ZIVOTNE PROSTREDIE: Organizacie / Granty / Casopisy / Publikacie / Kalendar / Legislativa ------------------------------------------------------------------------ Casopis DAPHNE ------------------------------------------------------------------------ Z d r o j : Nazov casopisu: DAPHNE - casopis pre aplikovany environmentalny vyskum Vydavatel: DAPHNE - centrum pre aplikovanu ekologiu Rok: 1998, Cislo: 2 ------------------------------------------------------------------------ Stav biodiverzity v Australii Renata Zelinova State of the Biodiversity in Australia Australia is classified as one of about a dozen megadiverse countries in the world. The State of the Environment Report in 1996 concluded that loss of biodiversity is Australia!s most serious environmental problem. The article briefly describes the current state of biodiversity on the continent as well as its major threats. Further, it discusses some of the mechanisms of biodiversity protection in the country and in Western Australia. Uvodom Australia je jednou z dvanastich krajin sveta s mimoriadne vysokou diverzitou flory a fauny. K unikatnosti rastlinstva a zivocisstva prispieva nielen celkovo bohate druhove zastupenie, ale hlavne vysoky pocet endemickych a reliktnych druhov. Tato unikatna cast sveta bola po dlhe starocia viac-menej uchranena pred vplyvmi rozvijajucej sa civilizacie. Povodni obyvatelia Australie, obyvajuci tento kontinent priblizne 50 000 rokov, spolunazivali s prirodnymi systemami a zmeny, ktore sposobili, su minimalne v porovnani so zmenami v inych castiach sveta. Naproti tomu skupina obyvatelov reprezentujuca vyspelu civilizaciu dokazala za relativne kratky cas znicit integritu mnohych povodnych ekosystemov. V sucasnosti biodiverzitu v Australii ohrozuje mnozstvo faktorov, a preto potreba jej ochrany ma vysoku prioritu. Stav biodiverzity v Australii a sposoby jej ochrany na roznych urovniach su strucne rozvedene v nasledujucich odsekoch. Kedze konkretna aplikacia jednotlivych principov ochrany biodiverzity sa v jednotlivych statoch australskej federacie lisi, zaverecna cast clanku sa venuje problematike ochrany biodiverzity v Zapadnej Australii. Stav biodiverzity v Australii Diverzita zivych organizmov na australskom kontinente je vysledkom miliony rokov trvajucej izolacie tohto kontinentu. Unikatnost flory a fauny Australie je dana predovsetkym vysokym zastupenim endemickych druhov. Relativna stabilita kontinentu prispela k zachovaniu mnohych reliktov a specificke klimaticke podmienky zase podmienili vyvoj novych druhov prisposobenych na specificke prostredie, ako napriklad eukalypty a mravce. Spoluposobenie vsetkych tychto faktorov viedlo k vytvoreniu unikatneho zlozenia rastlinstva a zivocisstva s viac ako milionom druhov. Odhaduje sa, ze Australia ma asi 21 000 - 23 000 druhov cievnatych rastlin, z ktorych 85 % je endemickych. Okrem toho sa tu nachadza 14 endemickych celadi vyssich rastlin (tab. c. 1) a 35 endemickych rodov vratane banksii, grevilei, hakei, makadamii a waratahov. V rastlinstve Australie dominuju akacie (Mimosaceae ) reprezentovane asi 950 druhmi a eukalypty (Myrtaceae) zastupene 800 druhmi. Su prisposobene takmer vsetkym podmienkam na australskom kontinente. Nachadza sa tu aj najviac druhov celade Proteaceae - 42 zo 72 svetovych rodov s 860 druhmi. Tabulka c. 1: Endemicke celade vyssich rastlin v Australii (Commonwealth of Australia 1994) Akaniaceae Cartonemataceae Gyrostemonaceae Anarthriaceae Cephalotaceae Idiospermaceae Austrobaileyaceae Cloanthaceae Petermanniaceae Baureceae Ecdeicoloaceae Tremandraceae Brunociaceae Eremosynaceae Dalej sa tu vyskytuje asi 1 500 druhov celade Orchidaceae a 2 275 druhov lisajnikov. Osobitnu pozornost si zasluhuju druhy, ktore su pozostatkom obdobia, ked bol