MOKRADE PRE ŽIVOT O b s a h Úvod Čo je mokraď Funkcie mokradí Prehľad mokradí Slovenska Prípotočná jelšina Slatinná jelšina Zamokrená smrečina Rašelinová brezina a borina Vysokobylinná smrečina Vŕbovo-topoľový les Dubovo-jaseňovo-brestový les Krovinná vrbina Rašelinová kosodrevina Vysoké ostrice Vlhká lúka a pasienok Vysokobylinná niva Trsťový a pálkový porast Porasty vodných rastlín Prechodné a vrchoviskové rašelinisko Slatinné rašelinisko Pramenisko Porasty obnaženého dna Ramsarský dohovor Ramsarské lokality na Slovensku Zoznam rastlín a živočíchov Použitá literatúra   Mokraď. Už samotné pomenovanie vyvoláva predstavu vody. A voda znamená život. Ľudia oddávna osídľovali oblasti s prítomnosťou vody a využívali mokrade na rybárčenie, poľovačky, získavanie rôznych materiálov a plodín. Napriek tomu sa mokrade vo všeobecnosti považujú za "močiare", kde sa liahnu milióny komárov a ktoré prinášajú najväčší úžitok iba po odvodnení na poľnohospodárske účely. Aj to bol dôvod, prečo sa mokrade hromadne odvodňovali a premieňali na polia (viac ako 4 500 km2 odvodnenej pôdy, čo je takmer desatina celkovej rozlohy Slovenska). Potom sa však často stávalo, že hladina podzemnej vody klesla tak hlboko, že využitie týchto plôch bez umelého zavlažovania nebolo možné. Kruh sa uzavrel. Najprv sa s veľkými nákladmi odvodňovalo, aby sa potom opäť zavlažovalo s ešte väčšími nákladmi. Ďalším tvrdým zásahom proti mokradiam boli a sú stavby veľkých vodných diel, regulácie riek, budovanie hrádzí a ťažba rašeliny. Posledné desaťročie sa na celom svete venovala mimoriadna pozornosť štúdiu, ochrane a obnove mokradí. Dôvodom je skutočnosť, že mokrade nám miznú priamo pred očami a s nimi sa stráca mnoho jedinečných živých organizmov. Výsledkom rozsiahleho ničenia mokradí je, že patria medzi najohrozenejšie ekosystémy sveta. Na druhej strane poznanie funkcií mokradí, ktorými prispievajú k udržiavaniu rovnováhy a života v krajine, ukazuje na ich obrovský význam aj pre človeka. Preto je v našom záujme zastaviť ničenie mokradí a prispieť k ich obnove. Dôležitým krokom je uvedomiť si vlastnú zodpovednosť v každodennej činnosti. Vydanie tejto publikácie je súčasťou projektu Nadácie DAPHNE "Mokrade pre život". Na jej príprave a vydaní spolupracoval Ramsarský výbor pri Ministerstve životného prostredia SR, ako aj ďalší odborníci. Zároveň je príspevkom k 25. výročiu prijatia Ramsarského dohovoru o ochrane mokradí medzinárodného významu. Hlavným dôvodom je však nesmierna závažnosť problematiky ochrany mokradí a jej vysoká aktuálnosť aj u nás na Slovensku. Povzbudilo nás aj vedomie, že každý z nás môže svojím osobným postojom a prístupom prispieť k ich zachovaniu. Ak sa chcete pridať k nám a dozvedieť sa, čo to vlastne mokraď je, aké sú jej funkcie v krajine a význam pre ľudí, aké mokrade môžeme vidieť na potulkách po Slovensku, k tomu Vám pomôže publikácia, ktorú držíte v rukách. Takmer každý pozná močiare, rašeliniská, slatiny, zaplavované lesy a lúky, a to buď z vlastnej skúsenosti, alebo z filmov, televízie a kníh. Všeobecný názov pre tieto ekosystémy je mokraď. Mokrade sa zvyčajne vytvárajú v miestach periodicky zaplavovaných vodou - v zníženinách, pozdĺž riek a jazier alebo pri morskom pobreží. Niektoré však môžeme nájsť aj na svahoch tam, kde presakuje podzemná voda. Mokrade sú vlastne prechodovou zónou medzi vodným prostredím a súšou. Ich presnejšia definícia je vždy problematická a možno o nej dlho diskutovať. V predkladanej publikácii mokrade definujeme takto: ”Mokrade tvoria prechodné územie medzi suchozemskými a vodnými ekosystémami, kde je hladina podzemnej vody zvyčajne pri povrchu alebo ho pokrýva plytká vrstva vody. Musia spĺňať tri vlastnosti: stanovištia sú zaplavované alebo nasýtené vodou, prítomnosť mokraďových rastlín (hydrofytov a hygrofytov), prítomnosť hydromorfných pôd.” Dôležité je aj odlíšenie mokradí od hlbokovodného prostredia, v ktorom je hĺbka vody väčšia ako dva metre. Je to maximálna hranica, ktorá umožňuje život rastlinám zakoreneným na dne a s listami na povrchu vody. Prečo je dôležité zachovať mokrade v prirodzenom stave? Pretože svojimi významnými funkciami sa stávajú pre človeka nepostrádateľnými. Mokrade majú význam pre zachovanie biodiverzity. Bohatstvo živých organizmov je podmienené pestrosťou stanovíšť vznikajúcich v závislosti od hladiny podzemnej vody a dĺžky záplav. Niekoľkocentimetrový rozdiel je často hranicou medzi životom a smrťou početných druhov rastlín a živočíchov. Žiadny druh nežije izolovane, ale je spojený množstvom väzieb s inými druhmi tohto ekosystému. Vytvára sa tak zložitá sieť vzájomných vzťahov. Často vypadnutie jedného významného druhu môže spôsobiť nenapraviteľné poškodenie celého systému. Naše poznatky nám neumožňujú predpovedať, čo sa stane v prípade, keď človek zasiahne do tohto krehkého ekosystému. Mokrade veľmi účinne odstraňujú z vody živiny, predovšetkým dusík a fosfor, a tým zabraňujú ich nadmernému hromadeniu. Rastúca vegetácia využíva odobraté živiny z vody na stavbu svojho tela. Výsledkom je efektívne odstránenie nadbytku živín z vody, a tým zabránenie eutrofizácie. Mokrade fungujú ako účinné čističky chemických a organických odpadov. Niektoré rastliny mokradí sa používajú ako súčasť čističiek odpadových vôd (škripina Scirpus validus - je patentovaná v Nemecku Ústavom Maxa Plancka). Ako mokrade pomáhajú zlepšovať kvalitu vody, možno uviesť na príklade močiara Tinicum (250 ha), ktorý leží pri Philadelphii (USA). Každý deň odstráni z vody 4,9 ton fosforu, 4,3 tony amoniaku a obohatí vodu 20 tonami kyslíka. Mokrade spomaľujú veľké vody a znižujú prúdenie. Tým zachytávajú sedimenty, v ktorých sú absorbované živiny, pesticídy, ťažké kovy a ďalšie toxické odpady. Potom sa uplatňuje ich samočistiaca schopnosť. Mokrade patria k najproduktívnejším ekosystémom na svete. Vegetácia mokradí veľmi účinne využíva slnečnú energiu. Prostredníctvom fotosyntézy rastliny využívajú svetlo na tvorbu biomasy a popri tom produkujú kyslík. Táto biomasa slúži ako potrava pre obrovské množstvo vodných aj suchozemských živočíchov. V prírodných podmienkach chránia mokrade krajinu pred záplavami. Zachytávajú povodňové vlny, spomaľujú rýchlosť vody a znižujú výšku vĺn. Zachytenú vodu mokrade potom pomaly vypúšťajú. Týmto spôsobom prispievajú k časovému posunu vrcholov záplav na prítokoch riek tak, že nedosiahnu hlavný tok v tom istom čase. Táto funkcia má obrovský význam predovšetkým v husto osídlených oblastiach. Reguláciami, napriamovaním tokov a zmenšovaním zaplavovaného územia hrádzami prichádza rieka o svoju prirodzenú dynamiku. Tento stav možno prirovnať k situácii, keď si oblečiete príliš úzky kabát. Pri prvom prudšom pohybe niekde praskne. Svojou polohou medzi vodným a suchozemským prostredím chránia mokrade vyššie položenú krajinu pred eróziou. Mokraďová vegetácia môže redukovať brehovú eróziu viacerými spôsobmi: spevňovaním brehu koreňovou sústavou, tlmením povodňových vĺn a spomaľovaním prúdenia trením. Veľmi dobrými stabilizátormi brehov riek sú najmä stromy. Mokrade sú pre ľudskú spoločnosť významným zdrojom povrchovej a podzemnej vody. Slúžia ako jej zásobáreň, ktorá sa napĺňa v čase nadbytku a v čase nedostatku sa postupne odčerpáva. Produkujú veľké množstvo dreva, sena a trstiny - tradičné materiály využívané od pradávna. Mokré lúky sa využívajú ako pasienky. Mokrade sú rajom pre rybárov a poľovníkov. Predovšetkým v nížinách priťahujú mnohých návštevníkov rôznorodosťou stanovíšť a druhovou pestrosťou. Na Slovensku sa ich rekreačný potenciál doteraz využíva veľmi málo. Svojím významom pre krajinu a svojou dynamikou predstavujú ideálny objekt pre široký rámec výchovno-vzdelávacích aktivít. Tento posledný bod je pre zachovanie a obnovu mokradí možno najvýznamnejší vôbec, pretože zmeniť postoj širokej verejnosti k mokradiam možno predovšetkým prostredníctvom jej vzdelávania a výchovy. Morálny imperatív "Čo nedokážeš vytvoriť, nenič a nepoškodzuj!" je obvzlášť aktuálny, pretože zničením väčšiny mokradí sa nevyčísliteľným spôsobom poškodila biodiverzita a funkcie krajiny. Vnútrozemské mokrade sa členia na tri základné systémy: močiarny, riečny a jazerný. Toto členenie je podľa spôsobu zásobovania mokrade vodou. V prípade riečnych a jazerných systémov sú mokrade priamo ovplyvňované hladinou vody v rieke a jazere. Do močiarnych mokradí sa voda dostáva