Energeticka politika na Slovensku stoji v sucasnosti pred dolezitymi rozhodnutiami, ktorych dosledky budu siahat do dalekej buducnosti. Ocakavany pokles spotreby elektriny a energie je dobrou prilezitostou, uz dnes sa preorientovat na modernu, ekologicku energeticku politiku. Zasadou je uvedomit si, ze omyly by teraz mohli viest k velkym ekologickym rizikam (jadrova havaria) a skodam (pokracovanie "necisteho" spalovania uhlia v nefiltrovanych elektrarnach). Obrovske potrebne investicie do dokoncenia jadrovych elektrarni resp. do vystavby novych JE by vyzadovali take financne prostriedky, ze by to ohrozilo investicie do zvysovania ucinnosti energetickych technologii a modernizaciu konvencneho parku elektrarni. Naproti tomu s energetickou politikou orientovanou na zvysovanie ucinnosti v systeme zasobovania a v systeme spotreby, by sa velmi rychlo dali znizit emisie a odstranit riziko nuklearnej katastrofy.

Celkom rozhodujuci vplyv na buducu energeticku politiku na Slovensku (resp. v CSFR), nech by bola orientovana akokolvek, ma postavenie cesko-slovenskej meny. Kurzova hodnota koruny v januari 1991 zodpovedala asi jednej tretine hodnoty parity kupnej sily, co bolo podmienene urcovanim parity kupnej sily sirokym vnutornym trhom, ktoreho vyrobky a sluzby scasti nie su konkurencieschopne na svetovych trhoch a ani sa tam s nimi neobchoduje, zatial co zmenny kurz je urcovany podstatne uzsim trhom zahranicneho obchodu, na ktorom sa obchoduje s narocnejsim tovarom.

Toto velke podhodnotenie koruny sposobuje, ze sa uprednostnuju domace vyrobky, t.j. aj horsie a draho tazene uhlie. Priblizenie sa tohto kurzu parite ukaze (ne-) konkurencieschopnost domacich primarnych zdrojov a energeticky narocneho priemyslu zakladnych surovin, co ulahci nahradenie ekologicky zavadneho uhlia dovezenym plynom a restrukturalizaciu priemyslu CSFR (Suk 1991). Preto je pred ocakavanou restrukturalizaciou priemyselnej a energetickej politiky dolezite zohladnit vplyv vztahov medzi paritou a kurzom na konkurencieschopnost danej vyrobnej struktury (vratane ich vysokej spotreby energie). Pre energeticku politiku preto bude rozhodujuce zvysovanie konkurencieschopnosti hospodarstva CSFR na svetovych trhoch.

Na zaklade vysokych protiexportnych hradzi v dosledku nepriazniveho zmenneho kurzu koruny bude si musiet CSFR v prvom rade sama vytvorit technologie na usporu energie a ucinne technologie na premenu energie, alebo ich budu musiet zapadne staty Cesko-Slovensku (takmer) darovat.

Tato prva uvaha vedie k zaveru, ze podstatnou sucastou energetickej pomoci Slovensku je presun technologii a know-how. V CSFR su na to pomerne dobre predpoklady, co sa tyka presunu technologii; v porovnani s byvalymi statmi vychodneho bloku ma CSFR vysoku uroven technologii. Velke nedostatky su popri tom v managemente know-how, organizacno-procesnych poznatkoch a najma ekonomickych poznatkoch. Prekonavanie tychto tazkosti bude do velkej miery zavisiet od toho, ci sa v CSFR zacne dosledna politika zvysovania ucinnosti.

Ako zmysluplne sa javia najma tie projekty spoluprace, pri ktorych rakuske alebo ine zahranicne firmy za podpory prislusnych vlad budu pomahat pri vystavbe alebo technickom zdokonalovani energeticko-technickych zariadeni existujucich podnikov, ktore budu v najblizsich rokoch velmi ziadane, spolocne so slovenskymi firmami. Napriklad v podniku na vystavbu zariadeni by sa mohla vybudovat linka na vyrobu blokovych vyhrevni na plyn, resp. paroplynovych turbin a pod.; licencne poplatky na rakuske technologie by pritom muselo prevziat Rakusko. Mohlo by pritom ist aj o spolocne podniky. Alebo elektrotechnicky podnik so zvlastnym know-how na energeticky usporne chladnicky by mohol pomoct slovenskemu vyrobcovi chladniciek pri optimalizacii jeho vyrobkov. Naklady na presun know-how by muselo prevziat Rakusko. Peniaze na taketo a podobne projekty by museli prist z velkej casti zo zapadnej Europy. Po druhej svetovej vojne sa v zapadnej Europe vdaka USA zacal velkorysy program obnovy, tzv.Marshallov plan, ktory pomohol hospodarstvu tychto krajin postavit sa opat na nohy. Tieto a dalsie historicke skusenosti z ekonomickej restrukturalizacie ukazuju, ze aj hospodarska obnova vychodnej Europy bude mozna iba rozsiahlym technologickym a financym transferom zvonka.