australsky kontinent castou prakontinentu Gondwany. Najvyznamnejsou skupinou su cykasy s mnohymi australskymi endemitmi. Zivocisna risa Australie obsahuje mnozstvo velmi zaujimavych prvkov. Nachadza sa tu 282 druhov cicavcov, viac nez 770 druhov vtakov, asi 750 druhov plazov, 200 druhov ziab a asi 225 000 druhov bezstavovcov. Tabulka c. 2: Percentualne zastupenie endemickych druhov vybratych skupin fauny Australie (Commonwealth of Australia, 1996b, Commonwealth of Australia 1994). Skupina Endemicke druhy v % Cicavce 85 Vtaky 45 Plazy 89 Obojzivelniky 93 Ryby 85 vnutrozemskych vod V Australii sa nachadzaju vsetky tri skupiny cicavcov, pricom z troch druhov zo skupiny vajcorodych cicavcov sa tu vyskytuju dva - platypus a echidna. Vacnatce tvoria najvacsiu skupinu zastupenu 141 druhmi, z ktorych 93 % je endemickych. Ako uz bolo uvedene, mnozstvo australskych vtakov, plazov a obojzivelnikov je tiez endemickych. Je tu zaznamenana najvacsia roznorodost papagajov na svete a aridne oblasti tohto kontinentu su domovom dva- az trikrat vacsieho poctu druhov plazov ako aridne oblasti Afriky ci Severnej Ameriky. [Image]Australia sa vyznacuje aj pocetnym zastupenim bezstavovcov, odhaduje sa vsak, ze asi jedna tretina nie je opisana a preskumana. Pocetnost roznych druhov bezstavovcov mozno dokumentovat faktom, ze napriklad len na uzemi Canberry sa nachadza tolko rodov mravcov, kolko druhov sa vyskytuje v celej Velkej Britanii (Commonwealth of Australia 1994). Biodiverzita regionov je podmienena roznorodostou stanovist a bioty, ktora sa tam vyvinula. V tomto kontexte sa v Australii nachadza mnozstvo oblasti, ktore si zasluhuju osobitnu pozornost. V prvom rade k nim patria dazdove lesy v severnom Queenslande, juhozapadna botanicka provincia Zapadnej Australie a Alpy juhovychodnej Australie. Tieto oblasti formuju roznorode ekosystemy, ktore su velmi dolezite pre existenciu extremne bohatych a endemickych spolocenstiev. Napriek silnej aridite vacsiny uzemia sa na severe Australie, v Narodnom parku Kakadu, nachadzaju mociarne spolocenstva vysokej hodnoty. Spolu s oblastou mociarov Cooper v centralnej casti Australie reprezentuju pozoruhodne ekosystemy prisposobene striedajucim sa rezimom vlhkosti a vysychania. Flora a fauna tychto oblasti su unikatne nielen svojou diverzitou, ale aj velkymi vykyvmi v pocetnosti. K dalsim pozoruhodnym oblastiam patria rokliny a jaskyne centralnej Australie, pobrezne mangrovy, vystupy granitickych hornin na juhozapade kontinentu a prameniska velkej artezskej panvy. Z morskych ekosystemov su najznamejsie koralove utesy, zaberajuce plochu 35 ha pozdlz severovychodneho pobrezia Australie, zname ako Velka utesova bariera. Unikatne su aj rozsiahle podmorske lesy okolo Tasmanie a Viktorie a podmorske luky roznych druhov rias nachadzajuce sa pozdlz juhozapadneho pobrezia (Commonwealth of Australia 1994). Ohrozenie biodiverzity Stav biodiverzity v Australii ovplyvnuje mnozstvo faktorov. Rozsiahle vypalovanie vegetacie povodnymi obyvatelmi Australie, ktori osidlovali tento kontinent 50 000 rokov, viedlo k tomu, ze mnohe "prirodne" ekosystemy su v podstate ludskymi artefaktmi. Vypalovanie vegetacie tvorilo neoddelitelnu zlozku kazdodenneho zivota aborigenneho obyvatelstva. Velke oblasti sa vypalovali z roznych dovodov. Urcite uzemia napriklad preto, aby sa dosiahla zvysena pocetnost urcitych rastlinnych druhov. Ohen sa pouzival ako nastroj na lov zveri, bol castym komunikacnym prostriedkom alebo formou demonstracie postavenia v kmeni ci medzi kmenmi. Ohen poskytoval povodnym obyvatelom akusi kontrolu nad krajinou. Pohlad na nevypalene oblasti vyvolaval nepokoj a naopak, obraz vypalenej krajiny poskytoval pocit zadostucinenia (Braithwaite 1995). [Image]Najvyraznejsie zmeny vsak nastali po