vyvieraním podzemnej vody na povrch, počas záplav alebo prostredníctvom dažďa a snehu. Charakteristika základných systémov mokradí: Močiarny systém mokradí nehraničí s hlbokovodným prostredím. Tvoria ho najrozsiahlejšie mokrade vo všetkých formáciách. Vegetácia má väčšinovú pokryvnosť (viac ako 50%). Musí spĺňať vyššie uvedené tri základné podmienky na zaradenie medzi mokrade. Riečny systém mokradí sa nachádza pri vodných tokoch, kde je prítomné aj hlbokovodné prostredie. To znamená, že hĺbka rieky je aspoň v niektorých častiach viac ako 2 m pri priemernej hladine. Mokrade menších tokov, ktoré nespĺňajú túto podmienku, zaraďujeme do močiarneho systému. Od podobných mokradí močiarneho systému sa odlišujú hlavne narušovaním vodnou eróziou a lepšími svetelnými podmienkami. Jazerný systém mokradí musí spĺňať tie isté podmienky ako predchádzajúci. Rozdiel medzi nimi je v prúdení resp. stagnácii vody. Tieto mokrade vznikajú okolo hlbších jazier, rybníkov a vodných nádrží, ktorých hĺbka presahuje 2 m. Od podobných močiarnych mokradí sa líšia svetelnými podmienkami a tým, že pobrežná zóna je ovplyvnená vlnením vodnej hladiny. Nižšie úrovne členenia sú podľa vegetácie. Formácie podľa prevládajúcich životných foriem (strom, krík, trávy, byliny a machy) a vegetačné typy podľa prevládajúcich rastlinných druhov (smrek - zamokrená smrečina, jelša - slatinná jelšina). Vzhľadom na to, že najrozšírenejšie sú vegetačné typy močiarneho systému, sústredili sme sa na ich charakteristiku. Vegetačné typy riečneho a jazerného systému, ktoré nadväzujú na určitý vegetačný typ močiarneho systému, sú k nemu priradené v schéme na vnútornej strane obálky podľa čísla strany. Pravda, vo svete existujú aj iné členenia mokradí. Najznámejšie je členenie podľa Ramsarského dohovoru (s. 26). Tu sa však za mokrade považujú aj hlbokovodné stanovištia. Človekom vytvorené rybníky, nádrže a kanály nevyčleňujeme ako osobitnú kategóriu, ale ich zaraďujeme do prehľadu, ak zodpovedajú uvedenej definícii.   Keď postupujeme proti toku väčších riek, mäkké lužné lesy, ktoré sa nachádzajú na dolnom toku, postupne vystriedajú podhorské a horské jelšové lesy. Takéto prípotočné jelšiny lemujú aj menšie toky. Okrem prípotočných jelšín sa pri potokoch a riekach nachádzajú aj krovité vrbiny, o ktorých sa dočítate o kúsok ďalej.   Prípotočné jelšiny nachádzajú priaznivé životné podmienky na usadeninách v nivách riek a potokov. Pôdy sú hlinité, ale obsahujú veľa kameňov a štrku. Sú mokré, pretože ich ovplyvňuje vysoká hladina prúdiacej podzemnej vody. Povrchové záplavy sú častejšie ako v nížinných lužných lesoch a trvajú len 2-3 dni. Rozvodnený tok často pôsobí deštrukčne aj na brehy spevnené jelšami. Takto vznikajú rôzne výmole. Okrem toho záplavy sú zdrojom nových živín, preto obsah živín a dusíka v pôdach je vysoký. Rastú tu druhy vyžadujúce vysokú vlhkosť - hygrofily a druhy obľubujúce vysoký obsah dusíka v pôde - nitrofily. V podhorskom stupni je hlavnou drevinou jelša lepkavá (Alnus glutinosa), ktorú v horskom stupni vystrieda jelša sivá (Alnus incana) s hladkou sivou kôrou, čím ju odlíšime od hnedočiernej rozbrázdenej kôry jelše lepkavej. Jelša sivá je prispôsobená drsným horským podmienkam, a tak vystupuje až do výšky 1 200 m n.m. Prípotočné jelšiny sú druhovo veľmi bohaté. Nachádzame tu pestrú paletu druhov, ktoré môžu rásť aj na rašeliniskách, v bučinách či smrečinách. V podhorských jelšinách okrem jelše lepkavej rastie jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), vŕba krehká (Salix fragilis) a iné dreviny, bohaté zastúpenie majú kríky - čremcha obyčajná (Padus avium) s voňavými kvetmi v strapcovitých súkvetiach a vŕba rakytová (Salix caprea). Z bylín sa tu pravidelne vyskytuje kozonoha hostcova (Aegopodium podagraria), ktorej tvar listu pripomína odtlačok kozieho kopýtka, záružlie močiarne (Caltha palustris), iskerník plazivý (Ranunculus repens) a hluchavka škvrnitá (Lamium maculatum).   S rastúcou nadmorskou výškou sa klimatické podmienky stávajú drsnejšími a jelšu lepkavú postupne vystrieda jelša sivá. Niektoré druhy ostávajú prítomné naďalej, niektoré sú vystriedané inými druhmi. V stupni smrečín je početne zastúpený smrek obyčajný (Picea abies). Medzi kriačinami nájdeme kalinu obyčajnú (Viburnum opulus) a krušinu jelšovú (Frangula alnus). Z bylín je typický deväťsil lekársky (Petasites hybridus) s obrovskými dáždnikovitými listami, pod ktoré sa v čase dažďa môžeme schovať, kuklík potočný (Geum rivale) a škarda močiarna (Crepis paludosa), ktorá pripomína púpavu, ale jej listy sú veľmi horké. Ak sa ponoríme pod bujný porast bylín, tráv a ostríc, nájdeme bohaté zastúpenie machorastov.  Pozrime sa teraz na chvíľku aj na iných obyvateľov prípotočných jelšín, ktorí nás často upútajú svojím spevom. V zime nás zaujmú kŕdle stehlíkov čížavých (Carduelis spinus), živiace sa šiškami jelší. Na jeseň a na jar tu odpočívajú tiahnúce drozdovité vtáky, napríklad drozd červenkastý (Turdus iliacus). Prípotočné jelšiny spolu s vrbinami vytvárajú súvislé biokoridory ("autostrády pre živočíchy"), ktoré využívajú tiahnuce drobné spevavce - kolibiariky (Phylloscopus), vrchárky (Prunella) a červienky (Emberiza). V koreňovom systéme prípotočných jelšín rady hniezdia vodnáre obyčajné (Cinclus cinclus) a trasochvosty horské (Motacilla cinerea). Najdôležitejšia funkcia brehových porastov je spevňovanie a ochrana brehov proti erózii. Koreňová sústava jelší mechanicky spevňuje nestabilnú pôdu a chráni ju pred odplavovaním. Stanovištia prípotočných jelšín boli oddávna ovplyvňované ľudskou činnosťou. Na veľkej časti tokov, najmä tam, kde sú nivy dostatočne široké, sa prípotočné jelšiny vyrúbali a premenili na pasienky a lúky. Na vyvýšenejších terasách, kde už nedosahujú záplavy, vznikli úrodné polia na pestovanie zemiakov, ovsa, jačmeňa, kapusty a pod. Zachované porasty tvoria len nepatrný zvyšok pôvodne rozšírených prípotočných jelšín na našom území. Tieto mokrade sa vyskytujú v terénnych zníženinách, ktoré sú trvalo podmáčané vysokou hladinou podzemnej vody alebo sú občas zaplavované stojatou povrchovou vodou. Prirodzene vznikali v procese zarastania vodných plôch - starých riečnych korýt, odrezaných ramien, panvovitých zníženín. Predstavujú posledné štádium vývoja vlhkomilných rastlinných spoločenstiev. Sú viazané na rašelinno-slatinné pôdy, ktorých hrúbka je väčšia ako 40 cm. Slatinná jelšina sa vyskytuje na viacerých lokalitách na Záhorskej a Východoslovenskej nížine. Veľký komplex je v Šúre pri Sv. Jure na Podunajskej nížine.   Charakteristickou drevinou je jelša lepkavá (Alnus glutinosa). Osobitosťou jelší je, že môžu viazať vzdušný dusík (podobne ako bôbovité rastliny). Spôsobujú to koralovité útvary, ktoré vytvárajú veľké zhluky na koreňoch jelší - sú to kolónie baktérií. Ich činnosť obohacuje pôdu o dusík. V najmokrejších častiach sa k jelši pripája vŕba popolavá (Salix cinerea). Kroviny sú zastúpené krušinou jelšovou (Frangula alnus) a kalinou obyčajnou (Viburnum opulus). Byliny, trávy a ostrice nemajú počas jarných mesiacov veľkú šancu na uplatnenie, pretože je tu vysoká hladina vody. Ako postupne klesá, vyrašia najprv na vyvýšených kopčekoch pri bázach jelší druhy ako ostrica predĺžená (Carex elongata), smlz sivý (Calamagrostis canescens) a papradník močiarny (Thelypteris thelypteroides). Znížené plochy medzi jelšami neskôr zaplnia druhy ako kosatec žltý (Iris pseudacorus), steblovka vodná (Glyceria maxima) a olšovníkovec močiarny (Thysselinum palustre). Slatinné jelšiny sú skutočne čarovným zákutím, kde nachádza vhodné životné podmienky mnoho druhov živočíchov. Žijú tu rôzne druhy ďatľov, ktoré zvyšujú počet bútľavín. V stromových dutinách slatinných jelšín majú svoje úkryty netopiere vodné (Myotis daubentoni) loviace nočný hmyz nad otvorenou vodnou hladinou blízkeho potoka. Jarné záplavy vytvárajú veľa menších vodných plôch, kde sa rozmnožuje obrovské množstvo obojživelníkov, napríklad ropucha obyčajná (Bufo bufo), skokan štíhly (Rana dalmatina) a rosnička zelená (Hyla arborea). Jelšová slatina reprezentuje malé zvyšky v minulosti rozsiahlejších lesov. Na prirodzených stanovištiach s nezmeneným vodným režimom porasty jelše po vyrúbaní pomerne rýchlo regenerujú. Odlišný vývoj majú tieto mokrade po zmene hydrologického režimu - po odstránení záplav alebo po znížení hladiny podzemnej vody. Horné vrstvy slatinných pôd