4) lesný pôdny fond zahŕňa celkovú výmeru pozemkov využívaných le sným hospodárstvom, t.j. vrátane pozemkov neporastených lesom (pozemky s technickou infraštruktúrou, lesné škôlky, pozemky nad hornou hranicou lesa atď.)

Z údajov uvedených v tab.1 a 2 vyplýva, že národné parky Slovenska, s výnimkou TANAP-u, nie sú národnými parkami v zmysle medzinárodne prijatých kritérií. Je pravdou, že každý štát má právo zaradiť do kategórie národných parkov územia podľa vlastného rozhodnutia. Ak pritom nea kceptuje medzinárodné kritériá, nemôže počítať s akceptovaním týchto území ako národných parkov v medzinárodnom meradle (negatívnym dôsledkom môže byť sťažovanie aproximácie našej legislatívy smerom k legislatíve EÚ), ani očakávať, že budú fungovať ako niečo, čím nie sú (ako národnými p arkami v presnom zmysle slova).

V konečnom dôsledku to nepožaduje (vcelku logicky to nemôže pož adovať) ani zákon č.287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. V §14, ods.1 definuje národný park ako “rozsiahlejšie územie, spravidla o výmere nad 1000 hektárov, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľu dskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tv oriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo”, v ktorom “ochrana prírody je nadradená nad ostatné činnosti” .

Táto definícia evokuje niekoľko otázok, z ktorých z nášho pohľadu sú zaujímavé najmä tieto:

- Kde je hranica medzi “podstatne nezmenenými a zmenenými ekosystéma-mi”? Mení lesohospodárska činnosť z pohľadu zákona č.287/1994 Z.z podstatu lesných ekosystémov? Z toho, že v niektorých našich náro dných parkoch prevažujú hospodárske lesy, sa dá usúdiť, že nemení ( inakšie by hospodárske lesy v nich neboli).

- Ako chápať nadradenosť ochrany prírody v týchto lesoch, keď ich pri oritnou funkciou je produkcia dreva? Odpoveď na túto otázku poskytuje definícia ochrany prírody v §2, ods.2 zákona č.287/1994 Z.z., podľa kt orej prírodu ochraňuje každý, kto “predchádza a obmedzuje zásahy, ktoré ohrozujú, poškodzujú alebo ničia podmienky a formy života, príro dné dedičstvo, vzhľad krajiny, znižujú jej ekologickú stabilitu”, každý , kto odstraňuje následky takýchto zásahov” , ako aj ten, “kto sa stará o ekosystémy”.

Nedá sa tomu rozumieť inakšie, iba tak, že rezort životného prostredia si týmto zákonom nevyhradil právo ochraňovať prírodu ani starať sa o ekosystémy, naopak v §4, ods.1 zákona č.287/1994 Z.z. ukladá “každému” povinnosť “chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, poškodzovaním a ničením, starať sa podľa svojich možností o jej zložky a prvky , najmä za účelom ich zachova nia a ochrany...”. Nerozlišuje pritom chránené a nechránené ekosystémy. Zákon žiadnym ustanovením neodňal ani povi nnosť iným rezortom starať sa o lesné, poľné, lúčne, vodné a iné prírodné či poloprírodné ekosystémy. Napokon, ak by to z neho vyplynulo, stratili by svoje opodstatnenie a ich kompetencie by musel prevziať niekto iný.

Vychádzajúc z “filozofie” zákona č.287/1994 Z.z. ochrana prírody nie je teda “rezort”, ale “činnosť”, ktorú si každý “podľa svojich možností” musí osvojiť. Rezort životného prostredia túto činnosť neriadi, iba ko ntroluje, usmerňuje a prostredníctvom orgánov štátnej správy a organizácií ochrany prírody dbá o to, aby sa pritom dodržiavali príslušné právne no rmy.

Je nepochybné, že nie každý má pre uplatňovanie ustanovení zákona rovnaké možnosti. Najväčšie má ten, kto svojou činnosťou môže prírodu najviac ovplyvniť, a to či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Mohli by sme dlho vyratúvať pre prírodu prospešné i škodlivé činnosti, sotva tým však náš problém vysvetlíme. Musíme sa zmi eriť s faktom, že za stav prírody, t.j. aj za stav našich národných parkov sme v zmysle z ákona viac alebo menej zodpovední všetci.

