|
Slovenská energetika v číslach alebo Kedy sa už konečne poučíme?!
Predkladaná publikácia Slovenská energetika v číslach - Vývojové tendencie slovenskej elektroenergetiky autora Juraja Krivošíka analyzuje najdôležitejšie udalosti, vzťahy a vývojové tendencie v energetike SR za posledné roky. Juraj Krivošík sa v nej zaoberá energetickým systémom SR, napr. z hľadiska podielu jednotlivých palív, rozloženia spotŤ reby v čase a podľa sektorov, pomeru ekonomických a energetických ukazovateľov. Popisuje postavenie a.s. Slovenské elektrárne (SE) na slovenskom trhu elektrickej energie a jej hospodársko-finančnú situáciu, ako aj výrobné náklady na výrobu elektriny a jej predajné ceny, v osobitnej kapitole v súvislosti s rozšíreným využívaním elektrického vykurovania. Jedným z hlavných motívov pre napísanie tejto publikácie bola snaha zosumarizovať zverejnené údaje oficiálnych zdrojov o slovenskej elektroenergetike za minulé roky a upozorniť na niektoré vývojové tendencie, najmä v oblasti jadrovoenergetických zariadení. Prvoradou sférou záujmu autora sú však ekonomické aspekty teŤ jto problematiky. Autor poukázal a zdokumentoval vývoj v energetike SR, ktorý sa – žiaľ - prejavuje neustálym predražovaním výstavby a prevádzky jadrových elektrární a súvisiacich zariadení, nedostatočným podporným mechanizmom pre širšie využívanie úspor energie a obnoviteľných zdrojov, ako aj nedostatočnou reakciou na pozitívne trendy zo zahraničia. Výsledkom je enormné finančné zaťaženie občanov, energetického sektoru a celého štátneho roŤ zpočtu. Pri umelom udržiavaní monopolného postavenia SE a protitrhovom uprednostňovaní jadrových zdrojov logicky možno očakávať iba ďalšie, v súčinnosti s akútnymi problémami ekonomiky oveľa intenzívnejšie zhoršovanie situácie. Jeho prirodzenou súčasťou bude neschopnosť slovenských výrobcov umiestniť elektrickú energiu, ale i ostatné výrobky na európskych trhoch práve kvôli vysokým výrobným nákladom. Nutným predpokladom zlepšenia súčasnej situácie je transformácia energeŤ tiky a zavedenie trhových princípov, teda zrušenie monopolných výsad, privatizácia energetických zdrojov, liberalizácia cien a neustále systematické zefektívňovanie a racionalizácia hospodárenia s energiou. Jedna z kapitôl práce sa venuje investičnému programu a hospodáreniu a.s. Slovenské elektrárne. Plánovaný investičný program SE v rokoch 1996–2000 predstavuje sumu 64,3 miliardy Sk. Väčšina z týchto prostriedkov bola určená na jadrovú energetiku - v roku 1997 sa jej napríklad poskytlo vyše 62% investovaných prostriedkov. Veľkú časť tohto investičného programu, predovšetkým dostavbu blokov Mochovce 1, 2 garantoval štát formou vládnych záruk zŤ a úvery. Ich splatenie malo zabezpečiť zvýšenie cien elektrickej energie a odpustenie daní SE. Nestalo sa tak a finančná situácia monopolného výrobcu elektriny sa preto z roka na rok zhoršuje. Úverová zaťaženosť spoločnosti vzrástla na 88%. Na konci 1. štvrťroka 1999 mali SE stratu 2,09 mld. Sk, na konci roka predpokladajú celkovú stratu 4,6 mld. Sk. Výnosy SE rástli za posledné obdobie pomalšie ako náklady a zisk klesal napriek rastúcim tržbám za predaj elektrickej energie. Popri nevhodnej štátnej politike a rastúcich cenách palív sa príčinou zhoršovania situácie stalo podľa vyšetrovania MH SR aj zneužitie riadiacich funkcií, podpísanie nevýhodných zmlúv, predražený dovoz elektrickej energie a presúvanie výkonov na zmluvné firmy. Jedným z častých tvrdení obhajcov jadrovej energetiky na Slovensku sú relatívne nízke výrobné náklady na výrobu elektrickej energie v jadrovej elektrárni Bohunice, čo má slúžiť ako argument pre výstavbu ďalších podobných zariadení. Neuvádza sa však, že elektráreň Bohunice sa naplánovala