sa prevzdušňujú a neskôr mineralizujú. Na miesto mokraďových druhov nastupujú suchomilnejšie druhy. Na mnohých miestach sa tento typ mokradí po radikálnom odvodnení využíva na intenzívne pestovanie poľnohospodárskych plodín. Za tajgou nemusíme cestovať až na Sibír. Stačí nájsť zamokrenú smrečinu v Tatrách a na Orave. Povedzme si, čo je typické pre zamokrenú smrečinu. Stanovište je trvalo zamokrené vodou, ktorá často stagnuje na povrchu a len pomaly odteká. Smreky tu rastú v pomerne nepriaznivých podmienkach - nedostatok živín, nízky obsah kyslíka, preto nás upúta ich vzrast, ktorý je odlišný od dobre živených smrekov na priaznivejších stanovištiach. Smreky sú často veľmi nízke, zakrivené a nerastú príliš husto pri sebe. Prekvapí nás, že aj storočný smrek je často vysoký len tri metre a aj hrúbka kmeňa je minimálna. Ďalším znakom je prítomnosť rašeliny tvorenej prevažne rašelinníkmi. Mierne zvlnený povrch je nimi takmer súvislo pokrytý. Byliny, trávy a ostrice majú menšiu pokryvnosť. Keď sa blížite k takejto zamokrenej smrečine, často môžete zacítiť špeciálnu "vôňu" rašeliny a zavanie na vás určitý chlad, pretože na rašeliniskách je v porovnaní so suchšími stanovišťami podstatne chladnejšie. Hlavnou drevinou, ako už sám názov hovorí, je smrek obyčajný (Picea abies). Okrem neho tu môže byť prítomná aj borovica lesná (Pinus sylvestris) a breza plstnatá (Betula pubescens). Keďže sme v smrečine, na suchších miestach okolo kmeňov stromov nikdy nechýba najznámejší a charakteristický druh smrečín - brusnica čučoriedková, čiže čučoriedka (Vaccinium myrtillus), a veľmi rozšírená tráva smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa). Z rašeliniskových druhov spomenieme ostricu sivastú (Carex curta). Praslička lesná (Equisetum sylvaticum) zase indikuje zamokrené miesta s nedostatkom kyslíka. Môžeme tu nájsť aj plavúň pučivý (Lycopodium annotinum) a viacero druhov rašelinníkov.   V týchto lesoch často hniezdi bocian čierny (Ciconia nigra) a najmenšia európska sova kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum). Na suchších miestach sa skrýva hraboš močiarny (Microtus agrestis). Za potravou si prehryzáva vo vegetácii dlhé cestičky. Nachádzajú tu vhodné životné podmienky mnohé druhy bezstavovcov, ktoré často unikajú našej pozornosti. Zamokrená smrečina plní dôležitú vodohospodársku funkciu. Podieľa sa na regulácii vodného režimu krajiny. Zadržiava vodu a zabraňuje jej rýchlemu odtoku, funguje ako zásobáreň vody, v čase sucha ju postupne uvolňuje, využíva a odparuje do prostredia. Najzávažnejšie ohrozenie ako u väčšiny mokradí predstavujú meliorácie a rekultivácie, ktoré viedli k ich vyrúbaniu, odvodneniu a premene na pasienky a polia. Dnes sú zamokrené smrečiny vzácne, s nepatrným rozšírením. Je potrebné ich zachovať a chrániť. Vyskytujú sa na okraji nelesných rašelinísk, v zníženinách zamokrených podzemnou alebo povrchovou vodou, a to v nadmorských výškach 200 - 900 m.   V rámci rašelinových brezín a borín môžeme nájsť viacero typov vegetácie. Na Záhorskej nížine a v kotlinách nižších a stredných polôh nájdeme breziny s brezou previsnutou (Betula pendula) na stanovištiach s dostatočnou zásobou živín. Sú to breziny slatinného charakteru. Vo vyššie položených kotlinách severného Slovenska sa často vyskytujú breziny s brezou plstnatou (Betula pubescens) na okraji vrchovísk alebo prechodných rašelinísk. Borovica lesná (Pinus sylvestris) sa vyskytuje iba v obmedzenom počte. Len zriedkavo môže byť hojnejšie zastúpená, a to v suchších častiach vrchovísk. Významným druhom slatinných brezín s brezou previsnutou je bezkolenec trsťovníkovitý (Molinia arundinacea), ktorého názov hovorí o tom, že na steble nenájdeme (okrem najspodnejšieho) žiadne kolienka. Okrem toho tu nachádzame niektoré druhy slatinných lúk - nízku krovitú vŕbu, ktorej listy pripomínajú rozmarín - vŕbu rozmarínolistú (Salix rosmarinifolia) a oman vŕbolistý (Inula salicina) s kvetmi ako slniečka. Častý je aj výskyt papraďorastov, napríklad vzácneho papradníka močiarneho (Thelypteris thelypteroides).   V brezine s brezou plstnatou môžeme nájsť páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), kľukvu močiarnu (Oxycoccus palustris), teda druhy prechodných a vrchoviskových rašelinísk, a vachtu trojlistú (Menyanthes trifoliata).   Rašelinové breziny prispievajú k tvorbe pestrej mozaiky stanovíšť, kde sú prítomné aj otvorené plochy. Tie vyhľadáva dnes už ohrozený druh tetrov obyčajný (Tetrao tetrix). V čase tokania sa samčekovia ozývajú charakteristickými hlasmi. Tetrovy hniezdia na zemi v plytkej jamke a živia sa prevažne rastlinnou potravou, ktorú dopĺňajú hmyzom. Tieto lesy boli ohrozené, značne poškodené a zredukované melioráciami a rekultiváciami pôdy na poľnohospodárske účely. Po odvodnení sa tieto stanovištia často používajú na pestovanie zeleniny. Rašelinové breziny v ihličnatých lesoch zvyšujú pestrosť živočíšnych druhov, podobne ako slatinná jelšina, pretože lepšie svetelné podmienky umožňujú rast kríkov a mäkké drevo briez má množstvo bútľavín. Vysokobylinná smrečina stanovišťom a druhovým zložením logicky nadväzuje na vysokobylinnú nivu. Zmena je tu však veľmi výrazná, pretože sa dostávame do pásma lesa. Tento les sa však na prvý pohľad líši od ostatných smrečín prítomnosťou širokolistých horských bylín. Opäť sme v mokradi. Najčastejšie ich nájdeme v priehlbinách, úžľabinách, na plochách, cez ktoré občas preteká voda, v širokých dolinách pod skalnými stenami a všade tam, kde majú dobré podmienky vlhkomilné druhy. Najrozsiahlejšie plochy sa rozprestierajú v Malej a Veľkej Fatre, v oblasti Tatier, na Muránskej planine a v Slovenskom rudohorí. Najviac ich je v nadmorskej výške 1100-1500 m. Základnou drevinou je smrek obyčajný (Picea abies). Dopĺňa ho javor horský (Acer pseudoplatanus) a jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Bylinný porast tvoria hlavne mačucha cesnačkovitá (Adenostyles alliariae), mliečivec alpínsky (Cicerbita alpina), kamzičník rakúsky (Doronicum austriacum) a pakost lesný (Geranium sylvaticum). Významnú úlohu tu často hrajú paprade, najmä papradka alpínska (Athyrium distentifolium) a papradka samičia (Athyrium filix-femina), ktoré podčiarkujú priam rozprávkový dojem z tohto lesa. Pod vysokými bylinami je vždy vyvinutý koberec nízkych bylín, ako sú podbelica alpínska (Homogyne alpina), soldanelka horská (Soldanella montana) a kyslička obyčajná (Oxalis acetosella). Vlhko podporuje aj rozvoj machov, ktoré vytvárajú najnižšie poschodie. Svoj domov tu nachádza maličký vtáčik nenápadného hnedého zafarbenia oriešok obyčajný (Troglodytes troglodytes). Hniezdo si stavia v kríkoch alebo dutých pňoch. Živí sa hmyzom. V spráchnivených pňoch a dutinách stromov sa ukrýva ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis). Základnou funkciou týchto mokradí je ochrana pôdy a brehov horských tokov pred výmoľovou eróziou, ktorá je tu mimoriadne silná. Svojimi kmeňmi spomaľujú tok a svojimi koreňmi spevňujú brehy horských bystrín. V minulosti bola veľká časť vysokobylinných smrečín silne poškodená pastvou. Vzhľadom na to, že sa väčšina z nich nachádza v chránených územiach, sú v relatívne dobrom stave. Pred osídlením územia Slovenska lužné lesy sprevádzali každý väčší tok. Vypaľovaním a klčovaním človek menil tieto územia najprv na lúky a pasienky a neskôr na polia. Prirodzený nárok lesa na územie sa prejavuje zarastaním opustených lúk. Charakter lužného lesa ovplyvňujú záplavy a režim hladiny podzemnej vody - jej výška a kolísanie v priebehu roka. Mäkký luh je rozšírený na miestach s pravidelnými, pomerne vysokými a dlhšie trvajúcimi záplavami. Po opadnutí jarných vôd môžeme vidieť na kmeňoch stromov sivý nános, ktorý sa končí rovnou čiarou a ukazuje výšku záplav. Hladina podzemnej vody je pomerne vysoká, aj keď v suchších obdobiach klesá. Pôdy sú premokrené, s vysokým obsahom živín, najmä nitrátov, ktoré sem každoročne prinášajú záplavy. Mäkký lužný les tvoria dreviny s mäkkým drevom - vŕba biela (Salix alba) a vŕba krehká (Salix fragilis), ktoré najlepšie znášajú záplavy a vysokú hladinu podzemnej vody. Topoľ biely (Populus alba) sa vyskytuje zriedkavejšie a je suchomilnejší ako topoľ čierny (Populus nigra). Z kríkov tu môžeme nájsť bazu čiernu (Sambucus nigra). Po opadnutí jarných záplav sa začína rozvíjať druhovo chudobná, ale bujná vegetácia. Na jar vás zaujme