K bodu b)

V rozpore s “filozofiou” zákona č.287/1994 Z.z. sme náchylní zvaľ ovať zodpovednosť za naše národné parky na správy národných parkov, t.j. na štátnych zamestnancov, ktorí sa usilujú o dodržiavanie jeho ustanovení. Nekrivdíme im? Veď, do akej miery môžu súčasné správy národných pa rkov ovplyvniť stav prírody, za ktorú zodpovedajú?

Odpoveď na túto otázku poskytol bývalý riaditeľ Správy národných parkov SR T. Vančura (Národné parky, č.1/2000, s.2-3), ktorý podobne ako ja sa pýta “...aký zmysel má vykazovať v štatistikách, že 5% z výmery Slovenska je chránené formou národných parkov, keď ich pracovníci sú postavení do role štatistov, bez praktickej možnosti výrazne ovplyvniť di anie v území?”, konštatuje “...voľakde sme spravili chybu, keď ľudia aj z radov profesionálnych pracovníkov ochrany prírody s nostalgiou spom ínajú na staré zašlé časy” a napokon tvrdí, že súčasná situácia nielenže “podlomila právomoci správ našich národných parkov, ale spôsobila celkový úpadok starostlivosti o tieto územia”, a to do takej miery, že “reálne môžeme počítať aj s katastrofickou alternatívou”, podľa ktorej “národné parky Slovenska nemajú v dnešnom poňatí žiadnu perspektívu”.

Vážení kolegovia, toto napísal človek, ktorého vzhľadom k funkcii a skúsenostiam z ochrany prírody musíme brať vážne, musíme sa zamyslieť najmä nad tým, kde sme spravili chybu? Čo sme po novembri 1989 zmenili, resp. nezmenili, hoci sme mali zmeniť, keď vývoj našich n árodných parkov zrazu smeruje ku katastrofe?

Odpovedí je niekoľko:

- aj v národných parkoch sme podľa zákona č.229/1991 Zb. vrátili užív acie právo pôvodným vlastníkom pozemkov, čím sa operatívna práca na správach národných parkov značne skomplikovala,

- zriadili sme dva nové národné parky (Národný park Muránska planina a Národný park Poloniny),

- personálne ani právomocou sme správy národných parkov neposilnili,

- nezmenili sme ich pôsobnosť, rovnako ako predtým aj dnes im prisudzujeme len funkciu odborných organizácií zameraných na tvorbu koncepcií a metód ochrany prírody, dohliadajúcich zároveň na dodržiavanie ustanovení zákona č.287/1994 Z.z. v národných parkoch (po vzniku i nštitútu Štátna ochrana prírody SR v Banskej Bystrici aj mimo národných parkov),

- nezverili sme im kompetencie orgánov štátnej správy; vo vzťahu k úra-dom životného prostredia majú naďalej iba poradnú funkciu,

- nezlepšili sme ich spoločenské postavenie; krátke obdobie v polovici d eväťdesiatych rokov, počas ktorého boli právnymi subjektami, sme uko nčili vytvorením Správy národných parkov SR,

- nepokúsili sme sa vážne premýšľať o možnostiach previazania činností metodického charakteru s činnosťami praktickej starostlivosti o prírodu, najmä o l esy, tak ako je to zabehnuté inde - v národných parkoch postavených na “tatranskom modeli”,

- naopak, naše národné parky, ktoré na “tatranskom modeli” predtým fungovali (PIENAP, TANAP) sme pretvorili na rudimentárnu súčasť “je dnotného systému štátnej správy ochrany prírody”.

K bodu c)

Zákon č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny rozlišuje tri druhy dokumentov územnej ochrany prírody a krajiny, a to: programy starostlivosti o prírodu a krajinu (alebo programy osobitne chránených častí prírody a krajiny ), územné priemety ochrany prírody a krajiny a dokumenty územného systému ekologickej stability.

Na príklade TANAP-u sa dá ukázať, že ani jeden z týchto dokumentov nevyhovuje ani požiadavkám zákona, ani potrebám starostlivosti o toto územie.

Program starostlivosti o TANAP do roku 2000 (stále platný) bol vypracovaný tri roky pred schválením zákona č. 287/1994 Z.z. Skúsenosti s jeho aplikáciou ukázali, že v praktickom rozhodovaní, najmä v usmerň ovaní socioekonomických aktivít nepostačuje. Územné jednotky (“e kologicko-funkčné priestory”), o ktoré sa opiera, nezachytávajú potrebný kr ajinný detail, takže pre rutinnú operatívnu prácu sú prihrubé. Navyše, zákon č. 287/1994 Z.z. ukladá vypracovať zonáciu pre národné parky v inom p onímaní, než v akom sa interpretuje v tomto dokumente.