prichode prvych osidlencov z Europy. Za poslednych 200 rokov 50 % vyhynutych cicavcov sveta pochadza z Australie. Od osidlenia Europanmi ich vyhynulo 18 druhov. V sucasnosti 57 druhov zivocichov bolo identifikovanych ako vyhynute a dalsim 54 druhom hrozi vyhynutie (Burke 1996). Najvyznamnejsie faktory ohrozujuce biodiverzitu v Australii su strata stanovista, zavedenie nepovodnych druhov rastlin a zivocichov, znecistenie vodnych zdrojov, banicky priemysel a klimaticke zmeny (Commonwealth of Australia 1996a). Od prichodu prvych Europanov sa Australia menila nesmiernou rychlostou. Takmer 70 % povodnej vegetacie sa odstranilo alebo vyrazne zmenilo. Tento proces stale pokracuje, pricom rocne vymizne viac ako 600 000 ha vegetacie. Nepovodne rastlinne a zivocisne druhy su velkym ekologickym problemom. V sucasnosti predstavuju exoticke rastlinne druhy asi 15 % celkovej flory Australie a az 31 % flory Tasmanie. Priblizne jedna stvrtina z nich su nebezpecne invazne buriny. Odhaduje sa, ze buriny v Australii sposobuju stratu 3,3 biliona australskych dolarov rocne. Udomacnilo sa tu asi 18 druhov exotickych cicavcov. Patria k nim lisky, macky, psy, zajace, somare, kozy, kone, svine. Macky a lisky su hlavnym dovodom vyrazneho znizenia poctu az vyhynutia mnohych druhov povodnej fauny. Skody sposobene zajacmi sa odhaduju na 90 milionov australskych dolarov rocne (Commonwealth of Australia 1996a) a stale neexistuje sposob ich uplnej likvidacie. Mnohe nepovodne druhy su nositelmi roznych chorob, ktore sposobuju vazne problemy. Napriklad donesena plesen Phytophthora cinnamoni , ktora napada korenovy system urcitych druhov a sposobuje chorobu nazyvanu "dieback", dokaze znicit cele jedince a ohrozit cele ekosystemy. Hlavnymi zdrojmi znecistenia vodnych tokov a pobreznych vod su tazke kovy a uhlovodiky v urbanizovanych oblastiach, hnojiva, insekticidy a pesticidy v povodiach s intenzivnym polnohospodarstvom. Pobrezne vody pri velkych urbanizovanych oblastiach su znecistene odpadovymi vodami bohatymi na dusik a fosfor. Dosledkom tohto znecistenia je eutrofizacia a zmena druhoveho zlozenia planktonu. Nepovodne druhy ryb ako kapor sposobuju velke skody v riecnych systemoch. Hoci aktivity banickeho priemyslu nezasahuju velke uzemia, su pocetne a maju velky vplyv na miestnu biodiverzitu. Najvacsi vplyv ma dlhodoba tazba v povrchovych baniach a tazba piesku v pobreznych dunovych systemoch. Sprava o stave zivotneho prostredia v Australii v roku 1996 uzavrela, ze najvaznejsim environmentalnym problemom Australie je strata biodiverzity (Commonwealth of Australia 1996a). Mechanizmy ochrany biodiverzity Prve snahy o ochranu prirody po osidleni europskym obyvatelstvom viedli v roku 1879 k vytvoreniu Narodneho parku Royal National Park na juh od Sydney. Legislativne opatrenia boli aj prvou formou ochrany povodneho zivocisstva. Medzi prve zakony obmedzujuce urcite aktivity patril zakon o love ustric z roku 1881 (Oyster Fisheries Act 1881) a zakon o parkoch a rezervaciach z roku 1895 (Parks and Reserves Act 1895) s posobnostou v Zapadnej Australii. V New South Wales to bol zakon o ochrane vtactva z rokov 1893 - 1901 (Birds Protection Act 1893 - 1901) a zakon o ochrane povodnej fauny z roku 1903 (Native Animals Protection Act 1903) (Commonwealth of Australia 1996b). Od tychto pociatocnych snah sa mnohe zmenilo. Vyskum a skusenosti prinasali nove dokazy podporujuce potrebu ochrany biodiverzity. Napriklad sa dokazalo, ze ochrana biodiverzity moze predist rastucim nakladom na obnovu degradovanych uzemi. I ked je narocne robit odhady v tejto oblasti, ista australska vedecka institucia vypocitala, ze degradacia zeme v Australii stoji priblizne jeden bilion dolarov rocne (zalozene na cene nahrady za straty produkcie a neustale straty