Priznám sa, ze prvý clánok, ktorý som si precítal v DAPHNE c. 2/97, bol clánok J. Bindera “Bolest pána Jána Šeffera”. Reagoval v nom na clánok J. Šeffera ”Je vodné dielo Gabcíkovo ekologické?” publikovaný v predchádzajúcom císle. Na stránkach casopisu DAPHNE teda prebieha konfrontácia názorov, na ktorej základe si vnímaví citatelia iste urobili vlastnú mienku o tomto probléme.

Na vytvorení mienky o nejakom spornom probléme sa podielajú jednak argumenty, ktoré aktéri konfrontácie pouzívajú, ale rovnako ich výber a spôsob podania. Spôsob podania býva v mnohých prípadoch azda ešte dôlezitejší, najmä ak citatelia nie sú úplne zorientovaní v potrebnej šírke odbornej problematiky. Umenie zvítazi alebo vítazi v konfrontácii spocíva teda v schopnosti odhadnút výber argumentov a formulovat vhodný spôsob ich podania vzhladom na predpokladaného citatela. Pri takejto konfrontácii sa odhaluje nielen sám problém, ale aj jeho nositelia na oboch stranách, teda aktéri konfrontácie.

Ako je to teda s konfrontáciou Šeffer - Binder? J. Šeffer vo svojom clánku pouzíva argumenty na podporu významu prirodzených ekosystémov v krajine, najmä mokradí. Zdôraznuje aj ich význam pre cloveka, ci uz priamy alebo nepriamy. Výber argumentov býva vzdy cielený, tendencný, pretoze žiadny clovek nemôze byt úplne nestranný. Argumenty J. Šeffer teda pouzil v snahe ovplyvnit mienku citatela týmto smerom. Argumenty sú argumenty, proti nim nemozno nic namietat, pokial sú pravdivé. Polemizovat mozno o ich výbere a spôsobe podania. Na jednej strane to nemôze byt iba suchá enumerácia argumentov, lebo také podanie je málo pôsobivé. Na druhej strane argumenty nemozno podávat zjavne prehnaným spôsobom, pretoze to sú práve tie momenty, ktorých sa protivník chytá a s dvojnásobnou chutou to pouzije ako protiargument. Chut k odplate stúpa a vzniká nekonštruktívny dialóg. Tu treba velmi dobre poznat svojho protivníka, aby spôsob podania argumentov neprovokoval, ale aby bol co najúcinnejší. Z tohto pohladu vyznieva J. Binder dost nepresvedcivo, pretoze vo svojom clánku sa vlastne sám priznáva, ze o pánovi Jánovi Šefferovi vie len to, ze je z nadácie DAPHNE a ze je clenom redakcnej rady rovnomennej revue. Znamená to, ze svojho protivníka dobre nepozná, co je z hladiska konfrontácie jeho nevýhoda. Na druhej strane sa nemozno velmi cudovat, ze J. Binder mal chut k odplate v podobe svojho clánku, pretoze spôsob podania niektorých argumentov J. Šefferom bol prehnaný. Najmä v odseku, ktorý sa zacína vetou: “Co sme získali namiesto toho?” Text, ktorý nasleduje, vzbudzuje dojem, akoby sme nezískali nic iné, iba obrovské nádrze s betónovou hrádzou, atd. To, samozrejme, nie je celkom tak. Zo strany J. Šeffera to teda nebol celkom dobrý odhad napriek tomu, ze – ako predpokladám – J. Bindera pozná lepšie (uz len pre väcšiu publicitu) ako J. Binder J. Šeffera. Nie najlepší odhad mal J. Šeffer aj pri formulovaní odseku, v ktorom píše o technokratoch, stvoriteloch, danových poplatníkoch, “potemkinovskej dedine” a belme. Je to príliš vela nevhodných výrazov, kde cítit, ze autor sa tak trochu “odtrhol z uzdy”. Tento odsek bol s velkou pravdepodobnostou poslednou kvapkou, po ktorej sa “odtrhol z uzdy” aj pán Binder. Takze teraz k jeho clánku.