Tento dokument je v podstate skôr zoznamom potrieb ochrany územia, resp. Správy TANAP-u z roku 1991, ako programom starostlivosti. Vážnym nedostatkom je absencia časových horizontov a spôsobov ako vymenované potreby zabezpečiť. Ide ted a o rámcový materiál postihujúci len strategické ciele a hlavné zásady starostlivosti o prírodu a krajinu TANAP-u v medziach pracovnej mapy strednej mierky (1 : 50 000).

Rovnako Územný priemet ochrany prírody TANAP-u nie je postavený na princípoch, aké uvádza zákon č. 287/1994 Z.z. a nenapĺňa účel uvedený v §41, ods.4 tohto zákona. Absolútne nevyhovuje ani ako “analytický podklad pre vypracovanie ÚSES, pre vymedzenie zón, okresov a obvodov, určenie funkcií, kategórií a stupňov ochrany, únosné zaťaženie a zá sady vývoja TANAP-u, posúdenie dôsledkov zásahov do ekosystémov, ich zložiek a prvkov a návrhov optimálneho využitia a spôsobov ochrany” tak, ako predpisuje zákon.

Nemôžeme byť spokojní ani s dokumentmi ÚSES. Väčšina z nich bola vypracovaná podľa metodiky, ktorú schválila bývalá Komisia pre ŽP SR osobitným predpisom ešte pred schválením zákona č. 287/1994 Z.z. a ktorá bola v odborných kruhoch prijímaná s nevôľou. Situáciu nezlepšila ani vyhláška MŽP SR č.218/1998. Hoci možno pripustiť, že kritika ÚSES vyplýva aj z nepochopenia jeho zmyslu, vo väčšine prípadov súvisí s opodstatnenými výhradami, ktoré spočívajú v metodickej i obsahovej n ejednoznačnosti, neznalosti reálnych krajinnoekologických pomerov, v p ochybných návrhoch a vcelku nízkej odbornej úrovni.

Súhrnne sa dá povedať, že “sústava” dokumentov územnej ochrany prírody dotýkajúcej sa TANAP-u nespĺňa požiadavky, ktoré predpisuje zákon č.287/1994 Z.z. To isté konštatovanie platí v širšom ponímaní. Nie je odrazom reálnych potrieb ochrany prírody Slovenska ; “sústavou”, ktorá by sa opierala o objektívne prírodoochranné zhodnotenie územia a ktorá by nadväzne poskytovala súbor odôvodnených a jasne formulovaných pokynov pre praktickú starostlivosť o ekosystémy.

Toto nelichotivé konštatovanie umocňuje fakt, že súčasná ochrana pr írody nemá žiadny podrobný plánovací dokument, podľa ktorého by mohla riadiť starostlivosť o národné parky Slovenska, povedzme taký, akými sú napríklad lesné hospodárske plány, postavené na podrobne prepracovanej metodológii starostlivosti o lesné ekosystémy, rezonujúcej s plánovaním trvalo udržateľného rozvoja.

Všetci bez rozdielu sme v ostatnom čase dospeli k záveru, že starostl ivosť o národné parky má byť “integrovaná” (v ekosystémovom zmysle ako starostlivosť o všetky prírodné prvky – reliéf, pôdu, vodu, biotu...) a “komplexná” (ako starostlivosť o všetky prírodné zložky územia – alpí nske formácie, kosodrevinu, lesy, poľnohospodársky využívané poze mky...). Podporujeme teda názor, podľa ktorého starostlivosť o národný park má byť zameraná na ochranu jeho celistvosti vo všetkých zložkách a väz-bách, že s jeho ochranou je úzko spätá druhová ochrana rastlín a živočí-chov, pre ktorú má veľký význam nerušenosť a dostatočná veľkosť biot opov, v ktorých žijú. Tento názor nemôžeme spochybňovať, pretože v opač-nom prípade starostlivosť o národné parky stráca zmysel.

