sme vystúpili a pokračovali ďalším spojom. Busíky chodia v sezóne – teda do 4. septembra. V závislosti na atraktívnosti trasy a vyťaženosti v interval e od pol do jeden a pol hodiny. Zastavujú – okrem oficiálnych zastávok – na požiadanie prakticky všade, kde je to z be zpečnostných aspektov možné. K dispozícii máte podrobnú mapu ostrova s vyznačenými trasami aj zastávkami. Vodiči sú slušní, ochotní, ústretoví a snažia sa byť vtipní. Na zaujímavých miestach sa vám sami ponúknu, či si nechcete urobiť fotku. Robia presnú evidenciu počtu cestujúcich. Autobusy sú navyše čisté – jazdia na plyn. Dobrovoľné príspevky sa nevyžadujú, ale ani neodmietajú, na čo slúži priložená kasička. Vyťaženosť, napriek dosť zlému p očasiu, bola asi tak 50% kapacity. Trasy i zastávky sa zdali byť v olené veľmi l ogicky.

Bolo to super, škoda, že táto idylka už skončila a vytriezvenie je dosť kruté. Ak nechceme každý deň dochádzať taxík om, musíme sa vždy k niekomu “nasomrovať”. Včera ráno sme napr. zaút očili na školský autobus, lebo sme sa naozaj pokúšali naše deti d ostať do školy a seba do mesta. Prekvapené boli nielen miestne d etičky, ktoré sa v ňom viezli, ale aj pani šoférka, ktorá ešte deň predtým jazdila na turistickom buse a v prvom momente si mys lela, že sme sa pomýlili. Až školské tašky našich detí ju presvedčili. Útok na školu bol trochu problémovejší, lebo pani riaditeľka, o dvolávajúc sa na nové imigračné predpisy, odložila konečné ro zhodnutie až na dnes – na nemalú radosť Miška a Kubka. Tí zatiaľ pôsobia v detskom kútiku miestnej univerzitnej knižnice s nádhe rným výhľadom na more – striedavo sa učia do slovenskej školy a pozerajú si knižky o zvieratkách. Včera sme boli pomerne úspešní. Dostal som miestnosť a kolega, ktorý ma má na starosti, mi sľúbil požičať bicykel, len ho ešte musí trochu zrekonštruovať. Od bud úceho týždňa by som tam mal mať aj p očítač.

Cestopis o ostrove musím opäť odložiť na budúce, lebo sa tu chystá slávnostné otvorenie semestra. Ak to mám vyjadriť jednou vetou, sú to voňavé tatranské lesy, obkolesené morom s krásnymi, lesom porastenými ostrovčekmi. Skalnaté, členité, granitové p obrežie, s občasnými plážami, je jedno z najkrajších, aké som kedy v idel.

10. októbra 2000

Po dlhom čase zasa jedna situačná správa. Pravdu povediac, už ani neviem, kde som prestal, a tak radšej začnem odzadu. Dnes v noci prvý raz snežilo a ráno tu pobehovali zľahka zasnežené autá. Listy na stromoch však ešte stále hrajú všetkými farbami. Máme za sebou dva najrušnejšie týždne tunajšieho pobytu. Predĺžený v íkend z dôvodu Kolumbovho dňa, ktorý sa práve skončil, sme str ávili v spoločnosti Károvcov z New Yorku (NYC), Oľginých br acháčov z Ottawy a ich kamaráta Vlada “Peckyho”. Početná sp oločnosť sa k nám napokon pohodlne zmestila vďaka tomu, že sme za pár dolárov prenajali ešte jednu izbu v podkroví. Mali sme, a najmä naši hostia, obrovské šťastie na počasie, lebo práve tie dva dni (sobota, nedeľa), ktoré tu strávili, bolo krásne, prevažn e slnečné počasie a indiánske (babie) leto práve kulminovalo.