a postavila za socializmu, teda v prostredí nižších historických cien, bez uspokojivých bezpečnostných požiadaviek, do roku 1995 bez akýchkoľvek nákladov na likvidáciu, ako aj s neskorším podhodnotením týchto nákladov. Často sa tvrdí, že popri vodných elektrárňach produkujú Bohunice najlacnejšiu elektrinu na Slovensku. Paradoxne podľa materiálov MH SR vyrábajú Mochovce najdrahšiu elektrickú energiu v dôsledku vysokého úverového zaťaženia. Je teda zrejmé, že jadrové elektrárne sú neekonomickým zdrojom. Napriek tomu ho štátne orgány neustále hodnotia príliš optimistiŤ cky:
Predpokladané výrobné náklady v EMO 1,2 a v paroplynovom cykle (v Sk/MWh)
Práca ďalej venuje pozornosť predajnej cene energie. Všeobecne sa uvádza, že cena za elektrickú energiu hradená maloodberateľmi nepokrýva výrobné náklady a jej nízka úroveň len nedostatočne motivuje k úsporám energie. Ceny na jednotku energie pre maloodberateľov sú navyše nižšie, než platia veľkoodberatelia, hoci náklady na energiu dopravenú do domácností sú vyššie než u veľkoodberateľoŤ v. Základným nedostatkom v tejto sfére však je neexistencia zverejnenej štúdie, ktorá by dokumentovala skutočný rast nákladových položiek (aj podľa druhu elektrární) a následnú potrebu zvyšovania cien energie. V našich podmienkach sa totiž ľahko môžeme stať svedkami situácie, keď si monopolná energetická spoločnosť v súčinnosti so štátnymi úradmi presadí výstavbu elektrární (jadrových?!), ktoré nezodpovedajú hospodársko-finančným nárokom,Ť pričom náklady znáša občan vo forme výdavkov štátneho rozpočtu a zvýšených účtov za energiu. Konkrétnym príkladom takejto situácie je výstavba jadrovej elektrárne Mochovce. Táto elektráreň sa oproti pôvodným plánom predražila z 20 na 50 mld. Sk a doba výstavby EMO sa predĺžila o 12 rokov. Štúdiu konzultačnej firmy PHB o ekonomickej výhodnosti EMO podrobili silnej kritike environmentálne organizácie aj odborníci. Tvorcov štúdie skritizovali o.i. za manipuláciu údajov v prŤ ospech jadrového variantu, používanie nereálne vysokých cien plynu a neadekvátnych výmenných kurzov mien, podhodnotenie potenciálu úspor energie, ale aj nákladov na likvidáciu EMO 1,2 a používanie vysokých úrokových mier pre likvidačný fond. Napriek tomu MH SR stále prezentuje štúdiu PHB ako dôkaz ekonomickej výhodnosti dostavby EMO 1,2. Predražovanie, bez výnimky typický prejav jadrovej energetiky, sa prejavilo aj v účasti českej Škody na dostavbe Mochoviec. Táto firma vstúpila na scénu s ponukou znížiť cenu dostavby o 30%, čo malo byť jedným z rozhodujúcich argumentov pre zmenu partnerov v projekte. Pri samotnom podpise zmlúv sa už však uvádzali úspory nákladov len vo výške 14%, v konečnom dôsledku sa však nedosiahli žiadne. Úverové prostriedky na dostavbu EMO 1,2 saŤ napriek istej rezerve ukázali ako nedostatočné a na sprevádzkovanie 2. bloku sa v súčasnosti znovu hľadajú doplňujúce zdroje. Predražovanie tohto projektu je zrejmé a finančné predpoklady štátu a energetického monopolu sa ukázali ako nesprávne a príliš optimistické. Avšak poučenie z nepriaznivého vývoja je minimálne. Ďalším prejavom enormného rastu finančných nákladov je likvidácia jadrových zariadení. Podľa oficiálneho odhadu bude likvidácia A1, V1, V2, EMO 1 a EMO 2 stáť spolu 47 mld. Sk. Tomu, že tieto náklady sa veľmi pravdepodobne opäť podhodnotili, nasvedčuje výrok vtedajšieho predsedu ÚJD SR V. Mišáka, ktorý náklady na likvidáciu A1 odhadol na 13 mld. Sk namiesto oficiálnych 4,7 mld. Sk. Poslanci Výboru NR SR pre životné prostredie a ocŤ hranu prírody po svojom poslaneckom prieskume odhadli likvidáciu A1 na 38 mld. Sk. Postupné predražovanie likvidačných nákladov badať pri chronologickom sledovaní oficiálnych materiálov. Výrazne