Pokúsme sa s “chladnou hlavou” rozobrať možnosti, ktoré k takémuto spôsobu starostlivosti smerujú. Odhoďme pritom špekulácie, ktoré môžu vznikať z nepochopenia rozdielu medzi štátnou správou ochrany prírody a odborným spravovaním, t.j. vykonávaním praktickej ochrany a starostlivosti o chránené územia. Vylúčme neuskutočniteľnú víziu, po-dľa ktorej aj ostatné národné parky Slovenska majú ta kú výhodnú alternatívu, aká sa dnes ponúka pre TANAP. Nie preto, že by si to nezasluhovali z hľadiska svojich prírodoochranných hodnôt, ale preto, že to neumožňuje a pravdepodobne ešte dlho nebude umožňovať hospodárska situácia Sl ovenska (16,7–64,3% hospodárskych lesov z ich výmery nie je pre našu ekonomiku bezvýznamné).

Napokon, prečo otázku riadenia národných parkov Slovenska znási lňovať? Prečo nepripustiť aj v tomto prípade istú “diverzitu”? V zahraničí je to vcelku bežné. Prečo riadenie národných parkov unifikovať? Veď len v rozmanitosti môže existovať súťaživosť, len v nej sa ukáže ich život aschopnosť.

Potom, v súvislosti so zlepšením spôsobov starostlivosti o naše národné parky, špeciálne o TANAP, môžeme teoreticky vychádzať z takýchto modelov:

1. starostlivosť len prostredníctvom odbornej organizácie MŽP SR,

2. starostlivosť len prostredníctvom odbornej organizácie MP SR,

3. starostlivosť prostredníctvom obidvoch ministerstiev v alternatívach

a) oddelenými organizáciami obidvoch ministerstiev,

b) prostredníctvom jednej spoločnej organizácie (tzv. hybridný m odel).

V našich úvahách by sme mali rešpektovať tieto skutočnosti:

- Rezort životného prostredia nemá zverenú zodpovednosť za nehnuteľný majetok (pozemky) v národných parkoch, preto nemá k dispozíc ii prostriedky, ktoré sú nevyhnutné v praktickej starostlivosti o prírodné ekosystémy na lesnom pôdnom fonde. Treba si pritom uvedomiť, že lesný pôdny fond predstavuje až 95,1% územia TANAP-u. O ekosystémy na lesnom pôdnom fonde sa u nás tradične stará rez ort lesného hospodárstva, ktorý je na to personálne, technicky a technologicky vybavený. Má na to i dostatočné skúsenosti. Tieto skutočnosti vylučujú prijať model 1.

- Rezort pôdohospodárstva má v zmysle lesného zákona kompetencie a v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny povinnosť starať sa o zv erené ekosystémy a chrániť prírodu. Špecifické požiadavky ochrany pr írody akceptuje spravidla už pri tvorbe lesných hospodárskych plánov. Nie je však dostatočne “vtiahnutý” do metodologických problémov st arostlivosti o národné parky. Táto skutočnosť spochybňuje prijať model 2.

- Model 3a) predstavuje dnešný stav. Nie sme s ním spokojní. Zdôvodň ujeme to obvykle tým, že obidve terajšie organizácie (ŠL TANAP-u a Správa TANAP-u) sú polofunkčné.

- Zvyšuje alternatíva 3b), ktorá (údajne) nie je “právne čistá”.

Vzniká otázka “EKO ďalej?”. Nie je snáď, nielenže vhodné, ale n evyhnutné znova si spomenúť na “tatranský model národného parku”? Je snáď anachronizmom v tejto situácii povedať, že tento model spomedzi národných parkov Slovenska i bývalého Česko-Slovenska, sme až do roku 1994 pokladali za najefektívnejší? Napriek tomu, že vznikol v komunis-tickom režime. Napokon, veď tu už nejde o TANAP z roku 1949, ale o TANAP z roku 1994!

Nie je potrebné pripomenúť, že odbornú správu i praktické výkony starostlivosti uskutočňovala do roku 1995 Správa TANAP-u včlenená do rezortu pôdohospodárstva? Že rezortu zodpovednému za ochranu prírody (najprv ministerstvu kultúry, neskôr SKŽP a napokon MŽP SR) podliehala v koncepčných a met odologických otázkach, čím sa eliminovali komp etenčné spory?