Pripravili sme im veľmi náročný program, akýsi súhrn všet kého, čo sa tu oddá vidieť a zažiť. Prebehli sme takmer všetky mies tne prístavy, vyviezli sme sa na najvyššiu horu Cadillac (Honza Kára, samozrejme, na bicykli), pozreli sme si aspoň 10 ty pov pobrežia: od pieskových pláží až po skalné útesy, na ktorých trénujú h orolezci. Urobili sme štvorhodinovú hrebeňovku na Sar gent a Penobscot Mountains, spojenú s takmer horolezeckým výstupom po skalách a zostupom pralesnou roklinkou. Prešli sme sa popri krásnych jazerách a obišli sme celý tunajší fjord. V nedeľný podvečer sme strávili príjemné chvíle pri starom majáku a západe slnka na západnom romantickom pobreží. Zbierali sme ko záky kúsok od mora i posledné čučoriedky. S Julčou sme na brehu hľadali morské potvorky. Prešli sme sa po Rockefellerových historických cestách a mostoch. Navštívili sme našu školu a pekné miesta v jej okolí. Túlali sme sa večerným Bar Harborom a na večeru sme si dali miestnu špecialitu: lobstra, čiže morského raka (večer predtým boli bryndzové halušky à la Oľga). Ešte sme stihli napísať aj pohľadn ice spoločným kamarátom. Všetci sa tvárili veľmi spokojne, najmä Honza, ktorý si k tomu všetkému “pribalil” ešte cc a 60 km ranný cyklistický okruh okolo Acadie. (Cestou sem sme spali u mojej známej Susan v jednom z najstarších amerických mestečiek Ma rblehead na sever od Bostonu a ráno sme miestne prístavy a majáky obehli na bicykloch, aby sme potom pokračovali asi 450 km na sever pozdĺž pobrežia až do Ac adie.)

Čo je nemenej dôležité, práve sme sa dozvedeli, že všetci sa vrátili šťastne domov.

Uvažujeme, že vydáme turistického sprievodcu: Víkend v Acadii – to najlepšie, čo sa dá vidieť za 48 hodín.

A pritom sa to všetko začalo dosť nepríjemne a dosť dlho to vyzeralo dokonca beznádejne. Päť minút pred odchodom z NYC, keď sme už mali všetko zbalené v aute, legálne parkujúcom pred Českou OSN misiou na rušnej a zdanlivo úplne bezpečnej Mad ison Avenue, niekto za bieleho dňa rozbil Honzovi na aute okno (z rozmaru, alebo kvôli blbému mobilu, ktorý bol pohodený na sedadle). Nasledovalo zalamovanie rukami, nekonečné čakanie na policajtov, vybaľovanie, vypĺňanie formulárov pre poisťovňu a kontaktovanie ľudí, ktorí nás čakali za cestou (napr. Susan Murcott s navareným obedom). Napokon sa to vyriešilo tak, že auto požičal kolega a tak sme pred treťou popoludní vyrazili do začínajúcej špičky pred predĺženým víkendom. Nečudo, že prvých 100 km z NYC do New Havenu nám trvalo 4 hodiny a chlapcom z Kanady 30 km cez Montreal 3 hodiny. Aj to patrí k americkému a pomaly aj nášmu štýlu života.

Ako som sa vlastne ocitol v NYC? Absolvoval som konferenciu, organizovanú k 10. výročiu vzniku nadácií Environ mental Partnership v strednej Európe. A keďže jedným zo zakladateľov a hlavných donorov je Rockefeller Brothers Fund, konferencia sa konala v ich prekrásnom rodinnom sídle Pocantico, asi 30 km na sever od NYC, na kopcoch nad obrovskou Hudson river. Je to je dna z najkrajších ukážok parkových úprav a zároveň jedno z na jveľkolepejších múzeí moderného umenia v USA. Ro kovali sme pod obrovskými tapisériami od Picassa a v parkoch sme sa “pot-kýnali” o všelijakých Moorov, Marinich, Giacomettich, Brancusich, Picassov či ako sa to všetci píšu. Celé je to až neskutočne vzdialené ruchu civilizácie, a pritom ste za humnami jedného z najväčších miest na svete. Výborné boli aj ex kurzie po komunitných iniciatívach pozdĺž rieky Hudson, do Brooklynu (revitaliz ácia nábrežia s najlepším výhľadom na Man hattan – vzrušujúci súboj občanov s veľkopodnikateľmi, ktorí by tu chceli nastavať mnohoposchodové krabice hotelov). Dosiaľ, na rozdiel od Brat islavy, vyhrávajú občania. Asi najcennejšia bola exkurzia do Ha rlemu, kde sme sa niekoľko hodín oboznamovali s mi estnymi susedskými iniciatívami na revitalizáciu a humanizáciu ulíc a blokov, ktoré donedávna boli považované za stelesnenie toho najho ršieho, čo sa v západnom veľkomeste dá nájsť, a pritom majú veľký potenciál kvalitného bývania. A tak sa krok za krokom darí aj tu takmer nemožné: urobiť z Harlemu príjemnú a bezpečnú štvrť. Dve noci som spal v hoteli na Broadway neďaleko Central parku, takže som si užil jeho jesennej pohody a navyše som sa všeličo o ňom dozvedel od Newyorčana a dávneho priateľa Billa Mo odyho.