sa v ňom prejavuje pokles výmenného kurzu slovenskej koruny, negatívnym prvkom je aj faktická neexistencia vhodných geologických podmienok na trvalé ukladanie vyhoreného jadrového paliva. PodŤ ľa MH SR má uloženie vyhoreného paliva a vysoko aktívnych odpadov stáť 68 mld. Sk, avšak v závislosti od prepracovania a prípadného odvozu do Ruska až 240 mld. Sk! Prostriedky na hradenie likvidačných nákladov by sa mali zhromažďovať vo fonde pre likvidáciu jadrovoenergetických zariadení a rádioaktívnych odpadov. Podľa zverejnených údajov sa v ňom v rokoch 1995-1998 nazhromaždilo 4,13 mld. Sk. Koncom roku 1998 bolo na účte 1,43 mld. Sk a vykázali sa výdaje vo výške 840 mil. Sk. Otázkou teda zostáva využitie zvyšnej 1,8 miŤ liardy Sk. Navyše, v tomto období boli prostriedky fondu úročené len vo výške 5% (mínus 15% daň). Keďže inflácia bola v týchto rokoch vyššia, dochádzalo k faktickému znehodnotenie prostriedkov fondu. Dnes SE nemajú ani na likvidáciu zhavarovanej A1, ktorá neustále kontaminuje svoje okolie. Finančne pochybná je aj likvidácia elektrární v Bohuniciach a Mochovciach. Z nejadrového sektoru sú veľmi zaujímavým príkladom nevhodnej štátnej politiky úspory energie a obnoviteľné zdroje. Na jednej strane sme svedkami jednoznačne proklamovanej podpory úsporám energie, keďže ju v slovenskom hospodárstve využívame veľmi neefektívne. Navyše 90% primárnych zdrojov energie dovážame a po roku 1989 sme zaznamenali vyšší rast spotreby elektrickej energie ako tvŤ orby HDP. Programy úspor energie, či už DSM v SE alebo v štátnej sfére, sa ukázali ako neefektívne a netransparentné. SE napríklad doteraz nezrealizovali dlho sľubovaný predaj úsporných žiariviek za zvýhodnené ceny, hoci ZSE takto predali približne 40 000 žiariviek. Tento stav je dôsledkom neexistencie inštitucionálnych mechanizmov, ktoré by motivovali účastníkov trhu (spotrebiteľov, ale i štátne orgány a výrobcov energie) k čo najefektívnejšiemu využívaniu energie. Vládne úsporné programy napr. vyústili v roku 1995 do úspory energie vo výške 0,6%, hoci v tomto roku stúpla jej spotreba o 8,6%.
Obnoviteľné zdroje energie predstavujú ďalšiu oblasť, ktorej sa formálne priznáva vysoká dôležitosť. Je zrejmé, že vyššie využívanie obnoviteľných zdrojov energie prinesie zvýšenie zamestnanosti, zvlášť vo vidieckych oblastiach, zníženie dovozu energetických surovín a teda zlepšenie obchodnej a platobnej bilancie, nižšiu závislosť energetiky na znehodnocovaní menového kurzu, nižšie emisie škodlivých látok do životného prostredia a ďalšie výhoŤ dy, popri nevyčerpateľnosti týchto zdrojov. Napriek tomu na Slovensku vďaka absencii alebo len minimálnym podporným programom a pravidlám tieto zdroje takmer nevyužívame. Priame dotácie, výhodne stanovené výkupné ceny, nižšia sadzba DPH pre ich technologické komponenty a daňové odpisy sú niektoré z možností, ako by sa ich širšie využívanie dalo jednoducho a efektívne podporiť. Prinieslo by to len relatívne malú záťaž pre štátny rozpočet,Ť prejavilo by sa to však viacerými synergickými výhodami, ktoré by v konečnom dôsledku priniesli aj finančné výhody. Liberalizácia, transparentnosť, vyššia konkurencia v energetike, reštrukturované dotácie a širšia podpora obnoviteľných zdrojov energie a úspor energie namiesto jadrovej energetiky a fosílnych palív predstavujú hlavné črty, ktorých uplatnenie by mohlo podľa predkladateľov publikácie Slovenská energetika v číslach zlepšiť fungovanie energetiky SR k spokojnosti čo najširšieho počtu užívateľov a aj spolutvorcovŤ jej služieb.
Bratislava, 21. 6. 1999 Publikácia Slovenská energetika v číslach - Vývojové tendencie slovenskej elektroenergetiky autora Juraja Krivošíka je k dispozícii v kancelárii Greenpeace. |