nežný kvietok bleduľa letná (Leucojum aestivum), kedysi bežný a hojný druh. Môžeme tu nájsť pŕhľavu dvojdomú (Urtica dioica), horčiak pieprový (Persicaria hydropiper), kostihoj lekársky (Symphytum officinale) a ostružinu ožinovú (Rubus caesius), ktorá sťažuje prechod lesom. Tieto druhy sa rozvíjajú až po olistení stromov, pretože sú tieňomilnejšie. Mäkký luh v tomto období pripomína tropický dažďový prales s lianami ovíjajúcimi sa okolo stromov, ako sú napríklad chmeľ obyčajný (Humulus lupulus), ktorého vyšľachtená forma je surovinou na výrobu piva. V mäkkých luhoch nachádza dostatok potravy množstvo hniezdičov. V kolóniách tu hniezdia volavky popolavé (Ardea cinerea), chavkoše nočné (Nycticorax nycticorax) a kormorány veľké (Phlalacrocorax carbo). Zaujímavosťou je hniezdenie sýkorky čiernohlavej (Parus montanus), ktorá inak hniezdi v horských ihličnatých lesoch, a celoročný výskyt doteraz úplne neznámeho a vzácneho stromového netopiera večernice parkovej (Pipistrellus nathusii). Mäkký lužný les vo svojej prirodzenej podobe plní všetky vyššie uvedené funkcie mokradí. Pre ľudí možno najvýznamnejšia je ochrana pred povodňami. Stromy svojimi kmeňmi a konármi spomaľujú rýchlosť prúdenia záplavovej vlny, svojimi koreňmi chránia brehy pred eróziou. Živiny prinášané vodou sú bohaté na minerálne a organické látky, ktoré využívajú stromy a byliny, čím sa voda očisťuje.   Mäkké luhy patria k najťažšie postihnutým mokradiam Slovenska. Posledné zvyšky sa zachovali na Morave, Dunaji a Latorici. V súčasnosti sú najviac ohrozované plánovanými výstavbami vodných diel a reguláciami tokov. Napríklad kvôli VD Gabčíkovo sa zničilo viac ako 40 km2 lužných lesov. Obhajovať ničenie lužných lesov potrebou chrániť obyvateľstvo pred záplavami už z hľadiska súčasných poznatkov neobstojí. Ďalším ohrozením pôvodných mäkkých luhov je prenikanie nepôvodných, agresívnych druhov rastlín, ktoré sú konkurenčne veľmi silné a neumožňujú rast pôvodných druhov. Je to hlavne astra novobelgická (Aster novi-belgii), netýkavka žliazkatá (Impatiens glandulifera) alebo zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis). Tieto druhy sem prenikajú už pri menšom narušení a len veľmi ťažko ich možno odstrániť. Na vyššie položených miestach, ktoré sú suchšie a ležia mimo dosahu pravidelných záplav, nachádzame iný typ lužného lesa, a to tvrdý luh, pomenovaný podľa drevín, ktoré majú tvrdé drevo. Vyskytuje sa najmä v nížinách a pahorkatinách. Záplavy trvajú kratšie ako u vŕbovo-topoľového lužného lesa a hladina podzemnej vody kolíše počas roka v menšom rozsahu. K tvrdým lužným drevinám patrí dub letný (Quercus robur), jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia) alebo jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) a brest hrabolistý (Ulmus minor). Čiastočne sú zastúpené aj topole z mäkkého lužného lesa. Kroviny sú veľmi dobre vyvinuté. Prítomné sú druhy ako čremcha obyčajná (Padus avium) a baza čierna (Sambucus nigra). Vegetácia má bujný vzhľad a bohatšie druhové zastúpenie, pretože v nivných pôdach sa nachádza veľké množstvo živín. V tvrdom lužnom lese môžeme nájsť na jar veľa kvitnúcich druhov, ktoré využívajú dostatok svetla ešte pred olistením stromov. Patrí k nim snežienka jarná (Galanthus nivalis), blyskáč jarný (Ficaria verna), chochlačka dutá (Corydalis cava) a cesnak medvedí (Allium ursinum). Tvrdý aj mäkký luh má podobné zastúpenie vtáčích druhov. V tvrdom luhu sú však menej časté záplavy, preto tu môžu hniezdiť i druhy, ktoré si stavajú hniezda na zemi - kolibiarik sykavý (Phylloscopus sibilatrix) a ľabtuška hôrna (Anthus trivialis). Z tých istých dôvodov tu majú svoje nory i väčšie šelmy - kuna lesná (Martes martes), jazvec obyčajný (Meles meles) a líška obyčajná (Vulpes vulpes). Tvrdý luh lesníci vysoko hodnotia vďaka kvalitnému dubovému a jaseňovému drevu. Na Slovensku nie je taký vzácny ako vŕbovo-topoľový les. Všeobecný pokles hladiny podzemnej vody zapríčinený melioráciami na mnohých miestach viedol k zmene mäkkého luhu na tvrdý.   Podľa stanovíšť, ktoré krovinné vrbiny osídľujú, môžeme ich rozdeliť na dve odlišné skupiny. Jednu z nich predstavujú vrbiny nachádzajúce sa na mladých naplaveninách lemujúcich brehy vodných tokov na ich strednom a hornom úseku. Sú ovplyvňované častými povrchovými záplavami (v jarnom období alebo pri prudkých zrážkach) a prúdiacou podzemnou vodou. Pôdy sú pomerne štrkovité a kamenisté, najmä na horných tokoch. V pahorkatinových a podhorských oblastiach najčastejšie nájdeme vŕbu purpurovú (Salix purpurea), vŕbu trojtyčinkovú (Salix triandra), ktorej kôra sa olupuje v tenkých plochých šupinkách, a vŕbu košikársku (Salix viminalis), ktorá, ako už názov hovorí, sa používa na pletenie košíkov, pretože jej konáre sú veľmi pružné. Vo vyšších polohách v horskom stupni a v niektorých kotlinách stredného a severného Slovenska sa pozdĺž brehov bystrín a potokov tiahnu úzke nesúvislé porasty s vŕbou sivou (Salix elaeagnos) a vŕbou purpurovou (Salix purpurea). Druhové zloženie je veľmi pestré. Nachádzame tu mnohé vlhkomilné druhy ako pichliač potočný (Cirsium rivulare), túžobník brestový (Filipendula ulmaria), s omamne voňajúcimi bielymi kvetmi, pakost močiarny (Geranium palustre) a deväťsil lekársky (Petasites hybridus). Na miestach so štrkovými naplaveninami, kde sa nestihla vytvoriť súvislejšia vrstva pôdy, nachádzame porasty myrikovky nemeckej (Myricaria germanica), ktoré tu nahrádzajú porasty vrbín. V čistých bystrinách bohatých na kyslík žije pstruh obyčajný potočný (Salmo trutta). Je to jedna z troch foriem pstruha obyčajného (potočná, jazerná a morská). Prudšie tečúce vody obľubuje hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus). Okrem rýb je skvelým plavcom aj dulovnica väčšia (Neomys fodiens). Patrí k hmyzožravcom a je veľmi dravá. Loví larvy vodného hmyzu, žubrienky a obojživelníky. Jej príbuzný piskor horský (Sorex alpinus) sa dokáže šplhať po steblách tráv, pričom sa ich pridržiava chvostom. Je to vzácny druh, pretože je veľmi citlivý na znečistenie a narušenie stanovišťa ľudskou činnosťou. V prípotočných vrbinách na zemi hniezdi svrčiak riečny (Locustella fluviatilis). Možno ho len ťažko zbadať, jeho hlas je podobný hmyzu a ozýva sa v noci. Krovinné vrbiny majú veľký význam pri spevňovaní pôdy na mladých riečnych naplaveninách, urýchľujú sedimentáciu a zabraňujú vodnej erózii. Spoločenstvá sú ohrozované reguláciou vodných tokov. Druhú skupinu krovinných vrbín nachádzame v blízkosti starých vodných nádrží, bývalých riečnych meandrov a korýt, odrezaných ramien, ktoré postupne zarastajú vegetáciou. Stanovištia sú ovplyvnené vysokou hladinou podzemnej vody alebo stagnujúcou povrchovou vodou. Často tu dochádza k tvorbe rašeliny. Hlavnou krovinou je tu vŕba popolavá (Salix cinerea), ktorá tvorí typické "bochníky", častá je krušina jelšová (Frangula alnus) a zriedkavejšie môžeme nájsť aj vŕbu päťtyčinkovú (Salix pentandra) a vŕbu ušatú (Salix aurita). Tieto vrbiny často susedia s trsťovými a ostricovými porastami, ktoré podrobnejšie popisujeme na inom mieste. Na kyslejších miestach s nižším obsahom živín sa dobre darí rašelinníkom, ktoré miestami vytvoria súvislú pokrývku. Môžeme tu nájsť niektoré vzácnejšie druhy ako nátržnicu močiarnu (Comarum palustre) a páperník úzkolistý (Eriophorum angustifolium).   