Pise Lubo:

Februarove pocasie nam pripravilo odmak, co sme nasledne pocitili na zdvihnutej hladine riecky pretekajucej popred mlyn. Nezostalo nic ine ako priskrtit pritok, lebo rychlo rotujuce k oleso zacalo podvihovat mlynicu aj s gatrom. Uf. Uz je to v poriadku. Kedze je ten odmak, obcas aj prsi. Turistov tu vidiet (nevidiet) este menej ako v januari.

Na vikend sem prikvitlo zopar ludi. Borisove spoluziacky. Dve dokonca z Rumunska. Hned som dostal malu lekciu z anglickeho jazyka. Stairs = schody (prave som vyrabal pr istup k pramenu). Samozrejme sa im tu pacilo, najma "baging" (tesco-sackovanie na snehu). A uz su aj prec.

Mozno raz (dufam, ze velmi skoro) pochopia aj to, ze moc ka nepatri do potoka.

Lubo zahradnikom alebo ako sa chodi v zime s hrablami do lesa. (medzititulok je od Tomasa)

Kedze jar je este stale na zasluzenej dovolenke a dreva nie je nikdy dost, rozhodol som sa jedneho dna nejake najst. Na moje velke prekvapenie bolo zopar sucharov hned povyse mlyna. V navale radosti z kuriva netrvalo dlho a vystrojeny, vyzbrojeny potrebnym naradim poberam sa nazad. Samozre jme, ako vzdy, mlyn som starostlivo pozamykal.

Ej, veru, praca mi sla od ruky. Stromy padali pekne jeden za druhym. Po chvili a viacnasobnom presuvani pohlad mi narazil na vak. Cely som zmeravel. Zalial ma studeny pot. Z hlbin mysle zaznel mohutny vykrik: "Kluce!"

Ako sa vravi: jedna noha tam, druha spat a uz pobehujem po svahu. Hromzim, nadavam, zariekam. Kluce su v tahu, co v tahu, v snehu! Ale kde? Veru, hned a zaraz bolo po nalade. Po klucoch tiez.

Patranie som zapocal ihned, no bezvysledne. Nepomohlo ani prehrabavanie sa centimeter po centimetri, po dvojnozky, po stvornozky, ocami ani rukami. Po klucoch ani stopy. Ved aj, ked som to tam rozryl sta stado diviakov.

Po chvili, cely mokry, spoteny a nasrdeny sam na seba bezim ku mlynu s jedinou myslienkou. Posledna sanca. Posledna nadej! Bude sice vyzerat cudne, ale zachranit od tej pohromy ma moze snad uz len jedina vec: "Hrable," blyslo mi makov icou.

A tak sa vybral jeden sialenec do lesa s hrablami. Bol to iste zaujimavy pohlad: vidiet ma v zime, v snehu temer po kolena, ako bezim do lesa s tym nastrojom. ("Urcite to je pripad pre isteho pracovnika v zdravotnictve," pomyslel by si niekto.)

Po prichode na inkriminovane miesto a prehrabani niekolkych metrov stvorcovych som psychicky vycerpany s nalo-menou vierou v nalez malych kovovych predmetov inak naz yvanych aj kluce, zlomeny a s obrovskym balvanom na srdci sa zmierujem s tym, ze su fuc. "Toto tak lahko vrchnosti nev ysvetlim" pomyslim si. Sneh je uz rozhrabany, listy spod neho vytrcaju. Co vytrcaju! Sneh kde-tu vykuka spod listov.

V duchu zmiereny este zo zotrvacnosti hrabem po listoch. Hrab, hrab, hrab. Vrstva po vrstve odleti sta by ich vietor uchytil a popadaju na okolite hrabanisko.

A zrazu, co nevidim? Kamen zo srdca pada, v hlave sa v yjasnieva, v ociach iskry prebehuju. Su tam! Mam ich! Konecne! Zdviham ich a tazkam tie kovove predmety s nevyslovnou spokojnostou a ulavou v ruke.

Stastny, vesely, usmiaty zostupujem dolu. V jednej ruke kluce, v druhej - hadajte co?

Pise Tomas:

Kedze si uz Lubos vyskusal hrabanie, na jar s radostou p oryluje a pohrabe aj mlynsku zahradk u.

Este i v marci zima tvrdohlavo odporuje a v prvy tyzden nam nasypala dalsich niekolko desiatok centimetrov snehu. Teplomera z minusovych hodnot ani nehne. Stvrteho marca sa zastavime na Borovom, kde sa prave zakopava basa (koniec fasia ngov).

Nemenovany patriot sem pozval folklorny subor, ktory teraz chodi po dedine a ignorujuc zdravotne dispozicie obcanov vyzyva vsetkych k tancu a vseobecnym orgiam. Vecer sa kona veselica, posledna pred postom, v tom case vsak uz na mlyne varime fazulku, na pripecku odfukuje nas novy kocurik. O nom mozno nabuduce, ak dovtedy nezmizne.

Tomas a Lubos z mlyna