Čo nám bráni tento model znova “oprášiť”, vylepšiť a prispôsobiť n ovým socioekonomickým pomerom? Nevieme alebo nechceme pochopiť, že je to jedna z racionálnych ciest ako vybŕdnuť zo súčasnej, napohľad bezvýchodiskovej situácie, do ktorej sme sa dostali zásluhou nerozumných centralistických snáh a nepochopením reality v ponovembrovom období? Prečo tento model zatracujeme polopravdivým poukazovaním na príklady zo zahraničia, kde údajne funguje pod strechou ministerstiev zodpovedných za životné prostredie? Prečo nepovieme celú pravdu, že nielen za ž ivotné prostredie, ale aj za prírodné zdroje, vrátane lesov? Chceme to mať tak, ako je to u nich? Potom sa musíme usilovať o reorganizáciu našich ministerstiev, teda zasiahnuť do celého systému riadenia – urobiť syst émové zmeny!

Prečo nezačať TANAP-om a na jeho príklade budovať ďalšie národné parky?

a) Tatranský národný park je najstarší národný park na Slovensku i v bývalom Česko-Slovensku. S týmto územím je spojené niekoľko ďalších prvenstiev a jedinečností našej ochrany prírody:

- nachádza sa v najsevernejšom cípe karpatského oblúka; Tatry, ktoré tento cíp vypĺňajú, sú najvyšším pohorím v celých Karpatoch,

- v súvislosti so zriadením TANAP-u, v roku 1949, sa v našom právnom poriadku vôbec prvýkrát použil pojem “národný park”, ako normatívny (legislatívny) pojem,

- územie patrí k dôležitým “ekologickým kameňom” strednej Európy; je súčasťou jadrového územia európskej ekologickej siete biosférického významu,

- je súčasťou bilaterálnej (poľsko-slovenskej) Biosférickej rezervácie Ta try,

- z hľadiska modelu riadenia, integrujúceho starostlivosť o všetky prírodné zložky, vrátane lesov, bol “tatranský model” donedávna považovaný za najefektívnejší,

- iba v TANAP-e dnes neexistuje kategória hospodárskych lesov, čo je jednou z podmienok zaradenia chránených území do kategórie II. podľa IUCN,

- iba v tomto národnom parku bolo zriadené výskumné pracovisko, ktoré od roku 1953 zároveň fungovalo ako jediné špecializované výskum-né pracovisko ochrany prírody na Slovensku, Múzeum TANAP-u a Expozícia tatranskej prírody.

b) Takmer päťdesiatročné skúsenosti v praktickej ochrane prírody so solídne vybudovanou databankou o území, nielenže vytvorili dobrú v ýchodiskovú pozíciu pre starostlivosť o toto územie do budúcnosti, ale sú poučné aj pre iné národné parky, príp. chránené krajinné oblasti, dalo by sa preto očakávať, že na skúsenostiach ochrany tohto územia postavíme ďa lšie veľkoplošné chránené územia Slovenska. V nedávnej dobe to odpor účali a presadzovali aj naši všeobecne uznávaní odborníci. Žiaľ, ich názory neboli akceptované.

Prinajmenej v lesníckych kruhoch je známe, že v tomto území vznikol nový pohľad na starostlivosť o lesy Slovenska, ktorý dnes moderne ozn ačujeme ako “trvalo udržateľný rozvoj”. Jedným z príkladov je dodnes platná koncepcia “integrovaných funkcií lesa”, ktorá oficiálne “povýšila” lesohospodárske plánovanie na “plánovanie starostlivosti o l esy” (dokonca aj lesný hospodársky plán vypracovaný pre lesy TANAP-u mal v nedávnej minulosti pomenovanie “Plán starostlivosti o lesy”).

c) “Kauza TANAP” vznikla ako spor ohľadom toho, či zachovať alebo sa zrieknuť “tatranského modelu” riadenia TANAP-u, k torý, ako je všeobecne známe nielen u nás ale aj v zahraničí bol postavený na komplexnej a integrovanej starostlivosti. Pojmy “komplexná” a “integrovaná starostl ivosť o národný park” nie sú teda ničím novým. Zásluhou jej uplatňovania sme donedávna u nás mali aspoň jeden národný park, ktorý mohol byť v istom zmysle “výkladnou skriňou” slovenskej ochrany prírody, jediným našim národným parkom v presnom zmysle tohto slova. Národným pa rkom, ktorý spĺňa kritériá IUCN.