zivin) (Commonwealth of Australia 1996b). Podobne dokazy prispievaju k tomu, ze ochrana biodiverzity musi byt uzko spojena so snahami o trvalo udrzatelne vyuzivanie prirodnych zdrojov. Na medzinarodnej urovni je Australia signatarom mnozstva dohod v oblasti ochrany biodiverzity. Dna 18. juna 1993 Australia ratifikovala Dohovor o biologickej diverzite prijaty na konferencii v Riu de Janeiro. Principialnym prostriedkom implementacie Dohovoru bolo vypracovanie Narodnej strategie na ochranu biologickej diverzity v Australii (Commonwealth of Australia 1996b). Strategiu prijali vlady vsetkych australskych statov a spolu s Narodnou strategiou pre trvalo udrzatelny rozvoj tvoria zaklad na vytvorenie a implementaciu strategii na federalnej urovni. Narodna strategia na ochranu biologickej diverzity v Australii zahrna suchozemske, morske a ine vodne biologicke systemy, vratane externych teritorii Australie a zameriava sa na zachovanie povodnej biologickej diverzity, a to na genetickej, druhovej a ekosystemovej urovni. Jej hlavnym cielom bolo definovat smernice pre vsetkych ucastnikov iniciativ ochrany biodiverzity. Skusenosti z minulosti totiz indikovali, ze mnohe snahy sa zakladali na nedostatocnych zdrojoch, na niektorych miestach nekoordinovane ci dokonca neadekvatne. Implementacia tejto strategie bude vyzadovat spolupracu a koordinaciu na vsetkych urovniach, od vladnej cez jednotlive odvetvia hospodarstva, verejne organizacie az po individualnych vlastnikov pozemkov, kedze kazdy z nich nesie urcitu zodpovednost za ochranu biodiverzity. Okrem toho pre ich efektivnost je nevyhnutna vychova a zapojenie verejnosti do tychto aktivit (Commonwealth of Australia 1996b). Hlavne iniciativy na statnej urovni zahrnaju identifikaciu a biologicky vyskum, tvorbu a riadenie chranenych uzemi, vzdelavanie, rozne programy na podporu ochrany biodiverzity mimo chranenych oblasti, upravu legislativy na ochranu povodnych rastlinnych a zivocisnych druhov, reviziu existujucej legislativy s cielom zahrnut nove poznatky tykajuce sa biologickej diverzity. Okrem vypracovania narodnej strategie Australia podnikla mnozstvo inych opatreni v zmysle zaverov Dohovoru o biologickej diverzite. Tie su zhrnute v rozsiahlej sprave vydanej federalnou vladou tento rok (Commonwealth of Australia 1998). Coraz vacsi doraz sa kladie na vyuzivanie aj inych ako legislativnych opatreni, napriklad na vyznam a stimulacny ucinok ekonomickych nastrojov a roznych inych stimulov. Ich cielom je ovplyvnit spravanie uzivatelov prirodnych zdrojov mimo narodnych parkov a inych chranenych uzemi. Hlavnym dovodom je, ze uzemia, ktore by bolo potrebne zaradit medzi chranene, aby sa zabezpecila reprezentativnost vsetkych ekosystemov, su obmedzene. Je to dosledok faktu, ze asi 70 % uzemia Australie patri sukromnym vlastnikom vratane povodnych obyvatelov (Commonwealth of Australia 1996c). Nie vsetky rastlinne a zivocisne druhy a ich stanovistia sa nachadzaju na uzemi, ktore je vo vlastnictve statu, a preto si efektivna ochrana biodiverzity v Australii vyzaduje zaradenie sukromnych pozemkov do programov na ochranu biodiverzity. Tento smer je podporovany aj tym, ze len taky pristup k vyuzivaniu uzemia, ktory zaroven zahrna aj ochranu prirodnych zdrojov, prispieva k trvalej udrzatelnosti napriklad polnohospodarskeho systemu v danom uzemi. Zatial neexistuje legislativa specificky zabezpecujuca ochranu biodiverzity v Australii. Navrhy na celonarodny zakon na ochranu prirodnych rezervacii, ktory by zahrnal aj ochranu biodiverzity, sa zatial nerealizovali. Na ochranu prirodnych rezervacii, rastlinstva a zivocisstva sa vacsinou vztahuje niekolko zakonov v ramci kazdeho statu federacie. Federalny zakon o ochrane prirody (National Parks and Wildlife Conservation Act 