The article continues the discussion of the most critical spots of EIA procedure that was started in the DAPHNE 1/97 and has been continueing in the DAPHNE 2/97. The main focus in this article was given on the mechanism ensuring the acceptance of the public comments to the concrete EIA procedure on the one side and on the other side on the mechanism allowing their simple ignoring. As an introduction the story with EIA procedure in state California is used to help in better understanding the further analysis of the ”white spots” in our Act on EIA supported by the concrete examples.

Pripomeňme si, že náš zákon vytvára priestor pre pripomienky verejnosti dvakrát: po zverejnení zámeru a po zverejnení správy o hodnotení. V oboch prípadoch má ministerstvo postupovať v ďalších krokoch procesu s ”prihliadnutím” na došlé stanoviská. Na stanoviská sa teda má prihliadať pri rozhodovaní o tom, či sa vôbec EIA ako celok spustí alebo nie (zisťovacie konanie) a s prihliadnutím na stanoviská sa má určiť aj rozsah hodnotenia. Okrem toho sa majú stanoviská vyhodnotiť v posudku a zhodnotiť v záverečnom stanovisku. Záverečné stanovisko obsahuje navyše v oddiele o popise posudzovania aj časť ”aké boli stanoviská”a časť ”ostatné závažné stanoviská a pripomienky...” Zdanlivo je teda vytvorený priestor na to, aby žiadna z pripomienok nezapadla prachom. Pozrime sa však, či je to naozaj tak: Združenie Slatinka a Mestský úrad vo Zvolene vo svojej pripomienke žiadali, aby boli jasne určené kritériá na porovnanie jednotlivých variantov stavby priehrady a dôležitosť týchto kritérií (čo je podľa zákona jednou z povinností spracovateľa správy). V pripomienke teda de facto požadovali dodržanie zákona. Táto pripomienka nebola ani vyhodnotená, ani zhodnotená a o úrovni prihliadnutia na ňu svedčí fakt, že dôležitosť kritérií sa jednoducho nestanovila. Občianske združenie využilo právnu možnosť sťažovať sa na to, že ich pripomienka požadujúca dodržanie zákonných požiadaviek bola ignorovaná. V odpovedi pána ministra životného prostredia na túto pripomienku je však uvedené: “..v súvislosti s ostatnými Vašimi námietkami zastávam názor, že v prípade takej zložitej problematiky, akou problematika klesajúcich prietokov Hrona bezpochyby je, nie je jednoducho možné akceptovať stanoviská a pripomienky všetkých účastníkov procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie...” Pán minister teda tvrdí, že všetkým pripomienkam sa vyhovieť nedá. To je na jednej strane logické. Ak sa však tento argument použije na ignorovanie pripomienky, ktorá požadovala dodržanie zákona, je to absurdné.

Tu nám vystupuje na povrch viacero problémov (bokom ponechávam otázku o tom, na ktorom brehu bol v tomto prípade pán minister). Prvým problémom je, že proti prešľapom v EIA neexistuje žiadny efektívny opravný prostriedok. Nie je možné zažalovať ministerstvo na súde a súd teda nemôže napraviť jeho chyby tak, ako to bolo v prípade kalifornského lesného úradu. Proti nekorektnému postupu alebo neadekvátnemu obsahu EIA u nás sa možno iba sťažovať, a to na tom istom ministerstve životného prostredia (s výsledkom, ktorý sa môže podobať tomu vyššie uvedenému). Možno oponovať, že zasa uvádzam len jeden príklad, pričom ministerstvo posúdilo stovky stavieb. Myslím však, že ak príklad dostatočne plasticky poukazuje na systémovú chybu, nie je nevyhnutné tráviť čas vyhľadávaním a dokumentovaním podobných príkladov (navyše, ak predsa len ide o odpoveď samotného ministra) a treba radšej vymyslieť, čo s tým.