Pamätám sa na návštevy kolegov z Nemecka (z Bavorského lesa) a Čiech (najmä z KRNAP-u a zo Šumavy), ktorí sa v rokoch 1991-1994 chodili do TANAP-u učiť starostlivosti o svoje národné parky. Pamätám sa na závistlivé pohľady ochranárov zo zahraničia pri diskusiách o tom ako TANAP funguje. Dnes im závidím ja, pretože všetko, čo bolo predtým v TANAP-e dobré, funguje u nich. Oni zasa krútia hlavami nad tým, ako sa nám za niekoľko rokov podarilo TANAP znefunkčniť.

d) Nezabúdajme, že pri príprave zákona NR SR č.287/1994 Z.z. o dporcami “tatranského modelu” neboli pracovníci MP SR, ale pracovníci MŽP SR (okrem vtedajšieho ministra J. Hraška a niekoľkých jeho spol upracovníkov). Vývoj tohto územia potvrdil, že správne neodhadli situáciu a svojou predpojatosťou dostali TANAP tam, kde je. Je farizejstvom, keď spolu s úpornou snahou zabudnúť na nedávnu minulosť “objavujú” dnes princípy starostlivosti o TANAP v podobe požiadaviek komplexnej a integrovanej starostlivosti. Nezabúdajme, že tieto požiadavky začali of iciálne tlmočiť až pri poslaneckom prieskume v TANAP-e , ktorý uskutočnili členovia výboru Národnej rady SR dňa 5. septembra 2000 v Tatranskej Štrbe. Dovtedy nepresadzovali integráciu, ale “delimitáciu”! Neuvážene a nekompromisne!

e) “Kauza TANAP” nebola teda sporom o kompetencie. Aj v zákone o kompetenciách rezortov (zákon č.347/1990 Zb., §6) je uvedené, že rezort životného prostredia SR “je ústredným orgánom štátnej správy pre ochranu životného prostredia a sú mu podriadené: a) Slovenská inšpekcia živo tného prostredia, b) Slovenský hydrometerologický ústav”. O nijakých ďa lších inštitútoch sa v ňom nehovorí! Výkonná vetva štátnej správy, ktorá sa má preplietať do každého kúta tejto republiky, sa uskutočňuje prostre dníc-tvom krajských a okresných úradov, resp. odborov životného prostr edia.

Pravda, problém vyznieva inakšie, ak sa naň pozeráme z iného zorn ého uhla – nie z hľadiska štátnej ale odbornej správy národných parkov. Až tu nachádzame problém v podobe §51, písm. i) zákona NR SR č.287/1994 Z.z., v ktorom sa hovorí - “Ministerstvo (rozumie sa MŽP SR) zriaďu je a riadi organizácie ochrany prírody, najmä správy národných parkov”. Zabúdame na to, že sa má týkať len novozriaďovaných národných parkov .

f) Nemožno nevidieť, že “kríza TANAP-u” sa vystupňovala v prvej polovici roka 1996, po tom, ako bola zriadená Správa národných parkov SR so sídlom v Liptovskom Mikuláši a nová Správa TANAP-u so sídlom v Tatranskej Lomnici (dnes v Tatranskej Štrbe). Nemožno prehliadnuť, že zmyslom zriadenia týchto inštitúcií bolo vytvoriť partnera pre ŠL TANAP-u, ktorý by po bývalej Správe TANAP-u prevzal nástupníctvo so všetkými dôsledkami, t.j. aj podstatnú časť personálu a majetku. Nezabúdajme, že ňou by sa nedosiahlo “posilnenie ochrany národného parku”. O akej integrovanosti a komplexnosti v starostlivosti o TANAP sa v tejto súvislosti dalo hovoriť? Veď išlo o delimitáciu, t.j. o odlúčenie činností, ktoré takúto starostlivosť môžu zabezpečiť!

g) Je scestné, ak sa dnes tvrdí, že príčinou súčasného stavu je rezort pôdohospodárstva preto, že k 1.1.1995 z pôvodnej Správy TANAP-u zri adil ŠL TANAP-u. Určite by sa tak nestalo, keby nevznikli nové iniciatívy rozdeliť TANAP po voľbách v roku 1994. Pôvodnú organizáciu nemohlo MP SR ponechať v “právnom vákuu”. Iba preto zriadil minister pôdoho spodárstva Štátne lesy TANAP-u.