Argumenty pouzívané pánom Binderom majú znacne oslabenú úcinnost kvôli mnohým výrokom, ktoré citatel pravdepodobne pochopí ako výsledok vyprovokovania. Váznost jeho argumentov, ktorými obhajuje VD Gabcíkovo, znizujú aj také vety ako: “Nemám cas polemizovat s takými bludmi, ako je ...” Vyznieva to tak, akoby svojho protivníka a jeho názory podcenoval a nebral ho ako seberovného partnera. Tým si však tak trochu podpiluje pod sebou konár, pretoze podla môjho názoru je prospešné brat do úvahy všetky argumenty. Všetko, co èlovek robí, má nejaký význam a je svojím spôsobom správne. Ak si to o nejakých cinnostiach nemyslíme, znamená to, ze ich nie celkom chápeme. Konštruktívnym postupom je snazit sa pátrat po prícinách kazdého konania cloveka. Ak na to nemáme cas, je to naša chyba, doplatíme na to, pretoze odmietame dôlezitú spätnú väzbu, ktorá je zdravou kontrolou nášho konania. Konanie iného nemusí byt z nášho pohladu správne. To, co èlovek robí, je správne z jeho pohladu. Napr. je správne, ze clovek stavia priehrady. Z jeho pohladu. Je jednoducho taká doba, ktorá to umoznuje a podporuje (anketa v juzných okresoch by asi naozaj vyznela v neprospech prirodzených mokradí). Rovnako je však správne bojovat proti stavbám priehrad (z pohladu iného), a tým vlastne postupne menit dobu tak, aby uz stavbám priehrad nebola naklonená.

To, ze pán Binder nemá cas polemizovat s ekológmi a ich názormi, sa mi nezdá celkom rozumné aj z toho dôvodu, ze ekologizácia má všade vo svete stúpajúcu tendenciu, co má logicky svoje opodstatnenie.

Neznalost potenciálnych citatelov (a tiez neochota ich spoznat), ktorým svoj príspevok J. Binder venoval, splodila aj dalšie zásahy mimo terca. Argument J. Šeffera (hrádze sú bez vegetácie) naozaj vyvrátil tvrdením, ze sú osiate znackovými semenami vysokoakostných tráv. To sú fakty. Úcinnost pôsobenia tohto protiargumentu je však nízka. A to preto, lebo ked ekológ hovorí o vegetácii, nemá na mysli vysokoakostné trávy. Výber práve tohto argumentu v tejto súvislosti je uz spomínaným zásahom mimo terca napriek tomu, ze je pravdivý. J. Binder vegetáciou vysokoakostných tráv chcel zdôraznit jej krmovinársku hodnotu, J. Šeffer “svoju” vegetáciu však nevztahoval na tento spôsob vyuzitia. Vegetácia má aj iné významy ako priame hospodárske. J. Binder teda porovnával neporovnatelné. Práve pochopenie týchto mimoprodukcných (ekologických) významov vegetácie technicky zameranými ludmi by mnohé konfliktné situácie vyriešilo. Lenze musela by k tomu byt ochota a vôla.

Tvrdenie, ze ekologická katastrofa v súvislosti s výstavbou VD Gabcíkovo nikdy nenastane, je mimoriadne trúfalé, najmä ked sú uz podobné katastrofy z podobných vodných diel vo svete známe. Okrem toho cas, ktorý uplynul od sprevádzkovania VD, je prikrátky na hodnotenie z hladiska ekologických katastrof. Ak sa nad tým zamyslíme, ku katastrofe by naozaj nemuselo v budúcnosti príst, pretoze clovek by sa tomu urcite snazil zabránit. Stálo by to však nemálo penazí, energie a casu. Z tohto pohladu je stratégia spoliehania sa na to, ze clovek vzdy nájde nejakú “záplatu”, neefektívna, nehovoriac o tom, ze túto mieru neefektívnosti dnes clovek nie je schopný odhadnút. Je teda rozumnejšie hladat efektívnejšie a racionálnejšie metódy, pri ktorých riziká nie sú také velké.

Záverecné tvrdenie, ze pán Šeffer škodí prírode, je dost relatívne. Ak škodí, tak tým, ze použitím provokujúcich výrazov vrhol ciastoène zlé svetlo na samotné argumenty, ktoré sa stali menej dôveryhodnými. Kazdé zlo je však na nieco dobré. To dobré je v tom, ze vznikla konfrontácia, z ktorej sa mozno poucit a vyvarovat sa chýb v budúcnosti. Všetko, co je na pociatku vývoja, je nedokonalé a postupne sa zdokonaluje. Verím, ze tak to bude tak aj v tomto prípade.

Pán Binder sa publikovaním takýchto clánkov ocitol v akejsi pasci, pretoze na jednej strane sa pricinil o úspech casopisu (predpokladám, ze som nebol sám, ktorý si ako prvý clánok precítal v casopise práve clánok pána Bindera), na druhej strane sa vlastne zaviazal vysvetlovat svoje stanoviská. Z tejto pasce sa mozno dostat publikovaním clánkov s menším mnozstvom formulácií, ktoré vyvolávajú príliš horlivú protireakciu, a naopak castejším pouzívaním a najmä vhodným výberom argumentov vzhladom na citatela, co smeruje ku konštruktívnemu dialógu. To sa však nebude darit, ak budeme jeden druhého podcenovat, ak nebudeme chciet viac spoznat svojho protivníka aj pravú prícinu a podstatu jeho názorov.