Podla udajov Stankovskeho (1991 a) predstavovali platby USA v ramci Marshallovho planu zapadnej Europe 1 az 1,5 % vtedajsieho hrubeho domaceho produktu USA. Tuto pomoc poskytovali 4 roky a teda predstavovala 6,5 % hrubeho domaceho produktu. Tieto prostriedky boli do velkej miery darmi alebo uvermi na dobu splatnosti 35 rokov a urokovou sadzbou 2,5%. Pre prijimajuce krajiny to znamenalo v priemere pomoc vo vyske 2% ich rocneho hrubeho domaceho produktu, pre Rakusko dokonca az 14%.

Keby teraz zapadna Europa poskytla vychodoeuropskym krajinam (bez krajin byvaleho Sovietskeho zvazu) pomoc v rovnakom rozsahu (teda rocne 1 az 1,5% ich hrubeho domaceho produktu), zodpovedalo by to rocnym platbam zo strany zapadnej Europy od 56 do 85 miliard USD a za styri roky celkom 226 az 338 miliard USD. V porovnani s 2%-nym podielom na hrubom domacom produkte prijimajucich krajin by to este vzdy bolo 10 az 12 miliard USD rocne a 38 az 50 miliard USD celkom. Ako doplnok by samozrejme bol potrebny este dostatocny transfer kapitalu za trhovych podmienok.

Do polovice roku 1991 prislubili zapadoeuropske priemyselne krajiny pomoc siestim vychodoeuropskym statom (okrem byvaleho ZSSR) pomoc vo vyske 31 miliard USD. Ak k tomu priratame uvery Medzinarodneho menoveho fondu a Svetovej banky, bude to spolu predstavovat 40,4 miliardy USD. Iba necela jedna tretina (9,1 miliardy USD) z tejto pomoci su "dary", dve tretiny (21,9 miliardy USD) su uvery a garancie. Z toho je zasa 10,8 miliardy USD exportnych uverov poskytovanych za obvyklych trhovych podmienok (urokova sadzba je dnes asi 10%). V skutocnosti vsak "dary" do polovice roku 1991 predstavovali iba 1,2 miliardy USD a uvery a garancie iba 2,1 miliardy USD (z toho asi polovica za obyvklych trhovych podmienok). Silnu financnu pomoc teda doteraz poskytli iba Medzinarodny menovy fond a Svetova banka. CSFR dostala do polovice roka 1991 od zapadnych krajin 0,3 miliardy USD "darov" a 1,8 miliardy USD uverov a garancii.

Podiel Rakuska na opatreniach na hospodarsku restrukturalizaciu krajin vychodnej Europy je pomerne vysoky, prispevok humanitarnej pomoci vsak velmi nizky. Zo strany Rakuska sice tiez odzneli prisluby darov (celkom 10,8 miliardy ATS), tieto sa vsak sustredili na opatrenia na hospodarsku restrukturalizaciu (9 miliard ATS) a na hospodarsku stabilizaciu (1,5 miliardy ATS) a zanedbavaju humanitarnu oblast (0,1 miliardy ATS). Z tychto 10,8 miliardy ATS sa vsak pouzije 7,3 miliardy ATS (70%) na vystavbu rakuskej dopravnej infrastruktury, co v skutocnosti prislubene prispevky zredukuje na 3,5 miliardy ATS. Skutocne prispevky Rakuska do polovice roka 1991 sa odhaduju na 900 milionov ATS (Stankovsky 1991).

Tak rozsah ako aj tempo doterajsej pomoci zapadnej Europy treba hodnotit ako nedostacujuce na rychle rozbehnutie trhovych procesov vo vychodnej Europe a najma na uzavretie zvlast zavaznych "medzier". Na rozdiel od Marshallovho planu sa pomoc vychodnej Europe sustreduje v prvom rade na uvery a iba z malej casti na podporu. Dolezite je, ze Rakusko na zaklade uzkeho hospodarskeho prepojenia s vychodnou Europou by mohlo z obnovy tychto krajin viac ziskat, resp. vyhnut sa vacsiemu poctu nevyhod nez ostatne zapadoeuropske krajiny. Rakusko napriklad uz v roku 1990 zvysilo svoj vyvoz do krajin vychodnej Europy (okrem byvaleho ZSSR) o 25%. Pre vacsinu tychto krajin je Rakusko jednym z najdolezitejsich obchodnych partnerov (Stankovsky 1991 b).