V nádeji, že “horúce hlavy” vychladnú, sa v názve novej organizácie ponechal názov územia, v ktorom pôsobí. Zachovalo sa pri nej Múzeum TANAP-u, Expozícia tatranskej prírody, Výskumná stanica (zákon č. 287/1994 Z.z. tým, že zrušil platnosť nariadenia Zboru povereníkov č. 5 z roku 1952 o TANAP-e neprezieravo odňal aj právne podmienky existe ncie týmto nadstavbovým organizačným jednotkám) a štruktúra výkonných územných jednotiek - ochranných obvodov (nie lesných správ) a ochran-ných (nie lesníckych) úsekov. Štátne lesy TANAP-u nevznikli teda z tvr-dohlavosti pracovníkov rezortu pôdohospodárstva, ale z ich presvedčenia, že ochrana národného parku má byť integrovaná a komplexná.

h) Áno, návrhom novely zákona SNR č.11/1949 Zb. o Tatranskom n árodnom parku “kauza TANAP” prerastá dnes do sporu, ktorý sa dá označiť prívlastkom “kompetenčný”. Predtým, ako túto iniciatívu označíme za “nešťastie TANAP-u”, pokúsme sa zosumarizovať, aké “šťastie” prinieslo TANAP-u zrušenie podstatnej časti tohto zákona a nadväzujúcich predp isov zákonom NR SR č.287/1994 Z.z. To predpokladá, aby sme poznali, ako dnes zákon o Tatranskom národnom parku vyzerá. V tom nie je problém. Zoštíhlenie tohto zákona do dnešnej podoby umožňuje dokonca pre sne citovať jeho ustanovenia vo “všetkých dvoch” nezrušených paragr afoch:

i) Prečo teda novela zákona o TANAP-e?

- pretože doposiaľ absentovala rozumná diskusia o tom, ako negatívny v ývoj TANAP-u zvrátiť,

- pretože napriek viacerým prehláseniam, nedošlo ani po schválení zákona NR SR č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a k rajiny k pozitívnym zmenám v spôsobe spravovania našich národných parkov,

- pretože opak je pravdou, nevytvorili sme podmienky pre lepšie fungov anie správ národných parkov a pôvodnú Správu TANAP-u sme znefunkčnili,

- pretože z hľadiska ochrany TANAP-u i postavenia pôvodnej Správy TANAP-u ako kontraproduktívne sa ukázalo oklieštenie zákona SNR č. 11/1949 Zb. SNR a zrušenie nariadenia Zboru povereníkov č. 5/1952 Zb. SNR o Tatranskom národnom parku, pričom v platnosti ostali viac eré dokumenty, ktoré nie sú v súlade s ustanoveniami nového zákona o ochrane prírody a krajiny,

- pretože vznikla nová, veľmi komplikovaná situácia, v ktorej praktická ochrana tohto územia výrazne ochabla, pričom najviac stratila príroda TANAP-u; nekontrolovanou “dierou”, ktorú sme z neznámych pohnútok vytvorili, prenikli do tohto územia aktivity, ktoré nie sú v súlade s pojmom “národný park”, pretože sa niekedy viac podobá “lunaparku”,

- pretože s novými, v podstate zbytočnými problémami nie je možné len tak ľahko sa vysporiadať; podľa názorov väčšiny praktických ochran árov tomu zabraňuje nedostatočnosť legislatívy, bezmocnosť novozriad enej Správy TANAP-u pri riešení praktických problémov ochrany prírody, a v konečnom dôsledku výrazný ústup z ochranárskych pozícií, resp. z pozícií trvalo udržateľného využívania tohto územia, ktoré sme vcelku úspešne rozvíjali takmer päťdesiat rokov,

- a nakoniec (alebo v prvom rade?) preto, že v súvislosti s “kauzou T ANAP” ani Ministerstvo životného prostredia SR “nepovažuje za hlavný problém legislatívu a kompetencie, ale prinútenie ministerstva pôdohospodárstva, aby adekvátna časť prostriedkov, ktoré z rozpočtu plynú do správy lesov TANAP-u, išla do Správy TANAP-u, podliehajúcej jej r ezortu”.

Veď je to v podstate to isté, ako povedať: áno, vy “lesníci” máte síce pravdu, ale v tomto prípade na pravde nezáleží, pretože rezort životného prostredia potrebuje peniaze! Tie peniaze, ktoré zo štátneho rozpočtu n eplynú iba do lesov TANAP-u, ale aj do strážnych služieb, do starostlivosti o drobné vodné toky, do zarybňovania tatranských potokov, do starostli-vosti o turistické chodníky, do informatiky prostredníctvom informačných centier, informačných tabúľ..., do edičnej a propagačnej činnosti, do M úzea TANAP-u, do Expozície tatranskej prírody, Výskumnej stanice, Tatranskej horskej služby atď... , t.j. do činností v prospech prírody národného parku.