Záver pobytu sme strávili na súkromnej recepcii u istej čech oamerickej rodiny pri moravskom vínku, českom pive, bie lokarpatskej slivovici, údených lososoch a podobných dobrotách. Podujatie sa začalo menším koncertom s komorným or chestrom a operným duom a pokračovalo pásmom diákov o vín nych a jantárových cestách v Čechách a na Slovensku. Po stupne sa tu okrem našincov, ako Juro Mesik, Vlasta Körnerová, Mirek Kundrata či Jano Roháč, objavili aj Miša Trizuljaková (vy stavuje na Long Islande a vo Washingtone), Igor Otčenáš – nový kultúrny radca nášho veľvy slanectva, či manželia Klime šovci, známi rekonštrukciou renesančnej kúrie v Pouzdřanoch na Južnej Morave. Naozaj ste tam ch ýbali už len Vy.

Aby som už skončil toto dlhé rozprávanie o sebe, pred odch odom do NYC som mal nejaké prednášky na našej College a dosť času som venoval príprave na spomínanú konferenciu. Moja akt ivita a popularita v Bar Harbore je však úplne zanedbateľná v p orovnaní s popularitou Miška a Kubka, ktorí po úspechoch vo výtvarnom svete – prvé miesto na škole v návrhu výtvarného stvárnenia trička na ochranársku brigádu, celý mesiac nacvičovali a ostatných cudzincov učili slovenské ľudové tance, čo vyvrcholilo veľkou medzinárodnou show v piatok večer. Oľga zabezpečovala vokálnu stránku a ja som dosť trpel, že nemôžem byť pritom. Tiež som si ešte pred mesiacom nemyslel, že naše deti budú pôsobiť v roli hosťujúcich profesorov, najmä, keď ich pokroky v angličtine sú minimálne.

Momentálne prší, a tak máme dosť času myslieť na Vás. D úfame, že sa aspoň trochu šetríte: veď robota neutečie.

Čas letí, sťa vtáci nedozierni, povedal by básnik... Oľga s deťmi sa už pomaly balia a ja to mám dnes za 30 (povedal by suprák na vojne). Ako obyčajne, pôjdem na to retrospektívne:

Včera sme zažili vari prvú malomeštiacku nedeľnú idylku p očas celého nášho zámorského pobytu. Celý deň sme si lebedili v domčeku, ak nerátam hodinku strávenú v meste pozorovaním o brovskej zmeny atmosféry, ktorá tu nastala doslova zo dňa na deň. Ešte v piatok dopoludnia sa dalo bicyklovať v tričku a v sobotu popoludní krásne svietilo slniečko, aj keď už bolo chladnejšie. Ale v nedeľu ráno sme sa zobudili ako v inej krajine. Napadol nám t otiž naozajstný sneh a snežilo až do pondelka rána (trikrát som m usel odhŕňať), vonku je sychravo a ľudia vymenili tričká za hrubé kabáty. V posledných obchodoch, ktoré sú tu ešte otvorené, bežia predzimné výpredaje, ktoré sú ešte schopné prilákať nejakých tých zákazníkov. Po uliciach sa však motá už len vari jedna stotina t oho, čo pred týž dňom, dvoma.

Krásny slnečný záver babieho (indiánskeho) leta, keď bola d esať dní v jednom kuse tmavomodrá obloha a ešte krajšie more, sa skončil, ani čo by uťal, aj keď viaceré stromy okolo nášho domč eka sú ešte farebné a na niektorých javoroch sú dokonca listy ešte prevažne zelené, lesy vyššie v horách sú už takmer bez listov.