Rašelinové kosodreviny sú veľmi zriedkavým typom mokradí. Majú charakter vrchoviska. Vyskytujú sa sporadicky v Tatrách a na hornej Orave, odkiaľ sú známe najkrajšie a najlepšie vyvinuté vrchoviská na Slovensku. Na prvý pohľad nás zaujme prítomnosť kosodreviny pravej (Pinus mugo) a kosodreviny barinnej (Pinus rotundata), ktorá je však u nás zriedkavá. Kosodrevina rastie na vrchoviskách, ktoré dospeli do štádia, keď vrchné vrstvy rašeliny presychajú, odumierajú a podliehajú oxidácii, pretože je tu znížená vlhkosť. Za týchto podmienok sa tu uchytáva kosodrevina. Prítomné sú mnohé už spomínané druhy vrchovísk, ktoré však postupne ustupujú, pretože nedokážu rásť v tieni kosodreviny a za nedostatku vody. Rozšírené sú brusnice - brusnica barinná (Vaccinium uliginosum) zvaná šialenica, pretože po zjedení jej plodov sa prejavia nie práve najpríjemnejšie následky, brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus) a brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea). Stále prítomný je páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), občas môžeme nájsť aj rojovník močiarny (Ledum palustre). Machorasty s prevahou rašelinníkov súvisle pokrývajú takmer celý povrch rašeliniska. Na kosodrevine si stavia hniezdo z machu a korienkov vrchárka modrá (Prunella modularis). Veľmi vzácne sa v Tatrách vyskytuje slávik modrák tundrový (Luscinia svecica svecica). Samček je nápadný modrým zafarbením hrude s hrdzavou škvrnou uprostred. Vzhľadom na mimoriadnu ojedinelosť tohto typu mokradí je dôležité ich zachovanie v súvislosti s udržaním a zabezpečením vysokej druhovej rozmanitosti na Slovensku. Spoločenstvá vysokých ostríc sa nachádzajú v blízkosti vodných tokov, mŕtvych ramien a v terénnych zníženinách. Stanovištia sú trvalo zamokrené vysokou hladinou podzemnej vody a často zaplavované. Zohrávajú dôležitú úlohu pri zarastaní vodných nádrží a terénnych zníženín. Na Slovensku rastie viac ako 80 druhov ostríc (rod Carex), z čoho viac ako polovica sú druhy viazané na stanovištia ovplyvnené vysokou hladinou podzemnej vody. Rozlíšenie jednotlivých druhov ostríc je veľmi ťažké a je len málo odborníkov, ktorí ich vedia spoľahlivo identifikovať. Pre tieto stanovištia je typická prevaha jedného druhu ostrice. Medzi bežné druhy patrí ostrica štíhla (Carex gracilis), ostrica ostrá (Carex acutiformis). Zaujímavé sú takzvané bultovité ostrice ako ostrica metlinatá (Carex paniculata), ostrica odchylná (Carex appropinquata), ktoré vytvárajú veľké trsy (bulty). Medzi veľmi vzácne patrí ostrica plstnatoplodá (Carex lasiocarpa). Častým sprievodným druhom vysokých ostríc je olšovníkovec močiarny (Thysselinum palustre). Porasty sú druhovo veľmi chudobné.   Porasty vysokých ostríc sú špeciálnym miestom, kde hniezdi viacero druhov vzácnych a ohrozených vtákov. V letnom období tu vyvádzajú svoje mláďatá kane popolavé (Circus pygargus), myšiarky močiarne (Asio flammeus) a chriaštele (Porzana). V zimnom období sa tu cez deň ukrývajú už spomínané myšiarky močiarne a nocujú tu zimní hostia - kane sivé (Circus cyaneus).   Tento typ mokradí je unikátny produkciou rastlinnej biomasy, ktorá tu za priaznivých podmienok dosahuje 3-4 kg/m2 za rok (priemerná produkcia tropického pralesa 2 kg/m2 za rok). Na túto funkciu sa viažu ďalšie, súvisiace s čistením vody, odstraňovaním sedimentov a vysokou produkciou kyslíka. Spoločenstvá vysokých ostríc sú veľmi ohrozené odvodňovaním krajiny, zásahmi do vodného režimu tokov a mokradí. V dávnej minulosti väčšinu nášho územia pokrýval les. Vlhké lúky a pasienky vznikli až činnosťou človeka. Naši predkovia už od nepamäti klčovali lesy a premieňali ich na lúky a pasienky. Toto sa dialo od nížin až po horský stupeň. Dnes sú ich najčastejším miestom výskytu nivy potokov a riek. Najdôležitejšie faktory, ktoré ovplyvňujú existenciu vlhkých lúk, sú záplavy, výška hladiny podzemnej vody a pravidelnosť kosenia. Nadmorská výška taktiež podmieňuje výskyt rastlinných a živočíšnych druhov. Kým v nížinách prevládajú trávy, v stredných polohách je pomer tráv a bylín vyrovnaný, v podhorských a horských oblastiach hrajú prím vysoké byliny. Na prvý pohľad pôsobia lúky stále rovnako, ale stačí jedno suché leto, aby prevládli kvetnaté druhy nad trávami. Málokomu by prišlo na um, že druhová bohatosť lúk závisí aj od činnosti malých zemných hlodavcov a mravcov. Ak sa vyberiete na lúky mimo vegetačného obdobia, prekvapí vás, že lúka je posiata množstvom mravenísk a dier od hlodavcov. Činnosť mravcov a hlodavcov má veľký význam, pretože obnažujú pôdu, na ktorej sa uchytávajú konkurenčne slabšie druhy. Zároveň sa takto vynášajú na povrch semienka druhov, ktoré mohli v pôde odpočívať aj celé roky. Tým sa druhová pestrosť lúk neustále obnovuje. Typickými druhmi tráv sú psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), lipnica lúčna (Poa pratensis), pýr plazivý (Elytrigia repens) alebo bezkolenec belasý (Molinia caerulea). Na jar sú lúky zakvitnuté žerušnicou lúčnou (Cardamine pratensis), iskerníkom prudkým (Ranunculus acris) a v najvlhších miestach rastie záružlie močiarne (Caltha palustris). V lete sa objavuje kosienka farbiarska (Serratula tinctoria) a krvavec lekársky (Sanquisorba officinalis). Z ohrozených druhov je nápadný modrokvitnúci a trsnatý kosatec sibírsky (Iris sibirica). Pre vlhké lúky sú typické aj rôzne druhy pichliačov, z ktorých najbežnejším v podhorských a horských oblastiach je pichliač potočný (Cirsium rivulare). Horec pľúcny (Gentiana pneumonanthe) je dnes už veľmi vzácny druh. Ale ešte vzácnejší je druh motýľa modráčika (Maculinea alcon), ktorý žije iba na tejto rastline. Samička kladie vajíčka na horec, ktorým sa živia mladé húsenice. Staršie húsenice žijú v mraveniskách na úkor svojich hostiteľov. Živia sa larvami a kuklami mravcov a mravcom za to poskytujú výlučky svojich žliaz, ktorými sa mravce opíjajú. Húsenice sa v mravenisku aj zakuklia bez toho, aby ich hostitelia napádali. Pre vtáky zaplavované lúky slúžia nielen ako hniezdisko, ale aj miesto, kde hľadajú potravu. Žijú tu vtáčie druhy vyslovene špecializované na vlhké lúky. Z hniezdičov môžeme menovať - trasochvosta žltého (Motacilla flava), celosvetovo ohrozeného chrapkáča poľného (Crex crex), ktorého môžeme len ťažko zbadať, ale o to ľahšie ho možno počuť. Vydáva veľmi silné zvuky, ktoré znejú ako "crex, crex...", čo vystihuje aj jeho latinský názov. Potravu tu nachádzajú bociany biele (Ciconia ciconia), volavky popolavé (Ardea cinerea) a snehobiele beluše veľké (Egretta alba), z dravcov haje červené (Milvus milvus). Nápadnejším druhom sú žeriavy popolavé (Grus grus), ktoré sa tu zastavujú počas jarnej migrácie. Na pasienkoch s osamelými stromami nachádzajú vhodné stanovištia vzácne a chránené dudky obyčajné (Upupa epops) s charakteristickým chochlíkom vejárovito postavených pier na hlave. Málokto si uvedomuje, akou dokonalou čističkou vody sú zaplavované lúky. Ich produkcia biomasy (sena) v priaznivých rokov presahuje 10 ton na hektár. Ak poľnohospodári zoberú seno zo zaplavovaných lúk, odoberú z 1 km2 približne 20 ton dusíka a 2 tony fosforu, ktoré tam priniesla znečistená voda. Vlhké lúky z hľadiska druhovej rozmanitosti patria k najbohatším mokradiam v miernom pásme.   Kým vlhké lúky na nížinách boli v minulosti často vysušované a rozorávané, v podhorských a horských oblastiach trpeli hlavne intenzívnym pasením. Obnoviť druhovo bohatú vlhkú lúku nie je jednoduché. Ak sa o to poľnohospodári pokúšali, používali pri tom bežne dostupné zmesi tráv a ďatelinovín. Tieto druhy však nepochádzali z mokraďových podmienok, a preto tu neboli schopné prežiť. Prázdne miesta veľmi rýchlo obsadia buriny, ktorých sa ťažko zbavujeme. Vysokobylinné nivy sú najvyššie položenými mokraďami na Slovensku. Hornú hranicu rozšírenia majú v Tatrách v hornej časti alpínskeho stupňa v nadmorskej výške nad 2 000 m. Dolnú hranicu pre ne predstavuje hranica lesa. Nachádzame ich v blízkosti potokov a plies, pod skalnými stenami a na miestach, kde sa dlho drží sneh. Pri vysokohorskej túre ich nemôžete prehliadnuť, pretože rastliny sú tu nápadne vyššie a tvoria veľké listy, čo ich predurčuje na vytváranie potravnej základne nielen pre kamzíky a svište, ale aj pre mnohé iné živočíchy. Tieto vlhké a mokré stanovištia vynikajú aj vysokým bohatstvom rastlinných a živočíšnych druhov.   Charakter týchto nív veľmi často určujú širokolisté "lopúchotvaré" byliny ako mačucha cesnačkovitá (Adenostyles alliariae) a deväťsil Kablíkovej (Petasites kablikianus), k ich pravidelným sprievodcom patria prudko jedovaté prilbice (prilbica tuhá - Aconitum firmum), ktorých jed "akonitín" patrí k najprudším rastlinným jedom vôbec. Podobné listy ako prilbice majú stračonôžka vysoká a stračonôžka tatranská (Delphinium elatum, Delphinium oxysepalum), ktorých zvláštne tvarované kvety často obdivujú milovníci hôr. Stračonôžka tatranská je tatranský endemit. Zvláštnosťou je aj archangelika lekárska (litvor, Archangelica officinalis), ktorá je pozostatkom treťohôr. Ľudia oddávna využívali jej koreň na prípravu alkoholického nápoja s liečivým účinkom "litvoruvky". Veľké žlté kvety kamzičníka rakúskeho (Doronicum austriacum) priťahujú pozornosť nielen ľudí, ale ako hovorí názov, aj kamzíkov. Mokrade vysokobylinných nív musia čeliť prudkej vodnej erózii, ktorá je tu hlavne počas prudkých letných búrok veľmi vysoká. Kto zažil búrku v horách, vie si predstaviť, aké prudké prívaly sa rútia do dolín. Ich sila dokáže premiestňovať stokilogramové balvany. Mokrade vysokobylinných nív sú prvé, ktoré im čelia, spomaľujú vodu a chránia brehy potokov pred eróziou. Ich poškodenie signalizuje zakalená voda v horskej bystrine už počas menších zrážok. V minulosti vysokobylinné nivy ohrozovala nadmerná pastva, v súčasnosti je to hlavne nekontrolovaná turistika a znečistenie tokov spôsobené vysokohorskými chatami. Napriek tomu je stav týchto mokradí pomerne dobrý, a to aj vďaka tomu, že sa zväčša nachádzajú v chránených oblastiach našich hôr.   