ZIVOTNE PROSTREDIE:
Organizacie / Granty / Casopisy / Tlacove spravy / Legislativa

Z d r o j:
Nazov casopisu: Zivotne prostredie
Vydavatel: Ustav krajinnej ekologie SAV Bratislava
Rocnik: 1996, Cislo: 3


Ladislav Miklos

Ekologicke a environmentalne vzdelavanie -- ucebny predmet alebo princip?

Trvalo udrzatelny rozvoj v praxi mozno dosiahnut len tak, ak manazment zivotneho prostredia bude v rukach osob s odborne rozvinutym ekologickym vedomim, prierezovymi i specifickymi vedomostami o ekologickych, ekonomickych, legislativnych a technologickych principoch riadenia zivotneho prostredia, pricom tieto vedomosti musia byt vo vzajomnej rovnovahe. +Tento princip v sucasnosti nikto nespochybnuje.++ Od r. 1990 sa na tvorbe programov a koncepcii environmentalneho vzdelavania zucastnuje mnozstvo profesionalnych organizacii aj dobrovolnych hnuti, odbornikov i takych, ktori sa sami pasuju za odbornikov. Vsetci sa s roznou vehemenciou pustaju do riesenia zlozitych problemov, osobuju pravo vyslovit konecne stanovisko a zaujat rozhodujuce posty pri realizacii programov a koncepcii.
Casopis Zivotne prostredie venoval problemu environmentalneho vzdelavania a vychovy cele cislo 1/1992, akoby po prvom kole porevolucneho rozvoja tejto problematiky. Prezentovali sa v nom teoreticke uvahy aj prakticke navrhy, ako aj program rozvoja vedy a vzdelavania vtedajsej Slovenskej komisie pre zivotne prostredie (ako sucast Zasad ekologickej politiky SR a Programu starostlivosti o ZP v SR), ktory bol oznaceny ako Ekologicka akademia s podprogramom Ekologicke minimum (Miklos, 1992). Bude iste zaujimave, ako sme v tejto problematike pokrocili, ako sa vtedajsie programy realizovali, ci pokracuju, alebo sa podarilo vymysliet nieco nove a lepsie. Dobrou prilezitostou na takyto pohlad bola aj narodna konferencia Strategia environmentalnej vychovy a vzdelavania na skolach v novembri 1995 v Bratislave.

+Zavadzanie predmetu alebo principu?++
V poslednom obdobi sa zvysil objem vyucby ekologie a environmentalistiky takmer na vsetkych skolach. Zavadzaju sa predmety ekologia, environmentalistika, zivotne prostredie a pod., vznikaju nove katedry a fakulty. Je to bezpochyby kladny pocin, ale +ekologizacia vzdelavania++ -- co je vyssi princip -- vsak tymto automaticky nenastava. Odhliadnime pritom od problemov obsahu predmetu na roznych skolach, od kvality vyucujuceho "ekologiu" a pod.
Ekologizacia vzdelavania musi viest k najvyssiemu cielu, +k ekologizacii spolocenskeho rozvoja++, co znamena vnasanie ekologickych principov do vsetkych sfer spolocenskeho bytia v zaujme prezitia ludstva a ostatnych organizmov na Zemi (t. j. zachovania rozmanitosti podmienok aj foriem zivota na Zemi).
Prvym zo 4 hlavnych smerov ekologickej politiky SR v rokoch 1990-1992 bolo vyhlasenie+ ekologizacie spolocenskeho vedomia++ (Miklos, 1991), jeho hlavnou sucastou boli uz spominane programy Ekologicka akademia a Ekologicke minimum, ktore obsahovali doteraz aktualne principy:

+ Ekologicke minimum++

Princip vseobecneho ekologickeho vzdelania sa v ekologickej politike SR po r. 1990 uplatnil v programe Ekologicke minimum. Je to subor systemovych sucasti ekologickych a environmentalnych poznatkov, ktore sa musia postupne uplatnit v procese (celozivotneho?) vzdelavania. Idealny pripad je, ak sa tento princip zavedie systemovo -- nie ako jeden konkretny predmet, ale ako sucast predmetov vyucovanych na tej--ktorej skole. Sucasny stav ucebnych osnov neumoznuje tento princip zaviest hned, objektivne je lahsie zaradit jednoducho predmet Ekologia alebo Zivotne prostredie ako +zreformovat osnovy vsetkych predmetov.++ Preto ina vhodna forma je uplatnit Ekologicke minimum vo forme kompaktneho kurzu s modifikaciou pre potreby tej--ktorej skoly. Hlavne sucasti ekologickeho minima sa zachovavaju, samozrejme modifikovane podla veku, vzdelanostneho stupna a specializacie konkretnej cielovej skupiny. Su to: Takto bolo Ekologicke minimum sformulovane a uplatnovane pri vzdelavani pracovnikov statnej spravy zivotneho prostredia v rokoch 1991--1993, hoci -- vzhladom na velky pocet absolventov v kratkom obdobi -- nie v ziaducom objeme. Tento program sa odvtedy nerozvijal.
+Akademicky obsah environmentalistiky versus cielove skupiny++
Schemy environmentalneho vzdelavania na akademickej pode sa obycajne tvoria tak, ze chceme aby sa ucilo to, co o ekologii a environmentalistike vie urcita skupina vedcov a ucitelov a co ona, samozrejme, povazuje za dolezite, uplatnujuc pritom najlepsie vedomosti a metodiky vyucby. Nazvime to pracovne ako obsahovy pristup k tvorbe vzorcov vzdelavania. Ina akademicka skupina postupuje rovnako, len podla nej moze byt obsah environmentalistiky a ekologie iny (ponechajme teraz stranou otazky vztahu ekologie a environmentalistiky).
Proces a obsah vyucby su vsak len nastroje, nie ciel. Ak pristupime k rieseniu z hladiska ciela -- vychovat generaciu, ktora bude vo +vsetkych sferach++ spolocenskeho bytia konat "trvalo udrzatelne" na zaklade nadobudnuteho vedomia a vedomosti, dospejeme k inemu obsahu a scheme vzdelavania, ako v prvom pripade. Je to pristup z hladiska ciela a cielovych skupin vzdelavania.
Kym spolocnost nebude uplne nasytena potrebnymi odbornikmi, pri tvorbe vzorcov environmentalneho vzdelavania bude treba preferovat pristup z hladiska cielovych skupin, samozrejme s uplatnenim najlepsich vedomosti. V opacnom pripade sa nedosiahnu pozadovane celospolocenske ciele, napriek velkemu objemu a vysokej odbornosti vzdelavania.
Obsahovy pristup k tvorbe vzorcov vyucby vsak v sucasnosti vyrazne prevlada. Inymi slovami: problem vznika z toho, ze presadzujeme vzorec vyucby podla toho, co vedecka a odborna sfera v ramci roznych odvetvi o veci vie a nie podla toho, co jednotlive spolocenske sfery potrebuju.
Pozrime sa na tieto 2 aspekty podrobnejsie:
+ . Obsahovy pristup: Diferenciacia a zaroven homogenizacia vzdelavania.++ Obsahovy pristup k tvorbe vzorcov vyucby vedie jednak k+ diferenciacii++ obsahu vzdelavania ekologie a environmentalistiky podla toho, ake roznorode -- ale zato utkvele -- prestavy prezivaju v jednotlivych odboroch o obsahu ekologie a environmentalistike (najma u tych uciteloch, ktori sa k environmentalistike dostali druhotne, nie je to ich povodne vzdelanie), a -- zaroven -- paradoxne -- k znacnej homogenizacii vyucby. Do vsetkych skol sa postupne predsa len doplnaju ucitelia s povodnym environmentalnym a ekologickym vzdelanim, ktori, prave naopak, nediferencuju vyucbu dosledne +podla potrieb++ daneho odboru, ale ucia to, co povazuju za obsah ekologie a environmentalistiky a co sa naucili pocas studii.
Co je lepsi pripad? Problem treba riesit doslednou analyzou najvhodnesieho procesu ekologizacie vyucby cielovych skupin.
+ . Cielovy pristup: Kolko a akych environmentalistov?++
Potreba odbornikov je v urcitom odbore a v urcitom obdobi viac--menej objektivne dana. Tento fakt treba jednoducho respektovat a vychadzat z neho.
Tento princip musi byt pri praktickej tvorbe koncepcii vzdelavania prioritny. Vychadzala z neho aj koncepcia vzdelavania byvalej Slovenskej komsie pre zivotne prostredia (napr. z odhadu odbornikov potrebnych v roznych sferach riadenia zivotneho prostredia a ich rocnej obmeny -- v rokoch 1990--1992 sa predpokladala rocna obmena, teda aj rocna potreba odbornikov v tejto sfere 100-120 rocne).
V sucasnosti sa tento princip neuplatnuje, chyba dosledna analyza potrebneho poctu a profilu odbornikov, resp. stanovuju sa na zaklade akademickych uvah (teda prevlada obsahovy pristup).