V sobotu sme podnikli expedíciu do bývalej pirátskej republiky Machias, kde pred viac ako dvesto rokmi pôsobil populárny pirát Bellamo so svojou družinou (údajne niečo na spô sob Robina Hooda alebo Ďuriho Jánošíka). Zároveň sa tu začala vojna za n ezávislosť v r. 1775, keď Yankies prepadli anglickú loď, obsadili ju a zabili kapitána. Zachovali sa tu ešte zvyšky chabej zemnej pe vnosti s delom. Potom sme sa presunuli do národného parku pri najseverovýchodnejšom zálive Mainu a teda i USA, ktorý tvorí ústie pohraničnej rieky St. Croix (neďaleko mesta Lubeck). Miško tam

objavil vzácnu potápku, tesne nad nami krúžil orol bielohlavý z amerického znaku a pri ceste sme našli dvoch zrazených chudákov dikobrazov. Ľudí sme nestretli a príroda so stromami obrastenými nahrubo machmi a lišajníkmi i ostrovčeky neďaleko brehu s ní zkou, tundrovitou vegetáciou a množstvom vodného vtáctva, pô sobili naozaj seversky (aj keď sme boli stále ešte južnejšie, ako Br atislava). Holt, nie každý morský prúd je teplý.

Deti žijú v radostnom očakávaní Halloweenu, vyrábajú krásne lampióny z tekvíc a špekulujú, aké masky si vyrobia na strašidelný maškarný sprievod, ktorý sa bude konať zajtra večer v uliciach Bar Harboru. V telke dávajú samé vampírske filmy a Kubko chodí po dome deklamujúc: “Verím, že vlkodlaci žijú, verím, že vlkodlaci žijú...” V piatok sme poriadali jeden z predrozlúčkových komo rných večierkov. Demänovka, hubová polievka, paprikáš i palaci nky hosťom chutnali, aj keď pani maďarského pôvodu (manželka nášho profesora anglického písania), ktorá inšpirovala Oľgu urobiť ten paprikáš, sa nap okon ospravedlnila.

Vo štvrtok večer som konečne mal možnosť vidieť na videu tú úžasnú medzinárodnú show, v ktorej účinkovali naše deti počas mojej cesty do NYC. Bol to skutočne zážitok vidieť, ako pod p edagogickým vedením Miška a Kubka tancuje slovenské ľudovky Maďarka, Češka a Bieloruska. Nič sa nedá robiť, ten na cionalizmus má niečo do seba – dúfam, že SNS ešte nezanikla, uvažujem za ňu kandidovať v najbližších voľbách s Ivanom Mik lošom, ktorého dcéra chodí do toho istého tanečného súboru, ako naše d eti.

V predchádzajúcich dňoch sme podnikli ešte niekoľko pre dzimných túričiek na okolité kopce, len vytúžených losov a bobrov sa nám zatiaľ vidieť nepodarilo (ale to sa dá, na rozdiel od veľrýb a tuleňov aj v strednej Európe). V lesoch je však živo a podchv íľou možno začuť i vidieť nejaké to zvieratko od čipmanka, cez zajaca až po laň – o množstve zaujímavých vtáčik ov, vrátane viacerých druhov ďatľov, ani nehovoriac. Ale na to, aby sme ich v ideli, ani nemusíme chodiť do prírody, stačí pohľad z kuchyn ského okna, pred ktorým domáci nainštalovali dômyselnú sústavu krmítiek.

Miško objavil v pivnici dielňu so zverákom, pílkami, rašpľou, lepom a pod., tak tam po večeroch vyrába krásne zvieratká z dr eva. Občas mu asistujeme aj my s Kubkom (prevažne pomocné pr áce – ja najmä zametanie stružlín).

Počas minulého týždňa som naplno využíval “môj” nový la ptop a skompletizoval som zo tri články, ktoré chcem ponúknuť do Human Ecology Review. Snáď sa im niečo z toho bude hodiť.

Predchádzajúci víkend som si dal okruh okolo ostrova na bicykli a boli sme si tiež pozrieť viklan – kameň ako menšia izba, balansujúci na hrane nad priepasťou. Skutočne impozantné, až máte pocit, že sa ho stačí dotknúť a zrúti sa do hlbín ľadovcovej doliny.

