Asi o mesiac sa bude v Dánsku podpisovat medzinárodný dohovor o troch právach: o práve vediet, o moznosti “hovorit” do rozhodovania a o práve obcanov na súdnu ochranu (pred svojvôlou úradov ci silného priemyslu). Do slovníka štátnych predstavitelov a do pozornosti médií sa tak dostanú pojmy, ktorých obsah dnes docenuje hàstka ludí. Tých, ktorí sa pokúsili nieco vo svojom okolí zmenit k lepšiemu a zistili, ze im stojí v ceste mnozstvo administratívnych a byrokratických bariér. Tento clánok je malým zamyslením sa nad stavom a perspektívou práva na informácie, ktoré je predpokladom ozajstnej úcasti obcanov na rozhodovaní o veciach ovplyvnujúcich kvalitu zivota.

Prípady neposkytovania informácií sú pre obcanov a obcianske organizácie castým problémom. Na základe doterajších skúseností by sa dal zostavit aj “rebrícek najnedostupnejších informácií”. Figurovali by v nom rôzne typy údajov, pricom popredné priecky rebrícka by patrili dokumentom, bez ktorých sa aktívny obcan pri riešení problému nepohne. Takými sú napríklad:

• územné rozhodnutia, stavebné povolenia, vodoprávne rozhodnutia a iné výsledky tzv. správneho konania, ktorými sa povoluje urcitá èinnost (napr. stavba priehrady) a urcujú sa podmienky na jej realizáciu,
• ziadosti o vydanie stavebného povolenia, vyjadrenia expertov v priebehu konania, vyjadrenia hygienikov, dotknutých orgánov a organizácií (cize dokumenty, na základe ktorých sa rozhoduje),
• lesné hospodárske plány (ktoré plánujú dianie v lese),
• územné plány (ktoré plánujú vyuzívanie územia),
• návrhy rezortných rozvojových koncepcií, návrhy právnych predpisov atd.

Okrem toho sa obcas nájdu aj perlicky. Úradník okresného úradu odmietol dat informácie o konaní o stavebnej uzávere starostke obce, na ktorú bola stavebná uzávera uvalená. Na ministerstve pôdohospodárstva sa jedno oddelenie za druhým zdráhalo vydat ziadatelke organizacnú štruktúru ministerstva, az sa nakoniec k ziadosti (o štruktúru štátneho orgánu !) vyjadrila kancelária ministra: záporne. Ziadost o informácie o vplyvoch skládky na zivotné prostredie bola odmietnutá z dôvodu lekárskeho tajomstva. Ministerstvo zivotného prostredia odmietlo poskytnút ziadatelovi posudok v rámci procesu EIA, hoci poskytovanie informácií v EIA je jedným z mála miest v legislatíve, ked paragrafy hovoria v prospech obcanov úplne jasne. Smutnou iróniou našej súcasnosti je, ze štruktúru ministerstva získala ziadatelka nakoniec od vrátnika, ako aj to, ze posudok v EIA nakoniec ziadatel tiez získal, aj ked najskôr iba vytlacený na tmavomodrom papieri (co znamená dost velký problém pri pokuse o kopírovanie).

Prícin tohto stavu v prístupe k informáciám je viacero: Nedopracovaná legislatíva, dlhá tradícia neverejného rozhodovania, pretrvávajúce právne obmedzenia pre prístup k informáciám, byrokracia... Mnohí preto vkladali nemalé nádeje do prijatie zákona o informáciách o zivotnom prostredí z dielne ministerstva zivotného prostredia.

Zákony o prístupe k informáciám o zivotnom prostredí sa venujú niekolkým okruhom problémov: definujú, co je to informácia o zivotnom prostredí, ktoré orgány sú povinné ich sprístupnovat, v akej lehote, aké infomácie štát z bezpecnostných ci iných dôvodov nesprístupní, aké moznosti má ziadatel v prípade, ak úrad odmietne sprístupnit informácie, ci sa môze obrátit na súd atd.