1975) zahrna len pobrezne vody a kontinentalny self. Zatial len zakon o ochrane prirody v Queenslande schvaleny v roku 1992 (Nature Conservation Act 1992) uplatnuje princip ochrany ekosystemov (Bates 1995). Legislativna ochrana prirody sa lisi v ramci jednotlivych statov Australie. Viac sa tejto problematike venuje dalsia cast clanku priblizujuca ochranu biodiverzity v Zapadnej Australii. Na uzemiach mimo prirodnych rezervacii a narodnych parkov prevlada v porovnani s inymi zavaznejsimi mechanizmami ochrana zalozena na dobrovolnosti vlastnikov pozemkov. Napriek niektorym vyhodam tohto systemu jeho uspech plne zavisi od entuziazmu a ochoty vlastnika pozemku. Hoci mnohi vlastnici su ochotni prispievat k ochrane biodiverzity v ramci svojich pozemkov, prieskum ukazal, ze v pripade dohod zalozenych len na dobrovolnosti pozadovany vysledok bol dosiahnuty len v 40 % pripadov. Tento vysledok je slaby v porovnani so 70 % uspesnosti v pripadoch, ked sa dobrovolnost kombinovala s poskytnutim urcitych grantov ci kompenzacii, a s 90 % uspesnostou programov kontrolovanych legislativnymi opatreniami (Commonwealth of Australia 1996c). Velky doraz sa kladie na ulohu roznych dobrovolnych zdruzeni, ktore vo velkej miere prispievaju k ochrane biodiverzity hlavne svojou propagacnou a vychovnou cinnostou, ako aj konkretnou pracou venovanou obnovnym aktivitam v malych rezervaciach, ktore nie su formalne chranene. Na federalnej urovni boli vytvorene institucie zamerane specificky na problematiku biodiverzity. Ich ulohou je nielen koordinacia vyskumu, vychova a propagacia principov ochrany biodiverzity, ale aj implementacia roznych mechanizmov jej ochrany. Velky doraz sa kladie aj na pripravu dohod medzi statom a jednotlivymi vlastnikmi pody o ochrane vegetacie a zivocisstva. Nedavno bola vydana publikacia, ktora uvadza poziadavky takychto zmluv a poskytuje navod na ich pripravu (Binning, Young 1997). K dalsim mechanizmom patria rozne zlavy v danovom systeme, poskytovanie grantov na programy zamerane na ochranu biodiverzity, uprava podmienok prenajimania pozemkov a zvysena kontrola ich dodrziavania. Nepriamymi mechanizmami su napriklad udelovanie cien za snahy v oblasti ochrany biodiverzity ci podpora ekoturistiky. Biodiverzita v Zapadnej Australii V Zapadnej Australii sa nachadza takmer 50 % znamych australskych cievnatych rastlin. Vyskytuje sa tam priblizne 800 typov rastlinnych spolocenstiev. Znalost nizsich rastlin je vsak limitovana. Z viac ako 2 700 druhov stavovcov je najviac informacii zozbieranych o cicavcoch, vtakoch a plazoch. Odhaduje sa, ze tam zije asi 15 000 - 20 000 druhov hmyzu, ale informacie o nich, ako aj o inych bezstavovcoch su velmi slabe. To iste plati o sladkovodnej a morskej flore a faune. Najviac informacii bolo zozbieranych o rybach, pricom bolo identifikovanych asi 1 600 druhov ryb. Tabulka c. 3: Zlozenie fauny a flory Zapadnej Australie (Government of Western Australia 1998) Pocet opisanych Odhad znamych Pocet Pocet druhov druhov vyhynutych ohrozenych druhov druhov Cicavce 149 185 10 31 such.+ 5 morskych Vtaky 510 516 2 18 Plazy 440 484 0 8 Obojzivelniky 77 83 0 3 Ryby 1 600 1 900 0 2 Cievnate 8 000 12 000 25 321 rastliny Nizsie 1 500 100 000 - 200 ? ? rastliny 000 [Image] Najviac vyhynutych druhov bolo zaevidovanych v uzemiach s intenzivnym polnohospodarskym vyuzivanim, v tzv. psenicnom pase. Mnoho ekosystemov je ohrozenych hlavne v spominanom psenicnom pase a na pobreznej rovine okolo Perthu (Swan Coastal Plain) (Government of Western Australia 1998). Vplyvy, ktore najviac ohrozuju biodiverzitu v krajine, su spojene s procesmi veducimi k zmene stanovist. Najvacsie skody sposobuju cinnosti ako klcovanie, vyrubovanie vegetacie kvoli vystavbe, spasanie povodnej vegetacie, vyplnanie a