Viem, že rezort životného prostredia potrebuje pre ochranu prírody peniaze, veľa peňazí. Nerozumiem tomu, prečo ich chce z ochrany prírody brať. Nostalgicky môžem pritom konštatovať iba jedno. K jedinečnostiam TANAP-u, ktoré som uviedol, pribudla v ostatných rokoch ďalšia:

- iba na príklade tohto územia, ktoré do roku 1994 sme považovali za je dno z najskonsolidovanejších, sa dá ukázať, kam našu ochranu prírody vedú byrok ratické, odborne nevyargumentované rozhodnutia.

Z výsostne odbornej otázky, čoraz očividnejšie sa “kauza TANAP”, na škodu národného parku i celej našej ochrany prírody, presunula do “kauzy politickej”, v ktorej lesníci a TANAP sa vykresľujú ako dve, absol útne nezlučiteľné entity. Nechcem tvrdiť, že zamestnanci ŠL TANAP-u predst avujú “zbor anjelov”. Aj my robíme chyby. Správne by však bolo, keby sme ich fundovane pomenovali a navrhli ako sa ich vyvarovať.

Ako je vôbec možné, že v diskusiách o nekompetenčnosti lesníkov starať sa o ekosystémy na lesnom pôdnom fonde používame zahmlený l egislatívny pojem “starostlivosť o ekosystémy”? Veď to vlastne nie je ani pojem, ale termín, prázdna forma neznámeho obsahu, akoby “fiškálsky zakliateho do Džinovej fľaše”, ktorý v správny čas, povedzme “zázračným zaklínadlom” v podobe nejakého nového zákonného ustanovenia z fľaše vypustíme. Aby nás náhodou jeho obsah neprekvapil, môžeme síce o ňom diskutovať, avšak dovtedy, kým neprídeme na jeho podstatu, je nekorektné účelovo ho vysvetľovať, prekrúcať alebo dávať do nejestvujúcich súvi slostí.

Zo zákonného ustanovenia pojmu “ochrana prírody” je jasné, že na špekulácie medzi vysvetľovaním pojmu “starostlivosť o ekosystémy” a otázkami “kompetenčnosti” v praktickej ochrane prírody a starostlivosti o ekosystémy nejestvuje veľký priestor. Myslím si, že na “odkliatie” tohto pojmu nepotrebujeme žiadne “zaklínadlo”. Stačí použiť logiku a povedať, že “starostlivosť” je činnosť zameraná na dosiahnutie funkčnosti – ek osystému, národného parku a analogicky akejkoľvek inej kategórie chrán eného územia, zovšeobecnene akéhokoľvek objektu (prírodného, polopr írodného, technického) na zemskom povrchu, ktorý by bez tejto činnosti stratil požadovanú funkciu (sklo na okuliaroch by bolo časom nepriehľa dné, s autom by sme nemohli jazdiť, v bytoch by sme nemohli bývať, na poliach by sa znížila úroda, národné parky ako polyfunkčné objekty by stratili svoje prírodoochranné hodnoty, rekreačný význam atď.).

Nemožno nič namietať proti kritike, ak v nej preukážeme odbornosť. Nazdávam sa, že práve na ňu musí svoju pozornosť konečne upriamiť “vrchnosť” ochrany prírody i politické špičky, a posúdiť, či “sťatie” don edávna “vyčnievajúcej hlavy TANAP-u” nad ostatné národné parky je pre túto krajinu prínosom, stratou alebo dokonca stratou s medzinárodnou bla-mážou. Mali by pritom počúvať rady praxe a rozlíšiť argument od pseud oargumentu. To si však vyžaduje kontakt s ľuďmi, ktorí sa s praktickou ochranou prírody denne stretávajú.

Preto nahraďme lobovanie v parlamente za diskusie v prírode TANAP-u, nahraďme “masírovanie hláv” v médiách vymyslenými konštrukciami za posúdenie “kauzy TANAP” na základe serióznych dokladov. Toto si dnes najviac želám a dúfam, že nielen Vy, ale aj zodpovední si nájdu čas, aby si tieto riadky prečítali. Veľmi mi na tom záleží, pretože TANAP nie je pre mňa len národným parkom; TANAP je pre mňa aj súčasť môjho rodného kraja, teda domova v imanentnom zmysle slova.

V Tatranskej Lomnici 2. 10. 2000

MILAN KOREŇ