Podobným spôsobom upravuje prístup k informáciám aj legislatíva EÚ a na podobnú cestu sa vydal aj slovenský návrh zákona o prístupe k informáciám o zivotnom prostredí. Jeho cesta však bola velmi, velmi k¾ukatá. Návrh pôvodne síce definoval informáciu o zivotnom prostredí, ale neumoznoval prístup k “informáciám o pripravovaných cinnostiach, ktoré môzu mat negatívny vplyv na zivotné prostredie”, ktoré sú štandardnou súcastou práva na informácie všade, kde tento zákon majú. Upravoval aj velmi široko formulované výnimky z poskytovania informácií a vzhladom na tieto body nebol v súlade s európskou legislatívou, hoci sa v nom (úplne v pohode) deklaroval súlad. Ochranárske organizácie upozornili v pripomienkach aj na dalšie problémy, ktoré by viedli skôr k obmedzeniu nez rozšíreniu prístupu k informáciám, avšak drvivá väcšina pripomienok bola ignorovaná (pokial išlo o pripomienky našej organizácie, prvé kolo pripomienok sa skoncilo 12:0 pre ministerstvo zivotného prostredia a nasledujúca verzia návrhu bola horšia ako tá, ktorú sme pripomienkovali). V druhom kole, pri pripomienkovaní paragrafovaného znenia, preto išlo “do tuhého”. Viaceré mimovládne organizácie si uvedomovali význam tohto zákona a poslali k návrhu zákona spolocné pripomienky, v ktorých zároven dôrazne upozornili na nesúlad návrhu s právom EÚ. Nová verzia totiz opät - akoby sa nechumelilo - deklarovala “úplný súlad” s európskymi smernicami, hoci obsahovala také obmedzenia prístupu k informáciám, ktoré tieto smernice nepoznajú. Náš prístup k informáciám by bol teda uzší a “súlad” bol stále len zbozným prianím. Pripomienky v tomto kole skoncili lepšie (s výsledkom priblizne 12:5), no zo zásadných pripomienok prešla iba tá, pri ktorej bol rozpor s legislatívou EÚ najokatejší (sprístupnili sa informácie o budúcich cinnostiach, ktoré môzu mat vplyv na zivotné prostredie.) Aj po tomto kole však stále zostávalo vela váznych problémov:

• zákon neumoznoval prístup k informáciám týkajúcim sa neukonceného správneho konania (ich dôlezitost pozri v rebrícku),
• zákon zaviedol dalšiu výnimku z poskytovania informácií: nebudú sprístupnené informácie, ktoré sú chránené autorským zákonom,
• zákon umoznoval odmietnutie ziadosti o informácie v prípade, ze žiadost ”je zjavne prehnaná alebo znamenajúca zneuzitie tohto práva, najmä ak ziadost smeruje k získaniu databázy alebo neodôvodnene stazuje ich cinnost, alebo je zjavne zameraná na získanie iných údajov, ako informácie o zivotnom prostredí”,
• lehota, v ktorej mal úrad odpovedat na ziadost bola stanovená na 2 mesiace, s moznostou dalšieho predåzenia,”ak túto lehotu nemozno dodrzat”...

Okrem toho boli v zákone aj dalšie problematické miesta, avšak po zvázení pomeru síl sa dalšie aktivity sa sústredili len na tieto štyri okruhy problémov a na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí ako poslední mohli urobit v zákone pozitívne zmeny. Poslanci preto dostali materiál, ktorý

• vysvetluje, preco je nezmysel utajovat informácie chránené autorským zákonom (autorský zákon chráni najrôznejšie štúdie, správy, rozbory, bázy dát a pod., takze novým zákonom by sa vlastne “zneprístupnila” velká cast dôlezitých informácií a stav by bol v tomto bode horší ako dnes. Okrem toho zmyslom autorských práv, samozrejme, nie je udrziavanie informácií v tajnosti, to by sme rovno mohli zakázat vstup verejnosti do knizníc).
• konštatuje, ze Smernica Rady Európy nepozná ani neukoncené správne konanie, ani prehnanú ziadost, ani zneuzitie práva na informácie ako dôvody na utajovanie informácií, a preto je zákon stále v rozpore s právom EÚ, hoci tvrdí opak,
• porovnáva, ze navrhovaný zákon stanovuje na odpoved úradu na ziadost o informáciu lehotu 2 mesiace s moznostou dalšieho predåzenia. Ked vezmeme do úvahy, ze na ovela komplikovanejšie rozhodnutia (povolenia, licencie) majú úrady 30 dní (s moznostou predåzenia v komplikovaných prípadoch) vychádza nám dvojmesacná lehota ako anachronická brzda efektívneho prístupu k informáciám.