Schleicher (Workshop expertov 1991) argumentuje, ze pomoc vychodnej Europe sa nemusi diat formou almuzny, ale ze je mozne navrhnut strategiu, pri ktorej ziskaju vsetci ucastnici. Investicie na spristupnenie modernych technologii v oblasti energetiky mozu byt financovane z takto ziskatelnych uspor, ak ich ocenime trhovymi cenami. To by bolo mozne, keby sa usporena primarna energia dala vyvazat za ceny na svetovych trhoch, resp. keby sa usetrilo na dovozoch energie za svetove trhove ceny. Inak povedane: Naklady na energeticke uspory sa nesmu porovnavat s lacnymi domacimi zdrojmi uhlia (ktore su dnes lacne v dosledku nizkej medzinarodnej kupnej sile koruny), ale s drahym dovozom (tiez v dosledku nizkej kupnej sily koruny). Lebo po prve, v nasledujucich rokoch urcite aj naklady na tazbu z vlastnych lozisk vystupia priblizne na svetovu trhovu uroven, ked sa zlepsi kupna sila koruny, po druhe, investicie do uspor mozu prispiet k znizeniu potreby dovozu.

Potreba dat CSFR k dispozicii nase systematicke poznatky sa zdoraznuje najma pre oblast priemyslu. Napriklad generalny riaditel Asea Brown Boveri (ABB) Klaus Woltron na workshope expertov (1991) napriklad povedal, ze bude potrebne, poskytnut tieto poznatky CSFR zvacsa zdarma. Na to potrebne prostriedky sice Woltron povazuje za vysoke, avsak celkom realne financovatelne.

Aj vo vlade sa navyse vie, ze konecny uzitok (vzhladom na znizenie imisii) z investicii do systemu zasobovania energiou v CSFR bude vyssi nez uzitok z investicii na znizovanie skodlivin v rakuskych elektrarnach (napr. Zluwa na workshope expertov 1991). To znamena, ze kvalita ovzdusia v Rakusku financovanim opatreni na udrziavanie cistoty ovzdusia v CSFR by sa dala zlepsit s mensimi nakladmi ako keby sa financovali opatrenia v Rakusku.

Poskytnutie znacnych prostriedkov Rakuskom by mohlo byt financovane prostrednictvom zavedenia dane z vyuzivania primarnych zdrojov energie. Keby sa napriklad zdanenim primarnej energie v rozsahu asi 25 miliard ATS v Rakusku zvysili ceny energie na uroven zaciatku 80-tych rokov, mohlo by sa 15 miliard ATS pouzit na znizenie inych dani, cim by sa uvolnilo 10 miliard ATS na energeticku a ekologicku pomoc vychodnej Europe. Touto sumou by sa mohli financovat ciastkove prispevky na riesenie problemov Slovenska resp. CSFR (Schleicher na workshope expertov 1991).

Pri svojej pomoci vychodnej Europe vychadzalo vsak Rakusko doteraz najma z principu podpory vlastneho priemyslu na vystavbu zariadeni. Doteraz sa ekologicke projekty pre CSFR realizovali cez tzv. Ostfond. Pritom sa podla smernic tohto fondu financovali iba "nehmotne prispevky" (tj. studie), ktorych cielom bolo vytvorenie predpokladov na zriadenie takych zariadeni, ktorymi sa mali znizit imisie do Rakuska. Dodnes mali z tychto penazi zisk najma velke rakuske firmy na vystavbu takychto zariadeni, ktore si nechali financovat predbezne studie na ekologicke projekty (najma filtracne zariadenia, ale aj spalovne odpadu a pod.). Vdaka svojim smerniciam je tento fond fixovany najma na take projekty, ktorych konecnym efektom budu zakazky pre rakuske firmy. I ked sa tym podporuju celkom zmysluplne projekty, casto je zjavne, ze pri tvorbe tohto fondu sa zaujem sustredil na podporu domacich firiem namiesto zlepsenia energetickej a ekologickej situacie v CSFR. Doteraz napriklad nie je znama podpora nijakeho projektu, pri ktorom by sa investovalo do opatreni na usporu energie zo strany dopytu. Okrem toho vyska penazi, ktore Ostfond moze odovzdat (asi 200 milionov ATS za rok 1991) nie je v nijakom pomere k potrebam na sanaciu energetickeho hospodarstva vychodnych krajin.

Otazka financovania potrebnych opatreni je iba jednym z dolezitych problemov. Prave ked niet dost penazi, treba dobre porozmyslat, na co ich vydame.