odvodnovanie mokradi, vystavba vodnych nadrzi, vplyvy rekreacnych aktivit, rozsirenie nepovodnych zivocisnych druhov, burin a chorob. Aj dalsie environmentalne problemy postihujuce Zapadnu Australiu maju negativny vplyv na biodiverzitu. Su to najma problemy vysokej salinity pod, sedimentacia, salinizacia a eutrofizacia vodnych zdrojov a vplyvy sklenikoveho efektu. V sucasnosti platia v Zapadnej Australii tri zakony, ktore predstavuju legislativnu zakladnu ochrany biodiverzity v state. Je to zakon na ochranu flory a fauny (Wildlife Conservation Act 1950 /WA/), zakon na ochranu a manazment chranenych oblasti a prirodnych zdrojov (Conservation and Land Management Act 1984 /WA/) a zakon o hospodareni s rybimi zdrojmi (Fish Resources Management Act 1994 /WA/). Tieto zakony vsak neposkytuju absolutnu ochranu prirodnych rezervacii. Napriklad zakon na ochranu a manazment chranenych oblasti a prirodnych zdrojov je podriadeny inym zakonom vratane zakonu o banickom priemysle. Hoci oba zakony su podriadene zakonu o ochrane prirody (Environmental Protection Act 1986), konecne rozhodnutie o vyuzivani urciteho uzemia je zavisle od rozhodnutia ministra, cize od momentalnej vlady. [Image]Je vela prikladov, ked cinnosti nezlucitelne s principmi ochrany prirody su definitivne vylucene, ako napriklad v narodnom parku okolo rieky Fitzgerald na juznom pobrezi (Department of Conservation and and Land Management 1991). Avsak nedavno minister pre ochranu prirody schvalil tazbu a vystavbu zeleznice cez Narodny park Karijiny na severozapade statu (Department of Conservation and Land Management 1995). Najnovsim prikladom takehoto rozporu je schvalenie tazby uranu v Narodnom parku Kakadu v Severnom teritoriu, ktory bol zaradeny medzi oblasti Svetoveho dedicstva (World Heritage). Rozhodnutie vlady tento rok v prospech tazby vyvolalo velku vlnu protestov nielen v Severnom teritoriu, ale aj v celej Australii, avsak prace v bani sa nepodarilo zastavit. Zapadoaustralska vlada je signatarom Narodnej strategie na ochranu biologickej diverzity v Australii (Commonwealth of Australia 1996b), avsak zatial nebola vypracovana narodna strategia pre Zapadnu Australiu. Pravidelny vedecky vyskum je zamerany na doplnenie informacii o flore a faune. Jeho vysledky pomahaju priorizovat ochranu ohrozenych ekosystemov. Niektore programy zamerane na navrat druhov do ich povodnych ekosystemov sa realizuju, ine sa len pripravuju. V roku 1997 boli schvalene programy repatriacie dvoch druhov cicavcov a dalsich pat sa pripravovalo (Government of Western Australia 1998). Velky doraz sa kladol na kontrolu skodcov, burin a chorob. Napriklad rozmiestnenie otrav na lisky v niektorych oblastiach viedlo k vyraznemu zvyseniu pocetnosti populacii povodnych zivocisnych druhov v prislusnych oblastiach. V oblasti planovania zohrala velku ulohu novovytvorena skupina Urban Bushland Advisory Group, ktorej cielom je poskytovat informacie a rady Planovacej komisii Zapadnej Australie o ochrane a manazmente zvyskov vegetacie v urbanizovanych oblastiach. Rezervacie zamerane na ochranu predstavuju 6,2 % plochy Zapadnej Australie. Morske ekosystemy su slabo zastupene v systeme rezervacii a v sucasnosti sa pripravuje program na identifikaciu novych oblasti, ktore by sa mohli pripojit k existujucemu systemu. Sprava o stave zivotneho prostredia v Zapadnej Australii vydana v roku 1998 identifikovala ochranu biodiverzity ako problem najvyssej priority (Government of Western Australia 1998). Sprava urcila niekolko oblasti, kde je potrebne zlepsenie. Napriklad neadekvatnost niektorych suchozemskych a morskych rezervacii, potrebu lepsej ochrany biodiverzity v ramci chranenych oblasti a mimo nich a potrebu intenzivnejsieho vyskumu flory a fauny. Sprava dalej odporucila, ze zakon