Porasty trsti obyčajnej (Phragmites australis) patria svojím vzhľadom medzi najnápadnejšie rastlinné spoločenstvá. Sú však druhovo veľmi chudobné, pretože trsť si vydobyje absolútnu prevahu a vytvára takmer monokultúru. Jej koreňová sústava tvorí pod povrchom pôdy hustú spleť, do ktorej už ťažko preniknú korene iných rastlín. Na jej steblách sa kde-tu ovíja povoja plotná (Calystegia sepium). Osídľujú zazemnené riečne ramená, terénne zníženiny s vysokou hladinou podzemnej vody a často ich nachádzame pri vodných nádržiach. Na Slovensku sú rozšírené hlavne v nížinách, ale zasahujú aj do podhorského stupňa. Pre vodné vtáctvo predstavujú tieto porasty úplný raj, pretože tam nachádzajú výborné podmienky druhy, ktoré nemôžu hniezdiť nikde inde. Ich úzka spojitosť s tŕstím je často vyjadrená aj v ich pomenovaní: trsteniarik veľký (Acrocephalus arundinaceus), fúzatka trstinová (Panurus biarmicus) alebo strnádka trstinová (Emberiza schoeniclus). Stále vzácnejšia je potápka čiernokrká (Podiceps nigricollis). Trsťové porasty sú aj miestom, kde lovia netopiere. Dôvodom je rojaci sa hmyz. Aj druhy hmyzu vyvíjajúce sa v larválnom štádiu vo vode sa v ďalších úsekoch svojho života ukrývajú v porastoch tŕstia, kde nachádzajú vhodnú ochranu pred vetrom a kolísaním teplôt. Na pokojnej, chránenej vodnej hladine medzi stonkami tŕstia nájdeme vajíčka, žubrienky i dospelé jedince zelených druhov skokanov (Rana), ropuchy obyčajne (Bufo bufo), kunky obyčajnej (Bombina bombina) i rosničky zelenej (Hyla arborea). Odumieraním prispieva trsť k tvorbe rašeliny. Okrem toho sa trsť používa pri výrobe celulózy, rohoží, košíkov a tašiek. V minulosti sa často využívala pri stavbe domov a plotov, pretože porasty trsti boli omnoho viac rozšírené.   Medzi trsťou a otvorenou vodnou hladinou sa vytvárajú súvislejšie porasty vlhkomilných rastlín. Svojím tmavozeleným rúchom nás zaujme elegantný škripinec jazerný (Schoenoplectus lacustris). Ostrice sú charakteristické tuhými žliabkatými listami a ostrým okrajom, na ktorom sa môžeme porezať. Ich typickým predstaviteľom je ostrica pobrežná (Carex riparia). Na steblách pálky širokolistej (Typha latifolia), ktorú poznáme podľa valcovitého súkvetia v tvare cigary, a steblovky vodnej (Glyceria maxima) sa vyhrievajú rosničky zelené. Trsti je veľmi podobná veľká tráva chrastnica trsteníkovitá (Phalaroides arundinacea). Trsť sa svojou schopnosťou ľahko šíriť (či už semenami roznášanými vetrom, alebo výbežkami) stala druhom, ktorý ľahko obsadzuje stanovištia v medzihrádzových priestoroch, v blízkosti vodných tokov, priehrad a rybníkov. Trsť znáša veľké výkyvy hladiny podzemnej vody až po dočasné úplné vysušenie. To je dôvodom, prečo ju môžeme vidieť aj pri cestách, železniciach, a iných človekom ovplyvnených stanovištiach. V tomto prípade však nemožno hovoriť o mokradi. Rastliny, ktoré sú plne prispôsobené na život vo vodnom prostredí, nazývame hydrofyty. Rastú vo vode, ktorej hĺbka dosahuje maximum dva metre a počas roka kolíše. Dobre znášajú zmeny svetelných, trofických a hydrologických podmienok. Vyskytujú sa v stojatých alebo pomaly tečúcich vodách, ako sú odrezané riečne ramená, terénne zníženiny, plytké jazerá, pomaly tečúce potoky, kanály a umelé materiálové jamy. Medzi druhovo najchudobnejšie patria spočenstvá vodných rastlín, ktoré sú voľne pohyblivé a nie sú zakorenené na dne. Typický druh, ktorý všetci poznáme, je žaburinka menšia (Lemna minor). Niekedy, ak je vo vode príliš veľké množstvo živín, pokryje celú vodnú hladinu. Často sa vyskytuje spolu so spirodelkou mnohokoreňovou (Spirodela polyrrhiza), ktorá je väčšia a zo stredu lístka jej vyrastá množstvo koreňov, ktorými prijíma živiny z vody. Podobnou rastlinou je drobuľka bezkoreňová (Wolffia arrhiza), ktorá je veľmi vzácna a vyskytuje sa iba v najteplejších oblastiach Slovenska. Ako už vyjadruje aj jej názov, patrí medzi naše najmenšie rastlinky. Bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris) patrí k mäsožravým rastlinám. Premeneným mechúrikovitým listom rozkladá drobné živočíchy. Zimu prežíva na dne vo forme zimných pupeňov a na jar sa dvíha k hladine, kde pokračuje vo svojom vývoji. Spolu s týmito rastlinami sa vo vode nachádza aj veľké množstvo mikroskopických siníc a rias, ktoré produkujú kyslík a sú potravou pre vodné organizmy.   Ďalšiu skupinu vodných rastín reprezentujú druhy, ktoré sú zakorenené na dne, ale ich listy plávajú na vodnej hladine. Sú vystavené intenzívnemu slnečnému žiareniu, ktorému dobre odolávajú pomocou voskovej vrstvičky na povrchu listu. Každého poteší pohľad na ozdobné kvety lekna bieleho (Nymphaea alba) a leknice žltej (Nuphar lutea). Leknovec štítnatý (Nymphoides peltata) patrí k veľmi ohrozeným druhom. Semená majú na okraji háčiky, pomocou ktorých sa môžu prichytiť na telo vodných živočíchov a šíriť sa. Ale ani toto prispôsobenie nepomáha, prírodných stanovíšť, kde môže tento druh prežívať, je stále menej. Lekno, leknica aj leknovec sa pestujú aj ako okrasné rastliny. Medzi najčastejšie vodné rastliny patria červenavce, ktoré žijú ponorené vo vode. Červenavec plávajúci (Potamogeton natans) má nenápadné zelenožlté súkvetie, ktoré vyčnieva nad hladinu a je vetroopelivé. Niekedy nás zaujme vodná hladina posiata množstvom drobných bielych kvetov. Sú to určite kvety močiarky (Batrachium), ktorá má u nás viacero druhov. Močiarka vodná (Batrachium aquatile) má dva typy listov. Listy, ktoré sú pod hladinou vody, sú nitkovité a listy plávajúce na hladine sú celookrajné. Je to jedno z prispôsobení sa rastlín vodnému prostrediu. Medzi porastom vodných rastlín sa ukrývajú, hľadajú potravu a vyvádzajú mláďatá rôzne druhy kačíc - kačica divá (Anas platyrhynchos) a chochlačka vrkočatá (Aythia fuligula), lysky čierne (Fulica atra) a sliepočky vodné (Gallinula chloropus). Stojaté vodné plochy s plávajúcou vegetáciou sú ideálnym domovom pre čoríky. Čorík čierny (Chlidonias niger) a čorík bahenný (Chlidonias hybridus) hniezdia na plávajúcich ostrovčekoch vodných rastlín. Medzi vodnými rastlinami nachádza úkryt mimoriadne vzácny druh ryby blatniak tmavý (Umbra krameri). Jeho početnosť sa v posledných tridsiatich rokoch podstatne znížila. Príčinou je zánik jeho prirodzených stanovíšť v dôsledku vodohospodárskych úprav a znečisťovanie vody. Nad vodnou hladinou lietajú šidlá, napríklad šidlo pestré (Aeschna mixta), ktoré patria medzi najlepšie lietajúci hmyz. Umožňuje im to štíhly, aerodynamický tvar tela. Všetky krídla majú rovnakej veľkosti, popretkávané hustou žilnatinou. Svoju korisť chytajú počas letu. Pri rybníkoch sa ozýva množstvo rôznych hlasov. Jeden z nich môže patiť skokanovi zelenému (Rana esculenta). Porasty vodných rastlín sú ohrozené reguláciou tokov a odvodňovaním alebo zaplavovaním krajiny veľkými priehradami. Ak je rameno prirodzene alebo umelo odrezané od rieky, prestáva pôsobiť riečna dynamika a rameno postupne zarastá. Nebezpečné je aj znečisťovanie vody živinami dusíkom a fosforom (eutrofizácia). V takýchto podmienkach sa zvyšuje biomasa niektorých druhov, ktoré vytláčajú konkurenčne menej schopné druhy. Výsledkom sú druhovo veľmi chudobné porasty.   