Inak predposledný víkend sa niesol v znamení radostného oč akávania výpravy za veľrybami. A keďže trochu nepokojný oceán tomu zabránil, tak sme sa pokúšali aspoň zohnať kanoe a previesť sa popri brehu. Ale sezóna už skončila, takže sa nedalo požičať a to, ktoré máme v pivnici, je príliš ťažké a objemné. Takže túto a ktivitu sme si nechali na domov. Nový domček, do ktorého sme sa presťahovali, je bližšie k mestu i College (zo 3-4 km), inými sl ovami zo desať minút na bicykli a dá sa chodiť do konca aj pešo, lebo od nás až do školy vedie chodník. Tomu sa hovorí vymož enosť!!! Domček je pohodlný, má asi osemárovú záhradu či dvor, skrátka backyard, potom les a asi 10 minút chôdze je vzdialené more, pričom táto časť pobrežia tvorí súčasť národného parku, a teda je verejne prístupná. Asi 3 km opačným smerom sa nachádza jeden z najvyšších útesov na atlantickom pobreží, do ktorého mo rský príboj vyerodoval objemnú jaskyňu, prístupnú len počas odl ivu. V jazierkach, ktoré tu zostávajú po ústupe mora, Miško objavil krásne morské sasanky, podľa ktorých sa jaskyňa aj volá (Anem one Cove).

P. S. Opis najväčšieho zážitku, kolektívne slohové dielo M.+M.+J. Hubovcov, ktoré bolo dlho stratené a ktoré sa dnes ráno konečne našlo, prepisujem v pôvodnom znení, len najväčšie hrú bky som si dovolil opraviť:

“Keď sme odchádzali do Ameriky, najviac sme sa tešili, že sa ulejeme zo školy a že uvidíme veľryby. S tou školou nám to vyšlo len čiastočne, lebo musíme chodiť do americkej. S veľrybami to vyzeralo ešte horšie. Plavba za nimi je veľmi drahá, a kým sme si vybavili zľavu, prišla minulá nedeľa, a s ňou dátum poslednej plavby. V nedeľu však veľmi fúkalo, a ta k poslednú jazdu zrušili. Už sme si mysleli, že veľryby neuvidíme. Teta Jarka nám ale p ovedala, že hovorila s veľrybármi a oni povedali, že keď bude p okojné more, tak pôjdu cez týždeň. Moc sme tomu neverili, aj keď dnes od rána bolo more pokojné. O 10. sme sa dozvedeli radostnú správu: “Ide sa na more!” Ledva sme sa stačili pobaliť, zobrať si jedlo a všetky teplé šaty, ktoré máme a už sme bežali do prístavu. Naša loď už netrpezlivo trúbila. Presne na poludnie sme pomedzi Dikobrazie ostrovy a popri majáku na Krajnej skale vyrazili smerom na šíry oceán, priemernou rýchlosťou 35 námorných míľ za hodinu. Najskôr sme stretli obrovskú loď, ktorá prišla navštíviť Bar Harbor a ľudia na nej vyzerali ako mravčeky.

Potom sme v mori uvideli prvých tuleňov. Nad oceánom fúkal mrazivý vietor a my sme sa klepali napriek teplému oblečeniu. Asi po hodine a štvrť rýchlej jazdy, keď už hory Acadie vyzerali v diaľke len ako krtince, zazreli sme pred sebou ostrovček Mount Desert Rock. Vedeli sme, že sme už skoro vo veľrybích vodác h, asi 60 km od nášho brehu. A naozaj! Čoskoro sme na horizonte uvideli prvú chrbtovú plutvu. Na lodi zavládlo vzrušenie. Rýchlo sme sa približovali k dvom obrovským chrbtom – akoby ostrovom – ktoré sa striedavo vynárali a ponárali. Podchvíľou vystrekovali gejzíry vody, ktoré slnko farbilo do dúhova. Šťukali sme ako naj atí. Čoskoro sme boli na konci filmu a to najkrajšie ešte len prišlo. Stará veľryba a aj desaťmesačné, ani nie 12 metrov dlhé mláďatko, priplávali celkom k našej lodi a viackrát ju podplávali, akoby sa hrali s nami na skrývačku, takže sme museli pobehovať z jednej strany lode na druhú a hádať, kde sa vynoria. Veľryby sa začali predvádzať a ukazovať nám ladnými pohybmi svoje krásne čie rnobiele chvostové plutvy. Asi hodinu sme sa kochali týmto úchvatným prírodným divadlom. Našťastie sme mali ešte jeden foťák. Na rozlúčku nám ešte naše nové priateľky zamávali plut vami a naposledy vystrekli gejzír. Potom sme už uháňali do mov, plní nezabudnuteľných zážitkov.”

