Z d r o j:
Nazov casopisu:
Zivotne prostredie
Rocnik: 1997, Cislo: 1
Vydavatel: Ustav krajinnej ekologie SAV Bratislava
Peter Pechacek, Markus Kolbel, Peter Urban
Buducnost jedle v pralesoch vychodnej Europy
Future of the Fire (Abies alba) in Virgin Forests of East Europe.
Zivot. Prostr., Vol. 31, No. 1, 1997.
Forests are an indispensable component of human life and
environment. The forests are the most important and the most
wide-spread asset for human society. Man thus penetrated the
original virgin forests, exploited them and, in most cases,
damaged their original composition and quality because the
objects of felling were mostly trees of the largest diameters and
the best quality. Concerning the conditions of the Central
Europe, practically, there are any forests untouched by man.
Under this term virgin forest we consider the natural forest
representing the mostly conserved rests of the forests. The
important authochtones tree in Europe is the fire (Abies alba).
The fire is naturally occurring in the mixed forests with beech
and spruce. The present area of the fire is very limited. The
region of east Europe comprises the most significant areas of
occurrence of fire in Europe. The report summarizes change in the
species composition of the east European forests, or virgin
forests with representation of fire. At present, the influence of
immissions and game are the most significant of the factors that
apply on and negatively influence the stability of the fire. Due
to this fact, browsing intensity should be one of the most
important factors for annual harvest plan of the red deer. The
harmonisation of nature conservation and wildlife management
practicies is urgently needed.
Takmer cele uzemie strednej Europy bolo povodne pokryte lesom
(Zoller, Haas, 1995). Ludskou cinnostou sa postupne zacala
zmensovat nielen rozloha lesov, ale nastala aj vyraznejsia zmena
zlozenia drevin. Clovek uz od neolitu klcoval a vypaloval lesy,
aby mu poskytli priestor na budovanie sidel, podu na pastvu
dobytka, drevo na stavbu lodi, banske podnikanie a podobne. Tak
boli exploatovane povodne prirodne lesy a ich vymera sa prudko
znizovala. Clovekom neovplyvneny les, cize prales v pravom zmysle
slova, dnes v podstate neexistuje. Vacsie ci mensie zvysky
najzachovalejsich lesov, roztrusene predovsetkym vo vychodnej
Europe, su sekundarneho charakteru (Vyskot a kol. 1981; Mayer,
1986).
Stav hospodarskych lesov sa postupne zhostoval exploatacnych
principov nezodpovedajucim obhospodarovaniu lesa, podmienenym
predovsetkym ekonomickymi tlakmi, spolocne s pocetnymi biotickymi
a abiotickymi skodlivymi cinitelmi. Toto tzv. "novodobe
poskodzovanie lesov" sposobilo urcity zvrat v mysleni a prispelo
hoci uz v "hodine dvanastej", ak nie aj neskor, presadzovaniu
pestovania lesov na ekologickom zaklade.
K lesnym drevinam, ktore silne trpia komplexom skodlivych
faktorov patri aj jedla biela (Abies alba). Problematike
zistovania pricin ktore mali za nasledok jej odumieranie
a zachrannym opatreniam v sucasnosti, ked sa zdravotny stav jedle
oproti minulym desatrociam prudko zhorsil, venuju znacnu
pozornost lesnici i ochrancovia prirody prakticky vo vsetkych
krajinach Europy, kde sa jedla vyskytuje. Pohlady na priciny,
kvantifikacia ich vplyvu, ako aj zmiernenie negativnych ucinkov
byvaju castokrat rozdielne. V tejto suvislosti prezentujeme nazor
nemeckych kolegov.
Najvyssie stromy Europy
Autochtonne vertikalne rozsirenie jedle bielej ma velmi siroku
valenciu. V horskych oblastiach sa prisposobuje roznym
klimatickym podmienkam posunom do vyssich alebo nizsich poloh.
Rovnorode jedlove porasty su zriedkavostou, jedla tvori sucast
typickych zmiesanych porastov, najma v smrekovo-bukovo-jedlovom
lesnom vegetacnom stupni (Leibundgut, 1996).