Vrchoviská a prechodné rašeliniská vznikajú zarastením vodných plôch alebo trvalo zamokrených plytkých zníženín, v ktorých sa hromadia odumreté zvyšky rastlín, ktoré nazývame rašelina. Na tvorbe rašeliny sa tu podieľajú hlavne machy - rašelinníky. O rozdiele medzi vrchoviskom a prechodným rašeliniskom si povieme o chvíľu. Na Slovensku sú vrchoviská rozšírené v horských až subalpínskych polohách Tatier, Oravy a Podtatranských kotlín, kým prechodné rašeliniská prechádzajú aj do nižších polôh. Vrchoviská predstavujú extrémny typ rašeliniska. Vyznačujú sa mimoriadne vysokou kyslosťou pôdy (rašeliny), nedostatkom minerálnych látok a dusíka a úplnou závislosťou od zrážkovej vody. Tieto stanovištné podmienky sú pre väčšinu rastlinných druhov nevyhovujúce, preto ich tu rastie len obmedzený počet. Typickým znakom vrchoviska je, že vo svojom strede je vyklenuté, kým smerom k okrajom hĺbka rašeliny klesá. Na prítomnosť vrchoviska nás okrem rašelinníkov upozorní aj niekoľko typických rastlín, ktoré vám trochu priblížime. Prechodné rašelinisko sa od vrchoviska odlišuje tým, že nie je v strede vyklenuté, nie je závislé len od prísunu zrážkovej vody, stanovištné podmienky nie sú také extrémne a druhové zloženie je pestrejšie. Ako sme už spomenuli, medzi druhy budujúce vrchovisko patria rašelinníky (Sphagnum). Sú to machy, ktoré v špeciálnych bunkách dokážu hromadiť veľké množstvo vody, čím fungujú ako špongia. Na Slovensku sa vyskytuje viac ako 30 rôznych druhov, ktoré dokážu určiť len odborníci. Významným a nápadným druhom je páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), ktorý vytvára veľké trsy a po odkvitnutí plody s bielym páperím na konci, podľa čoho je rastlinka pomenovaná. Ďalším zástupcom je kľukva močiarna (Oxycoccus palustris) s nežnými ružovými kvetmi a veľkými červenými plodmi, bielokvetý rojovník močiarny (Ledum palustre), ľudovo nazývaný "planý rozmarín". Vzácnym skvostom vrchovísk je nenápadná rastlinka so slávnym menom andromédka sivolistá (Andromeda polifolia). V gréckej mytológii predstavuje manželku hrdinu Persea, astrológovia pomenovali týmto menom nezapadajúce súhvezdie, po stáročia bola inšpiráciou umelcov. Na prechodnom rašelinisku sa vyskytuje známa mäsožravá rastlinka rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), ktorá si doplňuje svoju chudobnú minerálnu potravu živočíšnymi bielkovinami. Na chytanie hmyzu má na listoch vytvorené žliazky, na konci ktorých sa vylučuje sliz. Kvapôčky slizu sa jagajú na slnku ako kvapôčky rosy. Odtiaľ je odvodený aj názov rastlinky. Na trávenie uduseného hmyzu sa tu nachádzajú tráviace žliazky. Proces trávenia trvá asi jeden deň. Rastie tu aj viacero druhov ostríc, ktoré vo väčšine prípadov majú drsné pílkaté okraje listov, z čoho pochádza aj ich názov, napríklad ostrica zobáčikatá (Carex rostrata) a ostrica čierna (Carex nigra). Na brusnici barinnej (Vaccinium uliginosum) žije motýľ žltáčik čučoriedkový (Colias palaeno). Prežil u nás z čias doby ľadovej na stanovištiach, ktoré majú charakter tundry. Živé vrchovisko sa vyznačuje prítomnosťou otvorených vodných plôch - rašelinné oká. Pri vysúšaní môžu na vrchoviskách rásť aj kroviny a stromy - najmä kosodrevina, smrek obyčajný, breza plstnatá a borovica lesná. Pokiaľ však majú pokryvnosť vyššiu ako 50%, spomíname ich v inom type mokradí (rašelinná kosodrevina, smrečina, brezina, borina). Vrchoviská a prechodné rašeliniská sú významným pamätníkom severskej flóry a vegetácie z dôb zaľadnenia. Vo vrstvách rašeliny sú uväznené peľové zrná. Na základe ich analýzy sa dá usudzovať na charakter vegetácie v určitom historickom období. V krajine fungujú ako zásobáreň vody, ovplyvňujú hydrologický režim, plnia estetickú funkciu a sú dôležité na zachovanie druhovej rozmanitosti. Vzhľadom na špecifické podmienky predovšetkým vrchovisko je pomerne izolovaný mikrosvet, veľmi krehký a zraniteľný. Najvážnejšie zásahy zo strany človeka predstavujú odvodnenie v súvislosti s poľnohospodárskou produkciou a vyťaženie rašeliny. Obnova rašeliniska po vyťažení je takmer nemožná alebo trvá stáročia. Taktiež využitie rašeliniska na pestovanie plodín sa ukázalo ako neefektívne.  Slatiny sú roztrúsené pri riekach a potokoch takmer na celom území Slovenska. Dodnes ich môžeme nájsť v podhorskom až nižšom alpínskom stupni Tatier, na Orave, v Liptove, Turci, na Spiši a Pohroní. Veľmi vzácne sú i na Záhorí a v Podunajskej nížine. Hľadajme ich všade tam, kde je trvale dostatok podzemnej vody. Keď sa pri potulkách po lúkach zaboríme nič netušiac po členky do vody, sme na správnom mieste. Naďabili sme na tzv. "kyslé lúky", slatiny s nízkym obsahom uhličitanov v pôde. Pri výveroch na vápenatých pôdach, napríklad pri Gánovciach, nájdeme druhovo pestrejšie prameniskové či údolné slatiny s vyšším obsahom uhličitanov v pôde. Na prvý pohľad "obyčajná" lúka má osobité zloženie. Rastliny rastú v dvoch vrstvách, spodná je tvorená machmi, horná najmä šáchorovitými rastlinami. Najtypickejšie sú nízke ostrice - ostrica Davallova (Carex davalliana), ostrica ježatá (Carex echinata) a ostrica čierna (Carex nigra). V poraste ostríc pri troche šťastia nájdeme mnoho vzácnych a ohrozených vyšších rastlín: sitinu alpínsku (Juncus alpinus) a ostroplod biely (Rhynchospora alba). Orchidey patria k skvostom našej prírody. Začiatkom leta nás upútajú fialové kvety vstavačovca májového (Dactylorhiza majalis) a kruštíka močiarneho (Epipactis palustris). Už z diaľky si môžeme všimnúť biele chumáčiky páperníka úzkolistého (Eriophorum angustifolium) či žlté kvety starčeka potočného (Senecio rivularis). Pri poznávaní slatín by sme nemali zabúdať na rozoznanie aspoň niektorých typických druhov machorastov.   Na lúkach a slatinných rašeliniskách žije vzácny druh močiarnica mekotavá (Gallinago gallinago). Má dlhý zobák s hmatovými bunkami, pomocou ktorých veľmi účinne vyhľadáva potravu v rašelinnej pôde. Čistenie a zadržiavanie vody v krajine prirodzeným spôsobom, to sú dve najdôležitejšie funkcie týchto mokradí v krajine. V minulosti sa slatinné lúky aj kosili. Seno však nebolo veľmi kvalitné, používalo sa na podstielku pre dobytok. Aj preto ich poľnohospodári často vysúšali, hoci získaná pôda nie je veľmi úrodná. Ohrozenie slatín priamo súvisí s predchádzajúcimi faktami. Plošne rozsiahle slatiny sa melioračnými aktivitami takmer vytratili z našej krajiny. Dnes sú mnohé chránené zákonom. Len v ľudských rukách je zachovanie týchto vzácnych zvyškov mokradí reprezentujúcich typy vegetácie osídľujúcej naše územie už po skončení doby ľadovej. Prameniská sú miesta charakteristické pretekajúcou vodou, ktorá sa dostáva na zemský povrch ako výver podzemných vôd nazývaný prameň. Pokryté sú charakteristickou prameniskovou vegetáciou. Nachádzajú sa od podhorského cez horský, subalpínsky až po alpínsky stupeň, t.j. v nadmorskej výške 400- 2 000 m. Teplota týchto vôd je počas roka pomerne vyrovnaná a voda je dobre okysličená. Podľa podložia rozoznávame dva základné typy pramenísk. Vo vápencových, krasových oblastiach je pramenisková voda bohatá na minerálne látky, najmä vápnik (tvrdá pramenisková voda), má neutrálnu až zásaditú reakciu, čomu zodpovedá aj charakter vegetácie so zastúpením vzácnych druhov flóry osídľujúcej bázické substráty. Tieto prameniská sú výrazne porastené machorastmi, ktoré môžu byť na povrchu spevnené vrstvičkou uhličitanu vápenatého. Druhý typ pramenísk uprednostňuje nevápenaté horniny. Obsah minerálnych látok je nižší (mäkká pramenisková voda), pôdne prostredie je kyslé až neutrálne, druhové zloženie nie je také pestré ako na vápencových stanovištiach a ani machy nie sú tak bohato zastúpené. Z rastliniek obľubujúcich prameniská na vápencových substrátoch si spomenieme kosatku kalíškatú (Tofieldia calyculata) a mäsožravú rastlinu so svetlými mäsitými listami a bielymi kvetmi so žltou škvrnou - tučnicu alpínsku (Pinquicula alpina). Spôsob chytania hmyzu je podobný ako u rosičky, ktorá rastie na rašeliniskách, ale menej dokonalý.   