Odhliadnuc od ekologickych rizik a pochybnosti si myslime, ze by nebolo ekonomicky rozumne investovat do takych projektov, pri ktorych su nekalkulovatelne rizika zvysovania cien, pozdrzania vystavby a nedostatku financii (napr. jadrove elektrarne a Gabcikovo), resp. take, ktorych prevadzka aj po prekonani vsetkych financnych a technickych problemov by v dosledku politickych nezrovnalosti bola velmi otazna (napr.Gabcikovo). Okrem toho sanaciou preventivnych opatreni proti moznym ekologickym skodam v Gabcikove (napr.zhorsenie kvality vody v oblasti vodnej nadrze, ohrozenie spodnej vody a pod.) by mohli vzniknut take dodatocne naklady, ktorych vyska dnes prakticky ani nie je znama. Do seriozneho ekonomickeho hodnotenia (cisto ekonomickych) vyhod a nevyhod Gabcikova by sa vsak tieto naklady museli zahrnut. To si vyzaduje dalsie doveryhodne prieskumy.

My naopak navrhujeme strategiu zvysovania ucinnosti spocivajucu na existujucich a vyskusanych technologiach. Stroje, zariadenia a elektrarne, ktore navrhujeme, sa daju kedykolvek na trhu ziskat.

Dalsim krokom by malo byt urcenie optimalneho spojenia uspor energie zo strany spotrebitela a opatreni zo strany ponuky. Ked budeme mat do istej miery pravdepodobne a spolahlive udaje o hospodarskych potencialoch uspor a rozumne scenare ich realizacie, bude potrebne, koncipovat optimalny elektrarensky park z hladiska Slovenska. Rozhodujuce pritom budu dve otazky:

- Aky existuje potencial pre priemyselnu a komunalnu kombinovanu vyrobu elektriny a tepla? Ako rychlo sa da realizovat?

- Ktore zariadenia mozno sanovat, ktore treba nahradit celkom novymi? Vyhodou sanacie je, ze je asi o tretinu az polovicu lacnejsia nez celkom nova vystavba (investicne naklady asi 9,6 miliona ATS/MW (Eitz 1991) oproti asi 11,2-18,2 milionom ATS/MW u hnedouholnej elektrarne). Pre existujuce elektrarne by mohla byt zmysluplna sanacia a zvysovanie ucinnosti, prave preto, lebo za ucelom uspory devizovych prostriedkov by sa mali hnedouholne elektrarne prevadzkovat nadalej priamo pri uholnych slojoch. Nevyhodou sanacie oproti novej vystavbe ucinnejsich zariadeni je, ze sa zachovava nevyhodna vyrobna struktura

- elektrarne pri uholnych baniach - namiesto toho, aby boli tam, kde sa odpadove teplo vyuziva. Dalej treba vyjasnit otazku spickovej a strednej zataze. Vsetky tieto otazky vsak prechadzaju daleko za ramec tejto studie.

Podstatne vsak je uvedomit si, ze politika zvysovania ucinnosti sa nevytvara "sama od seba" (aj keby boli k dispozicii vsetky dostupne ucinne technologie), ale ze su na nu potrebne mnohe predpoklady, napr.:

- okrem akterov energetickej politiky,ktori pristupia ku konkretnej realizacii energetickych uspor , t.j. od vlady az po obcanov musi tu byt aj vola na realizaciu politiky zvysovania ucinnosti . Dolezitymi nastrojmi su preto poradenstvo , informacie, osveta a reklama.

- Rozhodujuce su spravne ekonomicke struktury, t.j. struktury hospodarenia s elektrinou (komunalizacia, integracia roznych zdrojov energie orientovanych na vykon do jednej organizacnej jednotky a pod.), cenova regulacia (verejne uskutocnene rokovania o cenach, uprava cien nezavislym, kompetentnym organom, prislusne smernice, co sa smie odrazit v cenach elektrickej energie, Least Cost Planning a pod.), tarifne systemy (progresivne, nie degresivne tarify, nijake nepriame dotacie napr. na elektricke vykurovanie a pod.).

- Planovanie priestoru je rozhodujucim nastrojom na znizenie energetickej spotreby. Tyka sa to najma koordinacie zdrojov energie viazanych na trh s rozvodom tepla, s cielom, vyuzit co najvyssi podiel odpadoveho tepla z elektrarni na vykurovanie, pripravu teplej vody a dalsie pouzitie tepla o nizkych teplotach (pozri napr. Krawinkel 1987, 1991 napr. Dansko).

Konecny vysledok vsak bude tak ci tak zavisiet na obcanoch Slovenska, ktori musia uchopit buducnost svojej energetiky do vlastnych ruk.