Sucasny areal jedle zabera najma alpsko-dinarsku
a hercynsko-karpatsku oblast, pricom postupuje Apeninskym
poloostrovom az na juh Talianska a Korziky. Okrem toho sa
izolovane vyskytuje vo Francuzskej vysocine a Pyrenejach,
V Polsku a Rumunsku (obr. 1).
Jedle patria k najvacsim stromom Europy. Medzi najvyssie
a najhrubsie sa radia jedle v smrekovo-jedlovo-bukovom Dobrocskom
pralese v Slovenskom Rudohori. V r. 1964 zlomil vietor tzv.
"hrubu jedlu" (vek 450 rokov, obvod vo vyske prs 193 cm, vyska
56 m, celkovy objem 54 m3). Najvyssi strom v tomto pralese, tzv.
"vysoka jedla", dosahuje vysku 58 m, priemer vo vyske prs 156 cm
a objem 40 m3 (Korpel, Saniga, 1993). V r. 1976 vyschla asi 500
rocna znama "velka jedla" v prirodnej rezervacii Pod Dudasom,
nachadzajucej sa v CHKO BR Polana (obvod v prsnej vyske 575 cm,
vyska 53,5 m) (Slavik, Urban, 1994). Aj v znamom pralese Boubin
na Sumave bolo viacero jedli presahujucich vysku 50 m (Vyskot
a kol., 1981; Prusa, 1985).
Naproti tomu su dnes v Nemecku najvyssimi stromami douglasky
indukovane zo severnej Ameriky. Okrem nich dosahuju rekordne
vysky smreky, rastuce na dobrych bonitach, spravidla mimo uzemi
prirodzeneho rozsirenia. Stare silne jedle su vsak
v stredohoriach, ako napriklad v Bavorskom lese, na ustupe.
Pritom vo viacerych nemeckych stredohoriach bola v minulosti
jedla bohato zastupena. Vo Frankenwalde napriklad ustupil jej
podiel za poslednych 60 rokov z 25 % na sucasne 1 %. Od zaciatku
systematickej inventury lesnych skod r. 1983 obsadzuje jedla
pravidelne posledne miesto.
Nepriame i priame antropogenne faktory ju silno potlacili najma
v hospodarskych lesoch. Pri lesnickom obhospodarovani sa
castokrat nebrali do uvahy ekologicke naroky jedle, ktora patri
medzi tienne dreviny. Zmladeniu sa dari len po zastitou takmer
uplne zapojeneho materskeho porastu. Nalet dokaze pretrvavat
v zatieneni aj niekolko desatroci. Jedla preto nie je vhodna na
umelu holorubnu obnovu. Pre nu je prospesne obhospodarovanie
orientovane na skupinovy alebo dokonca jednotlivy vyber. Tieto
sposoby pestovania lesa sa vsak az pozvolna presadzuju
v lesnickej praxi. Sucasne sposoby obnovy hospodarskeho lesa vedu
vacsinou k zmene v druhovej skladbe drevin v prospech smreka.
Jedla v pralesoch
Problematiku jedle je dolezite studovat najskor v jednotlivych
zvyskoch europskych pralesov. Aka je situacia v lesoch, kde je
este pre nu vhodna porastova klima na pomerne velkej ploche?
V prirodnom lese prebieha dynamicky vyvojovy cyklus. Tento
spravidla vyrazne ovplyvnuje jedla, ako drevina s najdlhsou
zivotnostou. Odumieranie starych stromov vytvara rozne velke
medzery v zapoji materskeho porastu. Kym v medzerach s velkostou
hlucika sa objavuje narast jedle, uplatnuje sa v medzerach
vacsich ako 500 m2 spravidla buk, jedla obsadzuje priliehajuci
vnutorny okraj. Smreky sa zmladzuju na vyvysenych miestach, ako
su vyvraty a hrube kmene spadnutych stromov (Korpel, 1995; Mayer,
1986).
V ramci vyvojoveho cyklu sa pocas jednej generacie jedle
vystriedaju takmer dve generacie buka. Nemalo prikladov najdeme
v pralesoch Rothwald (Rakusko), Pecska (Slovinsko), Zofin (Ceska
republika), Zapadna Polana (Slovensko) a pod.