Žerušnica horká (Cardamine amara) dáva prednosť prameniskám chudobnejším na minerálne látky. Ako už hovorí jej druhové meno, jej listy majú horkú chuť. Známym druhom so zlatožltými kvetmi a veľkými okrúhlymi listami, ktorý poznáme najmä z blízkosti potokov, je záružlie močiarne (Caltha palustris). Nesmieme zabudnúť na nezábudku močiarnu (Myosotis palustris) s nádhernými nežnými modrými kvietkami. Celkom pri zemi sa schováva slezinovka striedavolistá (Chrysosplenium alternifolium), ktorú opeľujú slimáky. Prameniská sú mimoriadne dôležité hlavne pre rozmnožovanie salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra) a v prípade, že sa pramenisko nachádza na svetlejšom mieste, aj pre mloky (Triturus). V suchších ročných obdobiach slúžia ako napájadlá a kúpaliská pre vtáky a cicavce a okolitá bujná vegetácia priťahuje aj nočných lovcov - netopiere. Prameniská sú zdrojom vody, zúčastňujú sa na regulácii vodného režimu krajiny, poskytujú vhodné podmienky na existenciu rozmanitých druhov rastlín, živočíchov aj mikroorganizmov. Prameniská v lesnom pásme sú ohrozené veľkoplošnými holorubmi, nelesné najmä pasením dobytka a odvodňovaním, intenzívnou poľnohospodárskou činnosťou s použitím pesticídov a chemických hnojív. Spoločenstvá obnaženého dna sa vyskytujú na stanovištiach, kde dochádza k dramatickej zmene vodnej hladiny. Na jar, niekedy aj v zime sú tieto stanovištia zaplavené vodou. V letnom období hladina vody prudko klesá a rastliny sú iba čiastočne zaplavené alebo žijú vo vlhkom prostredí. Na tieto podmienky sú výborne adaptované jednoročné druhy s krátkym životným cyklom a dočasným výskytom. Voláme ich jednoročky alebo efeméry. Sú to väčšinou malé a veľmi nenápadné druhy. Nie sú schopné konkurovať iným druhom, a preto vyhľadávajú obnažené dno, ktoré ešte neobsadili konkurenčne silnejšie byliny alebo trávy. Aj preto sa vyskytujú iba v prvých rokoch, kým stanovište nezarastie inými druhmi. V niektorých rokoch pri zmenených hydrologických podmienkach sa nevyskytujú vôbec. Charakteristickým druhom obnaženého dna je šachor hnedý (Cyperus fuscus). Je to sviežozelená trsnatá rastlinka. Veľmi podobný, ale dnes už veľmi vzácny je šachorec žltkastý (Pycreus flavescens). Na mierne zasolených alebo piesčitých miestach nájdeme úplne nenápadný ľanček ľanovitý (Radiola linoides). Vrbica yzopolistá (Lythrum hyssopifolia) má jemné fialové kvietky a je najmenším zástupcom svojho druhu u nás. Častým druhom je aj sitina ropušia (Juncus bufonius). Počas celého roka tu nachádzame odtlačky nôh rôznych živočíchov. Veľké brodivce ako volavky popolavé (Ardea cinerea), bociany biele a čierne (Ciconia ciconia a C. nigra) postávajú, pomaly sa prechádzajú, hľadajúc obživu. Na jeseň a na jar nájdeme medzi nimi pobehovať desiatky druhov bahniakov. V našej krajine zostáva hniezdiť len niekoľko druhov, napríklad kulík riečny (Charadrius dubius) a kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Ak sa lepšie zahľadíme na stopy, nájdeme medzi nimi aj odtlačky labiek cicavcov, dulovníc, ondatier pižmových (Ondatra zibethicus) a na niektorých miestach aj bobra vodného (Castor fiber).   Obnažené dná sa vyskytujú na brehoch riek, pomaly tečúcich a stojatých vôd a v rôznych zníženinách, často umelého pôvodu - napríklad v koľajách od ťažkých mechanizmov alebo v zníženinách na poliach. Sú ohrozené narušením vodného režimu.   Je tiež známy v skrátenom označení ako Dohovor o mokradiach alebo Ramsarský dohovor (1971). Poskytuje rámec pre medzinárodnú spoluprácu pri ochrane a rozumnom využívaní mokradí. Ramsarský dohovor nadobudol účinnosť v roku 1975. Po 25 rokoch sa jej zmluvnými stranami stalo už vyše 90 krajín z celého sveta. Slovenská republika pristúpila k dohovoru v rámci bývalej ČSFR v roku 1990. Cieľom dohovoru je zabezpečiť ochranu a rozumné (trvalo udržateľné) využívanie mokradí pre ich nesmierny význam, ktorý majú pre udržanie rozmanitosti života na Zemi. V záujme tohto cieľa sa členské krajiny zaviazali chrániť mokrade na svojom území, vypracovať a realizovať rôzne opatrenia vo vzťahu k mokradiam. Osobitným záväzkom je prihlásenie mokradí na zápis do svetového Zoznamu mokradí medzinárodného významu, prijatie opatrení na ich zachovanie a zabezpečenie medzinárodnej spolupráce pri ochrane cezhraničných mokradí.   V roku 1996 bolo v zozname zahrnutých 780 lokalít, ktorých výmera dosiahla 53 miliónov hektárov. Slovenská republika prihlásila do tejto celosvetovej siete významných mokradí rezervácie Šúr, Parížske močiare, Číčovské mŕtve rameno a Senné rybníky. V roku 1993 boli dodatočne zapísané do zoznamu rozsiahlejšie mokrade v nive Moravy, Dunaja a Latorice. Celková výmera ramsarských lokalít na Slovensku dosahuje 25 519 ha a na základe medzinárodných kritérií sa pripravuje prihlásenie ďalších medzinárodne významných mokradí v povodí Oravy, Turca a Ipľa. Ramsarský dohovor za štvrťstoročie svojej existencie významne prispel k zmene náhľadu na mokrade, k uznaniu ich významu pre prírodu i pre človeka a pomáha pri záchrane strategických vodných zdrojov. Jednou z podmienok plnenia Ramsarského dohovoru je inventarizácia mokradí na území členskej krajiny. Od roku 1991 Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny koordinuje mapovanie mokradí Slovenska. Hlavným cieľom bolo kategorizovať evidované mokrade podľa ich významnosti. Výsledkom 5-ročného projektu je približne 1 900 zaregistrovaných lokalít, z ktorých sa 1 379 kategorizovalo ako:   12 mokradí medzinárodného významu 69 mokradí národného významu 4 mokrade nadregionálneho významu 383 mokradí regionálneho významu 911 mokradí lokálneho významu. In 1996, this list has included 780 locations which cover 53 million hectares. The Slovak Republic has nominated the following locations: Šúr, Parížske močiare, Čičovské mŕtve rameno a Senné rybníky. In 1993, other extensive wetlands were included in the Morava, Danube and Latorica river floodplains. The wetlands areas of the Orava, Turiec and Ipeľ rivers are now being prepared for nomination. Slovak wetland areas included in the Ramsar Convention cover 25,519 hectares of our country. Medzi reprezentatívne či jedinečné mokrade sveta, lokality významné z hľadiska biodiverzity, ekologických alebo hydrologických funkcií patria na území Slovenska: Šúr (Národná prírodná rezervácia) - komplex lesných, lúčnych a močiarnych mokradí s rybníkom a štrkoviskom v terénnej zníženine na rozhraní Podunajskej roviny a Malých Karpát, na výmere 831, 39 ha (ochranné pásmo 305,23 ha). Parížske močiare (Národná prírodná rezervácia) - rozsiahle močiare s trsťou, pálkou a ostricami na potoku Paríž v juhovýchodnej časti Podunajskej roviny, významný biotop hniezdiaceho a migrujúceho vodného vtáctva a ďalších živočíchov, na výmere 140,59 ha.   Číčovské mŕtve rameno (Národná prírodná rezervácia) - ľavostranné mŕtve rameno Dunaja, oddelené hrádzou od hlavného toku, s lúčnym porastom, krovinami, porastami trsti, pálky, ostríc a vodnej vegetácie, významné stanovište vzácnej flóry a fauny, na výmere 79,87 ha (ochranné pásmo 55,25 ha). Senné - rybníky (Národná prírodná rezervácia) - produkčné a mimoprodukčné rybníky vybudované v bývalom inundačnom území riečky Okna na Východoslovenskej rovine. Je to jedna z najvýznamnejších hniezdnych a migračných lokalít vodného vtáctva na Slovensku. Mokré lúky a pasienky v okolí rybníkov tvoria tiež významné stanovištia vzácnej flóry a fauny, s výmerou 213,31 ha (ochranné pásmo 211,28 ha). Niva Moravy (CHKO Záhorie) - komplex tečúcich vôd, mŕtvych ramien rieky, stojatých vôd, sezónnych mlák, mokrých lúk a močiarov. Nachádza sa v povodí slovenského úseku rieky Moravy medzi obcou Brodské a sútokom s Dunajom. Na ploche 4971 ha sa tu zachovali vzácne spoločenstvá rastlín a živočíchov. Dunajské luhy - zvyšky lužných lesov, ramien a podmáčaných území v alúviu Dunaja (v dĺžke 76 km a s nežnými rozlohou 14 335 ha) s 9 maloplošnými chránenými územiami. Latorica - medzihrádzový priestor v 22 km dlhom úseku rieky Latorica v CHKO Latorica v južnej časti Východoslovenskej roviny. Územie je charakteristické lužnými lesmi, mŕtvymi ramenami a nivnými lúkami na výmere 4 358 ha.   Použitá literatúra BARUŠ, V., et al., 1989: Červená kniha ohrožených a vzácných druhu rostlin a živočichu ČSSR, 2.. Praha. COWARDIN, L. M., CARTER, V., GOLET, F. C. et LaROE, E. T., 1979: Classification of Wetlands and Deepwater Habitats of the United States. Washington , D.C. ČERVENKA, M., et al., 1986: Slovenské botanické názvoslovie. Bratislava GRAY, R., TUTTLE, R. et WENBERG, R.D.,1992: Wetland Restoration, Enhancement, or Creation. In: Engineering Field Handbook. Washington, D.C. KORBEL, L. et KREJČA, J. (eds.), 1980: Z našej prírody. Živočíchy. Bratislava. KUSLER, J. A. et KENTULA, M. E. (eds.), 1990: Wetland Creation and Restoration. The Status of the Science. Washington, D.C., Covelo, California. LHOTSKÁ, M., KRIPPELOVÁ, T. et CIGÁNOVÁ, K., 1987: Ako sa rozmnožujú a rozširujú rastliny. Bratislava. MICHALKO, J., et al., 1986: Geobotanická mapa ČSSR. Bratislava. NADÁCIA DAPHNE, 1995: Nivou Moravy. Bratislava. RUŽIČKOVÁ, H., HALADA, Ľ., JEDLIČKA, L., KALIVODOVÁ, E. et al., 1996: Biotopy Slovenska - príručka k mapovaniu a katalóg biotopov. Bratislava. RYCHNOVSKÁ, M., 1996: Ekosystémové funkce nivních luk. In: Příroda, sborník prací z ochrany přírody, 4, Praha. SEDLÁČEK, K., et al., 1988: Červená kniha ohrožených a vzácných druhu rostlin a živočichu ČSSR, 1. Praha.

Hlavna stranka DAPHNE