Januar rozbehol zimnu show naozaj stylovo. Uz trinasteho, ked rano odchadzame do Zuberca, ortut sa drzi kdesi pod m inus patnast. Na Orave sme navstivili skanzen, okrem potesenia z drevenic som tam nasiel aj namety na novy mlynsky stol. V ten den, ako i pocas niekolko dalsich, svieti slnko, i ked je mrazivo. Uz o tyzden vsak pomaly padaju prve vlocky, v zlej predtuche nakupujeme tonu jedla a kopec chlebov. Onedlho sa suvisle snezenie meni na chumelicu a obcas i burku, ked z mlynskeho okna nevidiet ani kolnu. Cely dalsi tyzden takmer nevychadzame von, cesta k latrine znamena borit sa pol me trom snehu, co napadol za niekolko hodin od ranneho odhadz ovania. Lubosa zmohla chripka, naviac sa rapidne mina drevo a petrolej.

Po veceroch, odrezani od sveta, ked drevenica stone napormi ladoveho vetriska a srnkam zamrzaju oci, mastime vnutri sachy a spriadame smele zavery o sucasnom vyvoji na Slove nsku. V Bratislave vykopali snezne metro, sneh vsak na zlost prerusil elektrinu; metro stoji. Slota nedobil Budapest tankami, ale korculiarskym komandom, od Dunaja. V ropovode zamrzla ropa, na co vlada odpovedala okupaciou Moskvy.

Po siestich dnoch, v sobotu 22. januara napokon prestane na chvilu snezit a vychadza slnko. Pokusam sa prejst do Bor oveho, sneh mi siaha po pas, niekedy po prsia. V Borovianke na-predujem po centimetroch, vela nechyba a ostanem ta do jari. Cestou prekonavam popadane stromy, trojmetrove zaveje a snehove previsy. Po slabych dvoch hodinkach preliezam bie-ly mur popri borovianskej ceste a na pokraji vycerpa nia sa tackam dedinou. Purdiakovie rodina ma prebera cajom a kolacmi, dozvedam sa novinky. Autobusy chodia len obcas, do Maleho Boroveho sa vraj nedostala ani snehova freza. V okolitych d edinach, ako kazdy rok, zacinaju kolovat chyry o dvanastclen-nych vlcich svorkach (!!!?), co sa nestitia utocit na bohabojnu robo tnicku triedu.

Cestu spat skusam Raztociankou, no podmienky su tu rovnake, ak neratam obcasne preborenie ladom; vtedy uviaznem v snehu po krk a v topankach zurci potocik. Uz dopredu sa te-sim na pondelnajsiu cestu do Mikulasa, kde nam treba dokupit jedlo. Napokon som bol prekvapeny, ked bola Kvacianka o nieco schodnejsia. Mozno i vdaka dvadsatstupnovym mr azom, co spevnili sneh. Lubosova chripka nepolavila, a tak v pondelok radsej odcestoval domov. Neostavalo mi ine, ako zavolat dedincana s motorovou pilou a vyriesit problem, ako v najblizsich tyzdnoch z nedostatku kurneho dreva nespalit sindle na novu strechu. Ku stastiu mi chyba len petrolej, ktory podobne ako dokoncenie vodnej elektrarne spocival v Bori-sovych rukach. Borisovym rukam sa, zial, napriek jeho vs eobecne znamemu zmyslu pre zodpovednost a nadludskej n amahe [sic!] v najblizsich troch tyzdnoch velmi nedarilo. Skoda.

Prvy februarovy tyzden sa karta obratila a zacal padat dazd. Navstivila ma Sina z Nemecka so sestrou, jedna z ucast-nicok letneho mlynskeho tabora. Myslim, ze zimny mlyn sa im pozdaval presne do momentu, kym sa do ich poltopanok dostal prvy liter odmakovej brecky.

V sobotu rano sa zrazu z kolne vynoril Cetan & Co., akcna uderka Vychodoslovenskeho apolitickeho skautingu. Podla svojho dobreho zvyku prisli v noci a nenapadne. Neskor sa tu objavili Lubo a Martina, predstavitelia Novej intelektualnej vl-ny. Dnes, v pondelok, ma uz elektrarnicka aj vdaka nim utulny domcek a pestre kabl iky. Prace prebiehali pod vedenim Borisovych ruk, ked sa im po mesiaci podarilo prist. Budme dobri a o dalsi mesiac, dva pr idu znova: mozno.

Tomas z mlyna