Semenaciky jedle vsak silne poskodzuje raticova zver (Hockenjos,
1993; Reimoser, 1987). Jelene, srnce a v alpskej oblasti aj
kamziky obhryzom doslova likviduju zmladenie tejto dreviny
a sposobuju potom stagnaciu jej obnovy. Pritom prave jedla
potrebuje pomaly a trvaly rast v zatieneni starych stromov, aby
neskor dosiahla obrovskych dimenzii. V tychto podmienkach casto
moze dosahovat mnoho desatroci len nepatrnu vysku a neskor pri
postupnom presvetleni vyrast. Buky byvaju rovnako huzevnate,
avsak zver ich nenici tak ako jedlu. Okrem toho pri nahlom
presvetleni mozu rychlejsie prerast rizikovu zonu ohrozovania
ohryzom.
Vyskumy v dolnorakuskom pralese Rothwald ukazali, ze uz vyse 100
rokov ziadne jedle z prirodzeneho zmladenia neprerastli kriticku
vysku 1,5 m. Kolisanie pomeru roznych druhov drevin je sice
v prirodzenych pralesovitych ekosystemoch sucastou dynamickeho
vyvoja, pre jedlu vsak budu tieto zmeny postupne kriticke (Mayer,
1986; Remmert, 1991b).
Rothwald, Dobrocsky prales, Badinsky prales, Zofin, Boubin,
Polom, Zakova hora, Razula, Salajka. V zozname pralesovitych
rezervacii, v ktorych maju este zastupenie stare jedle, by sa
dalo pokracovat. Situacia v zmladeni je ale vsade rovnaka. Ci
vacsi alebo mensi zvysok pralesa, jedle pravdepodobne z buduceho
porastu vymiznu.
Ako dalej v ochrane jedle?
Reakcie lesnikov a ochrancov prirody na nepritomnost jedloveho
zmladenia byvaju rozdielne. Jednym akoby boli jedla a jej dalsi
osud ak uz nie doslova lahostajny, tak stoji urcite kdesi v uzadi
za lovom zveri ci tazbou dreva. Druhi argumentuju povodnostou
druhu alebo geneticky ci vyvojovo podmienenou zmenou struktury
lesa.
Ochrana prirody v lesnych ekosystemoch by mala vychadzat z teorie
o mozaikovom cyklickom vyvoji roznych vyvojovych stadii v tesnom
susedstve na rozne velkych plochach. Tato teoria nemeckeho
ekologa prof. Remmerta odmieta staticke konzervovanie urcitych
porastovych faz v prospech podpory dynamickeho vyvoja (Remmert,
1991a,b).
Nahodne katastroficke udalosti, ako napr. lesne poziare alebo
gradacie hmyzu su pritom rozhodujucimi faktormi pri zmenach
struktury prirodzenych lesov. Ochrana tychto procesov je preto
dnes vo vacsine medzinarodne vyznamnych narodnych parkov
vyhlasenym cielom (Scherzinger, 1996).
Koncentraciami na jednotlive druhy organizmov ustupuje naproti
tomu do pozadia. Koncepcia selektivnej ochrany jedle by bola
z tohto hladiska zrejme krokom spat. Napriek tomu je ochrana
oplotkami, ako napriklad v pralese Salajka (v Ceskej republike)
sucasne jedinym moznym sposobom ochrany genofondu jedle.
Absolutne vylucenie vplyvu zveri je vsak opatrenie, ktore nema
s prirodzenym dynamickym vyvojom lesa nic spolocne (Geiser,
1992; Scherzinger. 1991). Les bol a je zivotnym prostredim pre
zivocichy. Tieto spolurozhoduju, rovnako ako stanovistne faktory,
o vyvoji porastu. Rychlost, s akou jedny stromy stracaju svoje
miesto v prospech inych, ovplyvnuju okrem ich zdravotneho stavu
a konkurencneho boja so susedmi tiez rozne druhy organizmov. Kym
podkorny hmyz sposobuje predovsetkym odumieranie vacsich stromov,
raticova zver ovplyvnuje zase zmladenie lesnych porastov.
