Milí priatelia,

v poslednom čase ste možno zaregistrovali menší rozruch okolo novo schváleného zákona o civilnej službe. Mňa osobne, tento zákon zachránil. Po strednej škole som si totiž nepožiadal o civilku a po vysokej to vyzeralo na spadnutie. Každý deň som čakal povolávací rozkaz, poštárke som zásadne neotváral a doručené zásielky zásadne nevyberal. Môj skorumpovaný ko ntakt na vojenskej správe zo seba dostával len neurčité sľuby a ja som cítil, že len čaká na to, kedy mu začnem ponúkať peniaze. Ja tebe, ty mne. Potom sa mi podarilo získať doklad o tom, že som padnutý na hlavu a vďaka nemu aj odklad a možno aj obklad. To však vojaci netušili, že som na hlavu padnutý naozaj, bolo to dokonalé klamstvo. Nakoniec som sa dočkal a v tridsaťdňovej lehote, ktorú vymedzil nový zákon, požiadal a bol preradený na civilku. Konečne. Dnes som stretol Fifiho, najlepšieho epizódneho herca slovenskej kinematografie a on mi povedal: “A nebolo by lepšie predsa len ísť na normálnu vojnu? Človek sa tam naučí robiť n ezmselné veci.” Nevedel som, čo mu na to povedať. No potom z neho vyliezlo: “Musím sa priznať, ani ja som na nej nebol.” Ale treba povedať, že historky, ktoré sa o vojne rozprávajú, pôsobia naozaj dobre. A ľudia, ako ja a Fifi, ich môžu iba poč úvať.