Okrem podania sťažnosti môže v prípade porušenia zákona pripadať do úvahy podanie podnetu na prokuratúru. Prokurátor môže v rámci tzv. všeobecného dozoru nad dodržiavaním zákonnosti preskúmavať rozhodnutia a iné akty správnych orgánov (aj ministerstva) a podať proti nim protest. V čom je teda problém? Problémov je mnoho, jeden z nich rozoberiem podrobnejšie a dva ďalšie načrtnem aspoň pod čiarou. Hlavným problémom je, že prokurátor môže preskúmať iba zákonnosť procesu. To znamená, že neposudzuje, či sa v tom-ktorom prípade postupovalo správne alebo nesprávne, ale iba to, či sa zákon dodržal alebo porušil. Problém je, že viaceré kľúčové fázy nášho zákona stoja a padajú na pojmoch typu ”spravidla”, ”v odôvodnených prípadoch” (zákon používa tento pojem celkom 5-krát) alebo ”primerane” (7-krát). V prípade neadekvátneho využívania (zneužívania) týchto pojmov nemôže prokurátor pomôcť. Posudzuje zákonnosť, a hoci by sa slovo ”spravidla” redukovalo v praxi na ”ani raz”, prokurátor nebude v jednotlivom prípade konštatovať nezákonnosť. Zákon ponecháva v kľúčových bodoch procesu posudzujúcemu orgánu neobmedzený priestor na jeho voľnú úvahu, a to bez možnosti preskúmania tohto postupu iným orgánom.

Časté používanie ”gumových” pojmov v zákone je zo strany pracovníkov ministerstva hodnotené ako pozitívny prvok, ktorý umožňuje posudzujúcemu orgánu pružný postup. To je podľa nich nevyhnutné vzhľadom na zložitosť prírodných procesov, variabilitu prostredia a pod. Tento pohľad má niečo do seba, ale pozrime sa na druhú stranu mince. Tým, že neexistuje možnosť nezávislého posúdenia postupu ministerstva, nastupuje klasický efekt ”využívania pružnosti” zákona podľa momentálnej potreby. V prípade takých stavieb, ako je diaľnica na strednom Považí, kde prioritnými sú politické rozhodnutia, sa EIA vďaka jej pružnosti mení na krátku frašku (záujemcom o podrobné štúdium čarovania s procesom EIA odporúčam do pozornosti najmä ”lahôdku” v podobe posudzovania úseku diaľnice Nemšová – Ladce). Problém dôslednej kontroly moci a jej rozdelenia nie je problémom Slovenska a nejde ani o útok na slovenských úradníkov. Nevyhnutnosť deľby a kontroly moci je známa dávno (prinajmenej od doby pána Montesquieua) a jeho potrebu si uvedomujú všade vo svete. Okrem toho (opäť tak isto ako všade v iných krajinách) aj u nás hrá dôležitú úlohu faktor tlaku zo strany investorov, navrhovateľov projektov. Viacero čiastkových rozhodnutí procesu EIA prebieha formou správneho konania, ktorého jediným účastníkom je iba navrhovateľ projektu. Profesor John Bonine z Právnickej fakulty Univerzity v Eugene v Oregone vystihol podstatu problému slovami ”... ak vietor duje iba z jednej strany, aj silný strom sa zohne...” Volá po posilnení práv verejnosti, občanov a občianskych organizácií, ktoré by svojím protitlakom pomohli ”stromu” (ob)stáť.

Mohlo by sa zdať, že právo využíva neurčité pojmy bežne, a niet prečo sa tomu brániť práve v procese EIA. Týmto názorom dávam do pozornosti poslednú novelu stavebného zákona (zákon NR SR č. 286/1996 Z. z.). Táto novela je ukážkou toho, ako presne a jasne možno naformulovať ustanovenie právneho predpisu, ak je to pre moc potrebné, a to aj v takom zložitom, komplexnom a od variabilného prostredia závislom probléme, ako je územné plánovanie:

Jasné slová, nekompromisné právne dôsledky! Škoda, že sa použili práve na totálne potlačenie práv obcí rozhodovať o svojom území a na diktát krajských a okresných úradov, ktoré obciam naordinujú ich budúci vývoj. A to navyše bez možnosti obce reálne ovplyvniť územný plán vyššieho stupňa, pretože územnoplánovaciu dokumentáciu vyššieho stupňa schvaľujú štátne orgány, ktorým stačí ”prerokovať” jej návrh s obcami (prerokovať znamená podebatovať si, pričom prípadné výhrady obcí ”sa zvážia”). Na druhej strane obec potrebuje na schválenie svojej územnoplánovacej dokumentácie získať od orgánov štátnej správy súhlasné stanovisko (čiže prípadné výhrady úradu sa musia akceptovať). Inými slovami, obec nemôže veľmi hovoriť do toho, ako bude vyzerať okres alebo kraj, zato kraj môže pokojne nadiktovať rozvoj obce vrátane jej prípadného zatopenia.

Aspoň stručne sa vyjadrím k ďalším bodom článku dr. Zuskina. Vo svojom prvom príspevku som skonštatoval, že zákon stanovil veľmi zlé podmienky na účasť občianskych združení v správnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o povolení činnosti (ide napr. o územné alebo stavebné konanie, ktoré nasleduje po EIA). Podmienky na účasť týchto organizácií v správnom konaní sú veľmi dôležité, pretože len účastník konania má reálnu možnosť ovplyvniť výsledok povoľovacieho procesu a navyše vo všetkých okolitých krajinách (od roku 1995 aj v Rumunsku) sú podmienky na účasť občianskych environmentálnych organizácií v správnych konaniach postavené priaznivejšie než u nás. Náš právny poriadok umožňuje účasť v správnom konaní len združeniam, ktoré vznikli na základe občianskej iniciatívy alebo na účely ochrany prírody pri danej činnosti posudzovanej podľa zákona EIA (čiže novým organizáciám). Navyše musia mať 250 členov, z toho 150 s trvalým bydliskom v dotknutej obci, čo nedáva malým obciam ani teoretickú šancu mať takéto združenie (pričom mnoho deštruktívnych aktivít sa deje práve v malých obciach). Dr. Zuskin uviedol, že moja pripomienka nie je opodstatnená, pretože ”stanoviská môže predsa poslať každý občan z dotknutej obce jednotlivo a navyše stanovisko zasiela aj obec, ktorá je v povoľovacom procese účastníkom konania”. Keďže ja som hovoril o účasti občianskych združení v správnom konaní a dr. Zuskin o posielaní pripomienok v EIA, môžem tento bod uzavrieť (v najlepšom prípade) ako nedorozumenie.

Pokiaľ ide o financovanie posudkárov, rád by som súhlasil s filozofiou posudkára, ktorá ”nevychádza z toho, kto ho platí, ale vychádza z predpokladu odbornosti posudkára”, ale na základe doterajších skúseností môže byť táto filozofia iba témou na akademickú dišputu. V dnešnej situácii by nebolo dobré zatvárať oči pred realitou, ale treba sa pokúsiť hľadať taký model financovania expertov, ktorý vytvorí (aspoň tým z nich, ktorí o to stoja) podmienky na dôstojnú prácu. Aby čo najmenej z nich bolo odkázaných na argumenty typu ”my sme to tam chceli dať, ale...vieš...”

Úplne na záver by som rád uviedol nasledovné: Zákony by nemali byť posudzované podľa toho, nakoľko lahodia oku zahraničných expertov na párdňovom seminári. Hodnotenie ich kvality by malo prebiehať na základe ich praktického fungovania, a – predovšetkým – na základe poznania celého právneho kontextu, v ktorom zákon pôsobí. Je fakt, že ak by sme sucho porovnali text nášho zákona s textami zákonov iných krajín (a zabudli by sme na zákonné prostredie, v ktorom pôsobí náš zákon a v ktorom pôsobia zákony týchto krajín), náš zákon bude nepochybne jeden z najprepracovanejších a najprecizovanejších.