Popredny vyskumnik lesa, dr. Scherzinger, sa vyslovil este
provokativnejsie: "Europsky les musel byt trvalo ovplyvneny
posobenim povodnych bylinozravcov, ako su divy kon, los, alebo
zubor (1996). Selektivne decimovanie zmladenia jedle veduce az
k jej vymiznutiu pravdepodobne presahuje ramec tychto vztahov.
Pralesy, fauna a polovnictvo
Zvysky pralesov boli i su ovplyvnovane aj ludskymi aktivitami.
Nepriamy vplyv, napriklad umelo zvysenym stavom raticovej zveri,
ohrozuje tieto prirode blizke systemy velmi zaludnym sposobom.
Les vo svojej podstate totiz ohrozeny nie je. Druhove zastupenie
drevin sa vsak dramaticky meni.
Pritom uz v davnej minulosti mozeme pozorovat vzajomne suvislosti
medzi polovnickymi zaujmami a zachovanim zvyskov povodnych lesov.
Zname ceske pralesy Zofin a Boubin boli napriklad byvale
zvernice. Les sluzil v podstate len ako kulisa pri loveckych
kratochvilach byvalych majitelov. Na druhej strane tam aj napriek
tomu vyrastli porasty, ktorych rozmanitost a mohutne dimenzie
stromov dnes fascinuju. Tieto velmi emocialne zaklady rozhodne
prispeli k zachovaniu zvyskov mnohych pralesov. Vela dalsich
rezervacii ma podobnu historiu. Hlavnym motivom, aby sa vlastnici
lesa vzdali narokov na tazbu dreva, bolo zachovanie zivotneho
prostredia pre zver.
Dnes, paradoxne, prave velke bylinozravce (v kombinacii s dalsimi
faktormi) vo velkej miere sposobuju zmenu drevinovej skladby,
ktora buduce generacie lesnikov mozno postavi pred celkom iny
prales. A to i napriek desattisicovemu naletu jedlovych
semenacikov, ktore vsak nemaju sancu odrast.
Kolisanie druhoveho spektra drevin v roznych vyvojovych stadiach
pralesovitych porastov je dostatocne zname (Leibundgut, 1990;
Mayer, 1986; Scherzinger, 1996). Absencia jedle v prirodzenej
obnove je vsak za sucasneho stavu odumierania materskych stromov
v dosledku spominaneho komplexu cinitelov vyraznym varovanim.
Kym su starsie casti porastov este plno zapojene alebo v stadiu
pozvolneho rozpadu, su totiz podmienky na sirenie konkurencne
silnych bukov velmi vyhodne. Ani vysoke stavy raticovej zveri nie
su schopne plosne bukove zmladenie kompletne zdecimovat.
Pravdepodobne vela pralesovitych zvyskov so zastupenim jedle sa
v buducnosti vyvinie k cistym bucinam, ak sa sucasna tendencia
nezmeni.
Ani ked boli dnesne stare jedle este semenacikmi, nedalo sa
hovorit o biologicky vyvazenej krajine v okoli pralesov. Naopak,
vtedy zacala v strednej Europe dosial bezprikladna kolonizacia
lesov. Huty, stavba lodi, vyroba skla, potreba palivoveho dreva,
to vsetko viedlo k exploatacii lesov s katastrofalnymi
nasledkami, ktore vidime v podobe ihlicnatych monokultur
prakticky dodnes. Spolu s polnohospodarstvom a pastvou dobytka to
viedlo k zmene pomeru medzi lesnou s nelesnou podou, ktora takmer
odpovedala sucasnej situacii.
Zivotne podmienky zveri nemohli byt z tohto pohladu celkom
odlisne. Naproti tomu bola krajina az v nasom storoci viac
rozclenena komunikaciami a az zastavbou. Podiel zivin v pode sa
zvysil. Velke mnozstvo dnesnych 300 az 400-rocnych jedli napriek
tomu dokazalo "vyrast" zo zony ohrozenia raticovou zverou. A to
bez existencie "trvalo udrzatelneho" lesnictva. Zda sa, ze stavy
zveri museli byt skor bez domyselnych chovnych zariadeni
podstatne nizsie.