26. novembra 2000

Vtrhla nám sem naozajstná zima. Niekoľkokrát postrašila už aj predtým – prvé prízemné mrazíky sa vyskytli tuším už v septembri a prvý sneh koncom októbra, ale to boli len také jednodňové p ostrašenia. Teraz je to iné: Mrzne. A celkom slušne. Už niekoľko dní a hory sú pod vrstvou snehu. Včera ráno bolo poctivých -10 ^oC, ale z horských mestečiek vo vnútrozemí Mainu hlásili až -25 ^oC. Cesta na bicykli do roboty v takomto mraze je ako ľadový kúpeľ.

Kruh, ktorý sa začal kúpaním v oceáne za horúcich dní začia tkom septembra, sa teda uzavrel a ja zháňam bežky, aby som sa mohol spustiť po zasneženej ceste z Mnt. Cadillacu.

Včera som podnikol prvú skutočne zimnú túru, na ktorej by som bol chvíľami ocenil čakan a mačky, keď donedávna vlhké, šikmé žulové platne, ktorými som vystupoval na Cadi llac, sa zmenili na ľadové zrkadlo a zo stien viseli miestami až desaťmetrové záclony ľadu. Celé to pripomínalo naše silvestrov ské túry v Liptove: nie príliš veľa snehu, ale zato poriadny mráz, pekné počasie a ďaleké výhľady. Výstup južným hrebeňom na Cadillac pripomínal niektorú zo slovenských hôľnych hrebeňoviek (až na to more vš ade naokolo). Hore bolo asi 10-15 cm čistučkého, ligotavého praš anu. Na vrchol som prišiel na pravé poludnie a vidieť bolo všetko, na čo si len človek zmyslel, vrátane charakteris tického dvojhrbého Katalhinu, najvyššieho to vrchu Mainu, ktorý dominoval na horizonte. Dolu som schádzal severným hrebeňom smerom na Bar Harbor a v duchu som sa lúčil so všetkými známymi miestami, ktoré som mal pred sebou ako na dlani.

V posledných dňoch som býval často v celom areáli školy sám, lebo okrem študentských prázdnin tu “vypukli” ešte aj sviatky okolo Thanksgivingu, čo našincovi veľa nehovorí, ale tu sa svätia asi ako u nás Vianoce. A skutočne, aj vďaka zimnej atmosfére, p ozavieraným obchodom, výzdobe a všeobecnému vinšovaniu, ako aj voňavému dymu z dreva horiaceho v krboch a vznášajú cemu sa v povetrí, som mal celkom melancholicko-vianočnú náladu. Na Thanksgiving day sa schádza celá šíra rodina okolo pečenej mo rky. Nik by v tých chvíľach nemal byť sám, a tak mňa a troch z ahraničných študentov, ktorí tu jediní zostali, pozvali k sebe Kat onovci, čiže čosi ako rektor s manželkou. Bol som rád, že môžem opäť navštíviť ich krásny drevený dom na útese nad morom, ale ešte predtým som si dal asi dvojhodinovú túričku po pobreží. Vy užijúc odliv som mohol pomerne pohodlne (až na niekoľko pádov) ponavštevovať známe miesta a urobiť pár fotiek z našich kúpacích miest – tentoraz s cencúľmi ľadu.

Vracal som sa okolo nášho prvého domčeka, všetko naokolo bolo ako vymreté a úplne iné, ako počas nášho pobytu: sneh, z amrznuté mláky a kostrbaté zimné slnko, zapadajúce pomedzi bezlisté stromy. Pocítil som čosi ako spleen.

Do Katonovcov, ktorých synovia – dvojičky – spolu s dvoma kamarátmi zo školy si celé popoludnie robili v hore voňavý ohník, som sa vrátil práve vo chvíli, keď obrovský krvavočervený kotúč slnka zapadal za Fenchmanov záliv a obzor i mraky nad ním hrali všetkými odtieňmi červenej ešte aj dobrú hodinu potom, ale to sme my so Stev enom Katonom už dávno sŕkali údenú škótsku whisky a zajedali ju pistáci ami.