Záverecné kolo “bojov” o podobu zákona o informáciách sa teda nieslo v znamení pripomienok obcianskych organizácií, výraznej podpory poslancov výboru pre zivotné prostredie ich návrhom a výrazného odporu pracovníkov ministerstva zivotného prostredia. Výsledkom je, ze sa z návrhu podarilo vypustit neukoncené správne konanie ako dôvod nesprístupnenia informácie; ustanovenie o autorskom zákone sa preformulovalo do menej nebezpecnej, ale stále nezmyselnej podoby a ustanovenie o “zjavne prehnanej ziadosti” sa preformulovalo do podoby, ktorú zatial nepoznám. S dvojmesacnou lehotou sa nepodarilo urobit vôbec nic, takze na informácie budeme cakávat 2 mesiace, niekedy aj dlhšie.

Výsledok je teda paradoxný: S pomocou tlaku obcianskych organizácií a najmä poslancov výboru pre zivotné prostredie sa podarilo zlepšit zákon aspon na úroven, pri ktorej nebude pre ministerstvo zivotného prostredia takou hanbou, akou by bol pri jeho prijatí v navrhovanom znení. Osobitne to platí v otázke jeho súladu s právom EÚ. Aby bol paradox dokonalý, podarilo sa to napriek vytrvalému odporu samotného ministerstva...

Poslanecká snemovna Ceskej republiky schválila v apríli návrh zákona o práve na informácie o zivotnom prostredí, ktorý umoznuje porovnávat: Informácie týkajúce sa správneho konania (ktoré boli u nás navrhnuté medzi neprístupné výnimky a o ktoré sa viedol lúty boj) sú v tomto zákone zaradené priamo do definície informácie o zivotnom prostredí. Spolu s nimi sú tam aj informácie o “petíciách, staznostiach a ich vybavení,” ako aj o informácie “ekonomických a financných analýzach pouzitých v rozhodovaní vo veciach zivotného prostredia (ak boli zabezpecené z verejných prostriedkov)”. Lehota na poskytnutie informácie je 30 dní, predåzenie je mozné, ak si to “výnimocne vyzadujú osobitné okolnosti”, a to maximálne na 60 dní (zopakujem, ze u nás platí ako základná 60- dnová lehota a jej mozné predåzenie nie je ohranicené). Navyše, podla nášho zákona sa obcan po zamietnutí jeho ziadosti o informáciu nemôze obrátit na súd hned, ale musí ešte (do 15 dní od odmietnutia) poziadat úrad o vydanie rozhodnutia o tom, ze úrad mu informáciu naozaj neposkytne. Úradu bezí další mesiac na vydanie rozhodnutia (okrem dvoch mesiacov, ktoré mal na odpoved). Az potom, teda po viac ako troch mesiacoch, sa môze obcan obrátit na súd, aby preskúmal správnost postupu úradu. U “susedov” sa vydáva rozhodnutie o nesprístunení informácie hned pocas prvej 30-dnovej lehoty. Nuz, iný kraj, iný mrav.

Keby som teraz chvílu “nekritizoval, ale navrhol aj nejaké riešenie”, navrhol by som, aby sme prelozili a prijali ceský zákon o práve na informácie o zivotnom prostredí. Pri tvorbe toho nášho sme boli od zaciatku “umravnovaní”, aby sme preboha boli radi, ze máme aspon taký návrh, aký ministerstvo pripravilo. Tešit sme sa mali aj v štádiu, ked návrh nerátal ani s prístupom k informáciám o budúcich environmentálne nebezpecných èinnostiach a prístupné by boli len informácie o stave zivotného prostredia (výsledky monitoringu a pod.) Dostat návrh zákona na dnešnú, stále rozpacitú úroven nás stálo mnozstvo energie. Mám pocit, akoby hlavnou prícinou tohto výsledku prípravy zákona bola rozdielnost cielov verejnosti a ministerstva. Cielom ministerstva zivotného prostredia bolo podla všetkého MAT ZÁKON O PRÍSTUPE K INFORMÁCIÁM (bol totiz uvedený v programovom vyhlásení, ktorého odpocet èochvíla príde, okrem toho sa ním zberajú aj velmi, velmi dobré body v zahranicí, ktoré potrebujeme...). Cielom verejnosti bol však PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM.

Neuveritelné, aké odlišné môzu byt aj na prvý pohlad také podobné ciele.