Vyhlad do buducnosti
Komplexne riesenie manazmentu zveri je dolezitou ulohou na ceste
za zachovanim spektra drevin pri prirodzenej obnove porastov.
Rozhodujucim faktorom je pritom uzivnost zivotneho prostredia pre
zver (Hespeler, 1990). Znovunastolenie biologickej rovnovahy je
vzhladom na trvale ovplyvnenie prirody mimo rezervacii
nerealizovatelne. Predatory, predovsetkym vlk a rys, vyskytuju sa
este v mnohych vychodoeuropskych krajinach (Voskar, 1993). Avsak
ich ekologicka funkcia nespociva v decimovani raticovej zveri
(Pechacek, 1994). Naopak, aj tie sa dnes lovia, pretoze
v kulturnej krajine nie je pre ne neobmedzene miesto.
Velka pohyblivost zveri vyzaduje velkoryse riesenia, az na
medzinarodnej urovni. Zda sa, ze jedine trvalo udrzatelny
manazment zveri moze doterajsiu kriticku situaciu pri obnove
pralesov este ovplyvnit.
Literatura
Geiser, R., 1992: Auch ohne Homo sapiens ware Mitteleuropa von
Natur aus eine halboffene Weidenlandschaft. Leufener
Seminarbeitrage, 2, p. 22-34.
Hespeler, B., 1990: Jager wohin? Munchen.
Hockenjos, W., 1993: !Wo der Wolf jagt, wachst der Wald"!?
Nationalpark, 81, p. 44-46.
Korpel, S., 1995: Die Urwalder der Westkarpaten. Stuttgart.
Korpel, S., Saniga, M., 1993: Urwaldsymposium. Exkursionsfuhrer.
TU Zvolen.
Leibundgut, H., 1990: Waldbau als Naturschutz. Stuttgart.
Mayer, H., 1986: Europaische Urwalder. Stuttgart.
Pechacek, P., 1994: Einfluss der Wolfe auf Schalenwild in der
Slowakei. Allgemeine Forstzeitschrift, 19, p. 1058-1060.
Prusa, E., 1985: Die bohmischen und mahrischen Urwalder - ihre
Struktur und Okologie. Praha.
Reimoser, F., 1987: Die Wechselwirkung zwischen Wald und Wild am
Beispiel des Schalenwildes und der Wildschaden. Bayer.
Staatsmin. ELF Munchen, p. 4-6.
Remmert, H., (ed.), 1991a: The Mosaik Cycle Concept of
Ecosystems. Heidelberg.
Remmert, H., 1991b: Das Mosaik-Zyklus-Konzept und seine Bedeutung
fur den Naturschutz. Eine Ubersicht. Laufener Seminarbeitrage,
5, p. 5-15.
Scherzinger, W., 1991: Das Mosaik-Zyklus-Konzept aus der Sicht
des zoologischen Artenschutzes. Laufener Seminarbeitrage, 5,
p. 30-42.
Scherzinger, W., 1996: Naturschutz im Wald. Qualitatsziele einer
dynamischen Waldentwicklung, Stuttgart.
Slavik, D., Urban, P., 1994: Polana Biosphere Reserve. In:
Biosphere Reserve on the Crossroad of Central Europe. Praha.
Voskar, J., 1993: Ekologia vlka obycajneho (Canis lupus) a jeho
podiel na formovani a stabilite karpatskych ekosystemov na
Slovensku. Ochrana prirody, 12, p. 241-276.
Vyskot, M. a kol., 1981: Ceskoslovenske pralesy. Praha.
Zoller, H., Haas, J. N., 1995: War Mitteleuropa ursprunglich eine
waldoffenen Weidelandschaft oder von geschlossenen Waldern
bedeckt? Schweiz. Z. Forstwes. 146, 5, p. 321-3541.
Z d r o j:
Nazov casopisu: Zivotne prostredie
Rocnik: 1997, Cislo: 1
Vydavatel: Ustav krajinnej ekologie SAV Bratislava
|