o ochrane flory a fauny z roku 1950 (Wildlife Conservation Act 1950) potrebuje urcite upravy, najma pokial ide o ochranu klucovych ekosystemov a niektorych druhov. Tie by sa mali uskutocnit do roku 2000. Okrem toho do roku 2000 by sa malo dosiahnut, ze kazde odstranenie vegetacie kvoli vystavbe alebo inej cinnosti by malo prejst cez proces EIA a povolenie by malo byt podmienene vysledkami tohto procesu. V sucasnosti tomuto procesu podliehaju len aktivity v blizkosti existujucich chranenych uzemi alebo v oblastiach, ktore boli v minulosti identifikovane ako potencialne rezervacie. Dalej sa zdoraznuje potreba implementacie Narodnej strategie na boj proti burinam (National Weeds Strategy 1997) a programu na ochranu mokradi v Zapadnej Australii (Wetlands Conservation Policy for Western Australia 1997). Na zaver sprava vyzdvihla potrebu vypracovania lokalnych strategii na ochranu biodiverzity, ktore by mali byt zalozene na principoch identifikovanych v Narodnej strategii na ochranu biologickej diverzity. Literatura Bates, G. M., 1995: Environmental Law in Australia. Fourth Edition. Butterworths, Sydney. Beattie, A., 1995: Australia's Biodiversity. Living Wealth. Reed Books, Sydney. Binning, C., Young, M., 1997: Motivating People: Using Management Agreements to Conserve Remnant Vegetation. Environment Australia, Canberra. Braithwaite, R. W., 1995: A Healthy savanna, endangered mammals and Aboriginal burning. In: Rose, D. B., (Ed.): Country in Flames. Biodiversity Series, Paper No. 3, Department of the Environment, Sport and Territories, Canberra. Burke, G., 1996: More Than Pests. The Strategic Significance of Feral Animals and Invasive Plants for Nature Conservation and Landcare in Western Australia. Institute for Science and Technology Policy, Murdoch University, Murdoch. Commonwealth of Australia, 1994: Australia's Biodiversity. An Overview of Selected Significant Components. Biodiversity Series, Paper No. 2, Department of the Environment, Sport and Territories, Canberra. Commonwealth of Australia, 1996a: Australia: State of the Environment 1996. Department of the Environment, Sport and Territories, Canberra. Commonwealth of Australia, 1996b: The National Strategy for Conservation of Australia's Biological Diversity. Department of the Environment, Sport and Territories, Canberra. Commonwealth of Australia, 1996c: Reimbursing the Future. An Evaluation of Motivational, Voluntary, Price-Based, Property-Right, And Regulatory Incentives for the Conservation of Biodiversity. Part 2, Biodiversity Series, Paper No. 9, Department of the Environment, Sport and Territories, Canberra. Commonwealth of Australia, 1998: Australia's National Report to the Fourth Conference of the Parties to the Convention on Biological Diversity. Department of the Environment, Canberra. Department of Conservation and Land Management, 1991: Fitzgerald River National Park Management Plan 1991 - 2001. National Parks and Nature Conservation Authority, Perth. Department of Conservation and Land Management, 1995: Karijiny National Park. Draft Management Plan. National Parks and Nature Conservation Authority, Perth. Government of Western Australia, 1998: Environment Western Australia. State of the Environment Report. Department of Environmental Protection, Perth. ------------------------------------------------------------------------ Z d r o j : Nazov casopisu: DAPHNE - casopis pre aplikovany environmentalny vyskum Vydavatel: DAPHNE - centrum pre aplikovanu ekologiu Rok: 1998, Cislo: 2 ------------------------------------------------------------------------ Casopis DAPHNE ------------------------------------------------------------------------ ZIVOTNE PROSTREDIE: Organizacie / Granty / Casopisy / Publikacie / Kalendar / Legislativa