Každé víťazstvo nad prírodou sa nám vracia v podobe neočakávanej odplaty. Spaľovanie fosilných palív (uhlia, ropy, zemného plynu), ktoré sa najväčšou mierou podieľajú na spotrebe energie, v tomto smere nie je žiadnou výnimkou ale  pravidlom. Klimatické zmeny, kyslé dažde, znečistenie vôd, vzduchu i pôdy sa podpisujú nielen na našom zdraví, ale budú ich pociťovať aj generácie, ktoré prídu po nás.

Ľudstvo spotrebuje za rok také množstvo fosílnych palív, aké príroda vyprodukovala za jeden milión rokov. Zásoby týchto palív, hlavne ropy, sa neuveriteľným tempom znižujú. Tieto zásoby nie sú večné a podľa mnohých odborníkov sa viac ako polovica z nich vyčerpá počas trvania jedného ľudského života. Využívanie obmedzených zásob fosílnych palív má preto aj morálny rozmer. Uvedomenie si skutočnosti, že zdroje sú ohraničené, znamená, že úplné vyčerpanie týchto palív nie je ľudské vo vzťahu k tým ktorí prídu po nás.
Generácie našich detí nielenže nebudú môcť využívať tieto zdroje, ale budú zaťažené aj problémami, ktoré dnes spaľovanie fosílnych palív zo sebou prináša. Ukazuje sa, že v čase kedy sme temer úplne závislí na fosílnych zdrojoch palív a súčasne sme vystavení riziku ekologických katastrôf je ilúziou hovoriť o ekonomickom  raste v tradičnom  zmysle  slova. Trvalo neudržateľný súčasný vývoj totiž znamená, že žijeme na úkor prírody a budúcich generácii a krátkodobý prospech v jednej oblasti života bude zaplatený nákladmi v oblastiach iných zahrňujúcich tak živú ako i neživú prírodu. Je to práve príroda, biologická  základňa  pre  život, a nie  ekonomické  štatistiky,  ktorá   určí  našu  životnú   úroveň  v budúcnosti.
 Na celosvetovej spotrebe sa jednotlivé palivá podieľajú nasledujúco:

Ropa je v súčasnosti najdôležitejším palivom. Jej zásoby sú však v porovnaní s ostatnými palivami najmenšie a v blízkej budúcnosti sa môže prejaviť jej nedostatok. Kedy k takejto situácii príde, závisí na životnosti súčasných zdrojov. Napriek tomu, že určiť dobu životnosti zásob nie je jednoduché, veľké ropné koncerny ako napr. The British Petroleum (BP) každoročne vydávajú správy o rezervách týchto zdrojov vo svete. Za rezervy sa považujú tie zdroje, ktoré sú z hľadiska geologických a technologických pomerov ekonomicky vyťažiteľné. Podľa materiálu BP z roku 1998 sa životnosť rezerv vyjadruje ako pomer rezervy/produkcia pre daný rok. Pod produkciou sa chápe ťažba v danom roku, ktorá charakterizuje celosvetovú spotrebu. Správa BP, ktorá hodnotí rezervy podľa ich stavu v roku 1998 uvádza pre jednotlivé palivá nasledujúce údaje o ich životnosti:

Životnosť rezerv sa vzťahuje na dnešný trend spotreby a súčasný počet obyvateľov Zeme. Ak by však počet obyvateľov dosiahol hranicu 10 miliárd (čo sa predpokladá v roku 2030) a všetci by spotrebovávali energiu v takom množstve, ako to dnes robí napr. občan USA, tak by celosvetové zásoby ropy vydržali sotva 4 roky. Z modelovania spotreby vychádza, že  10 miliárd ľudí by malo spotrebovávať toľko ropy koľko je potrebovali 3 miliardy ľudí v roku 1950. To v podstate znamená, že na jedného obyvateľa jej bude trikrát menej.
Počítačové simulácie budúcej spotreby poukazujú na nevyhnutný kolaps zásob fosílnych palív bez ohľadu na to, aké množstvo palív je v súčasnosti k dispozícii. Najkritickejšie sa situácia javí práve v zásobách ropy, ktoré sú v porovnaní s ostatnými palivami najmenšie a ich spotreba je najväčšia.
Mierny optimizmus však môže vzbudzovať skutočnosť, že udávané rezervy sa menia každý rok, čo súvisí s objavovaním nových zdrojov. Skutočnosťou je, že rezervy sa práve v dôsledku intenzívneho prieskumu nových ložísk zvýšili v prípade ropy z 540 miliárd barelov (barel angl. sud, objem cca 180 litrov) v roku 1969 na asi 1000 miliárd barelov v roku 1997. To však neznamená, že zásoby ropy sú neobmedzené. Zem bola ropnými spoločnosťami preskúmaná veľmi podrobne, pričom najväčšie, najlacnejšie a najperspektívnejšie ložiská ropy boli už s najväčšou pravdepodobnosťou objavené. Navyše s výnimkou obrovského podzemného rezervoáru ropy na Blízkom Východe, boli už najlepšie zdroje ropy vo svete z veľkej časti vyčerpané. Tento názor podporujú aj také skutočnosti, ako je mimoriadne ekonomicky náročná a technologicky zložitá ťažba ropy v Severnom mori alebo na Aljaške.

Nakoľko zásoby ropy sú vo svete nehomogénne rozložené, je aj životnosť týchto rezerv rôzna pre rôzne svetové regióny. Životnosť rezerv v danom regióne poukazuje teda na závislosť jednotlivých častí sveta na tomto palive. Napríklad v Európe by vlastné rezervy, pri súčasnej úrovni spotreby vydržali len 8 rokov a v Severnej Amerike približne 16 rokov. Je zrejmé, že bez možnosti dovozu tejto suroviny z iných regiónov ako  napr. z Blízkeho Východu, kde sa životnosť rezerv odhaduje na 88 rokov, by sa tieto oblasti ocitli vo vážnych problémoch.
Ťažba ropy ba mala dosiahnuť svoj vrchol v období od roku 2005 do 2020 a potom bude nevyhnutne klesať. Podobne ako to bolo v USA, kde ťažba kulminovala v roku 1970. Po dosiahnutí maxima ťažby sa dá počas nasledujúcich 50-tich rokov očakávať pokles produkcie spojený s narastajúcou cenou ropy. Obdobie lacného dovozu sa stane minulosťou. Tento proces, ktorý sa javí ako nevyhnutný, môže mať obrovský dopad na svetovú ekonomiku. Nie je možné povedať, že by si svetové ropné monopoly a najsilnejšie krajiny sveta, túto situáciu neuvedomovali. Dôkazom toho je silné angažovanie sa v oblasti Kaspického mora (ďalšie z veľkých nálezísk ropy), ale aj udržanie si pozícií v oblasti Blízkeho Východu (permanentné napätie v Perzskom zálive). Boj o tieto zdroje bude však stále intenzívnejší. O slovo sa totiž hlásia noví konzumenti počtom obyvateľov a rastom svojej ekonomiky väčší ako súčasné vyspelé krajiny (Čína, juhovýchodná Ázia).
 

S inými palivami to nie je oveľa lepšie. Zemný plyn, ktorý  v súčasnosti prežíva najväčší nárast spotreby  postihne podobný osud avšak s oneskorením 20 či 30 rokov. Navyše spaľovanie plynu napriek tomu, že sa označuje za ekologické prispieva k tvorbe skleníkových plynov.

Spaľovanie uhlia, ktorého zásoby sú najväčšie a súčasne aj vo svete najrovnomernejšie rozložené je ekologicky najmenej únosné. Vysoké emisie skleníkových plynov, ale aj iných škodlivín znamenajú, že jeho podiel na spotrebe palív má vo väčšine krajín trvalo klesajúci charakter. Urán využívaný v jadrových reaktoroch so sebou prináša okrem rizík s nehodami atómových elektrární aj doposiaľ nevyriešený problém likvidácie vysoko rádioaktívneho a mnoho tisíc rokov prežívajúceho rádioaktívneho odpadu.

HORE