Celý večer bol čosi ako príjemný, neformálny obrad, kde jedla bolo dosť, ale nedominovalo a kde sa ľudia pred večerou pochytali za ruky a vinšovali si a pán domáci povedal pár viet na spôsob modlitby. Potom sa sedelo pri krbe a čítala sa poézia. Každý z nás si mohol vybrať báseň, ktorú chcel prečítať, a potom sa o nej tr ochu hovorilo. Dvaja z pozvaných študentov boli Číňania – ona priamo z “ľudovodemokratickej”, on z Hongkongu. Zasväcovali nás do tajov obrázkového písma, ukazovali čínsko-anglický ele ktronický slovník a recitovali čínske básne, každý vo svojom veľmi odlišnom jaz yku.

Diskusia s mladými Američanmi bola pre mňa tiež povzbud ením. Všetci štyria sa veľmi aktívne zaujímajú o životné prostredie a trvalú udržateľnosť a tvrdili, že volili Nadera, hoci sa bezpro stredne nehlásia ani k ochranárom, ani k zeleným.

V piatok podvečer som si zašiel do najbližšej zátoky a ešte d lho po zotmení, pod mrazivou oblohou plnou hviezd a za monotónneho hukotu príboja, som pozoroval tmavnúcu siluetu skalnatých ostrovov a majáky, svetielkujúce v pravidelných intervaloch a vydávajúce zvuky podobné našim zvoničkám.

Včera som si zasa odskočil – posledný raz na bicykli – pozrieť západ slnka na náš obľúbený vyhliadkový útes Schooner Head. Hory na druhom brehu zálivu menili v zapadajúcom slnku farbu z ruž ovej, cez červenú až po fialovú.

Posledný mesiac sa vôbec niesol v znamení lúčenia. Začalo sa to ešte v októbri, keď sme občas pozvali niekoho z nov ých priateľov na večeru, Oľga uvarila niečo fajnové a ja som ponalie val demänovku, ktorú sa mi zázrakom podarilo uchovať pred sebou s amým viac ako 10 týždňov.

Najdojemnejšia bola však rozlúčka s našimi detičkami v ich škole. Na tabuli visel dreveničiarsky plagát, tlmene hrala terchovská muzika, dávali sa darčeky a tunajšie detičky “vyznávali našim lásku”. Dojatí boli asi všetci, okrem našich detí, ktoré si o tom mysleli svoje.

Ale najväčšiu rozlúčku spojenú s pripomienkou výročia Nežnej revolúcie, sme spolu s “adoptívnou dcérou Jarkou” – študentkou z Olomouca, usporiadali až minulý pondelok. Prišlo zo dvanásť ľudí z College a my sme sa na nich dobre pripravili, takže nálada bola výborná a spokojnosť všeobecná (ešte teraz dojedám zvyšky).

Postupne upratujem domček, špekulujem, ako zabaliť všetky veci a žijem takým trochu nezvyčajným životom: robota, príroda, domá cnosť.

Kým to ešte teplota dovolila, urobil som zopár slušných túr aj na bicykli – najväčšiu minulú sobotu: asi 80 km rôznymi kľučkami okolo ostrova, z veľkej časti po udržiavaných horských cestách. Objavil som viacero dosiaľ neobjavených zákutí, horských jazier, výhľadov, ako aj krásnu japonskú záhradu na terasovitom úpätí hôr rovno nad morom.

Zaujímavý zážitok sme mali minulú nedeľu: večer vracajúc sa z výletu mal “náš” Chevrolet problémy so svetlami a z auta, ktoré išlo rovno za nami, sa napotvoru vykľulo policajtské. Keďže v a-cadijskom Lilipute sú aj policajti dobráci, hrozivo vyzerajúca pol icajná akcia sa skončila malým školením a zaželaním dobrej noci.

Milí priatelia, keďže do konca môjho pobytu na Slovenskej Akadii vied zostáva už len zopár hodín, nastáva čas rekapitulovať, a keďže som Miška a Kubka nútil, aby napísali na papier 10 na jväčších zážitkov zo svojho amerického pobytu, povedal som si, že aj ja by som to mal skúsiť, akurát, že sa mi ten zoznam rozrástol na takmer 150.

Aj keď všeličo mohlo byť inak, a drobných mrzutostí sa v yskytlo viac ako inokedy, celé to tu bol malý zázrak, ktorý plne ocením, zrejme až keď sa vrátim do nášho malého-veľkého slo venského blázinca.

Zo srdca Vám želám podobný zážitok.

Váš