+Hlavne sfery uplatnenia odbornikov v oblasti starostlivosti o zivotne prostredie++

+ . Sfera ekologickej politiky a riadenia zivotneho prostredia -- Verejna sprava ZP.++ Tuto skupinu treba povazovat za rozhodujucu jednak pre jej pocetnost, kompetencie a dosah posobnosti na zivotne prostredie, jednak preto, lebo znacna cast tychto ludi ma len druhotne environmentalne vzdelanie, alebo je vzdelana v celkom uzkej oblasti.
Profil a realny potrebny pocet odbornikov tejto skupiny vychadza z kompetencii statnej spravy ZP, ktora vyzaduje nasledujuce modifikacie vzorca vzdelavania:
= Prierezove vedomosti== o celej sirke starostlivosti o ZP: = Specializovane vedomosti== pre riadenie starostlivosti o jednotlive oblasti ZP: Vedomosti o =systemovych nastrojoch riadenia ZP:== Analyza potrebneho poctu a zamerania odbornikov pre tuto sferu je relativne jednoducha. Napriek tomu sa vynara otazka: pripravuju sa studenti pre tuto sferu na zaklade tejto analyzy v ramci gradualneho studia? Samozrejme, nemyslim na deklarativne tvrdenia vysokych skol, ze pripravuju odbornikov pre verejnu spravu ZP, ale o systemove vytvorenie kompletneho vysokoskolskeho studia (prip. bakalarskeho stupna) podla tejto schemy. =Vytvorenie takehoto studia povazujem za jednu z najdolezitejsich uloh rozvoja environmentalneho vzdelavania.== Uplatnenie tychto principov vyzaduje okrem doslednej analyzy potrieb cielovych skupin aj prekonanie mnohych subjektivnych problemov v systeme vzdelavania, najma kompetencnych sporov vychadzajucich z akademickych uvah a tradicii jednotlivych vysokych skol. V sucasnosti nie je na Slovensku ziadna skola, ktora by zabezpecila rovnovazne vzdelanie v celej nacrtnutej sirke.
Urcitym -- nie idealnym a len docasnym -- riesenim by mohlo byt medziodborove studium (po r. 1990 sa na 1 rok zaviedlo pre skupinu studentov na Prirodovedeckej fakulte UK, Fakulte architektury STU a Chemickotechnologickej fakulte STU, pre nevyriesene administrativne problemy sa vsak v tomto smere nepokracovalo).
Systemovym riesenim by bolo "obetovat" akademicke uvahy a vytvorit na niektorej vysokej skole studium vychadzajuce dosledne z rozboru uvedenej cielovej schemy vedomosti.
Nevyhnutnym predpokladom na uplatnenie tohto principu je aj dosledne vyjadreny dopyt statnej spravy (statna objednavka z rezortu MZP) -- teda cieloveho odberatela absolventov takehoto studia -- =musi jednoznacne stanovit ako podmienku odbornej sposobilosti vykonu funkcii v statnej sprave ZP absolvovanie takehoto studia== a postupnu obmenu nesposobilych osob. Ked je poziadavka prislusneho odborneho vzdelania uplne prirodzena v akejkolvek inej odbornej sfere, musi sa stat prirodzenou aj vo sfere ZP. Kratke kurzy ako priprava na skusku odbornej sposobilosti, ktore sa uplatnuju teraz, su len docasnou a nedostacnou nahradou takehoto programu.
Ostatnym sferam uplatnenia odbornikov v oblasti zivotneho prostredia venujeme menej priestoru. V zasade sa vsak pre vsetky musi uplatnit ekologicke minimum, ktore budu doplnat dokladne specializovane znalosti. Z charakteru vedeckeho rozvoja vyplyva, ze v tejto sfere treba uplatnit volnost rozvoja. Vedci na riesenie najroznejsich uloh sa mozu vynorit z ktorejkolvek sfery alebo skoly. Nevyhnutnou podmienkou zdraveho rozvoja dvoch poslednych sfer je ich odborna a postupne aj organizacna integracia, podobne, ako sme to rozpracovali v ekologickej politike SR po r. 1990 (program tzv. Ekologickej akademie).
+Faktograficka vyucba versus nazorove vzdelavanie, zvysovanie vedomia, prierezovost, nadhlad, vzdelavanie cez projekt++
Kym sa+ obsah++ predmetov kontinualne doplnal o nove a nove poznatky, +forma++ vyucby je prakticky nezmenena uz niekolko desatroci. Vyrazne +prevlada faktograficka vyucba++ klasickych predmetov, doplnena cviceniami v pevnom rozvrhu hodin. Ekologizaciu spolocenskeho rozvoja vsak len touto formou nemozno dosiahnut, na to treba vyrazny podiel +nadhladoveho, nazoroveho, prierezoveho vzdelavania++ na ukor vyucby faktografickych normativnych predmetov. V sucasnosti tento trend podporuje burlivy rozvoj a dostupnost informacnych systemov, kde informacie mozno lahko ziskat.
V sucasnosti je velmi vyznamne + vzdelavanie cez kurzy, vzdelavanie na terennych pracach a vzdelavanie cez projekt.++ Tieto pristupy rozvijaju najma syntetizujuce a kombinatoricke schopnosti, schopnost pracovat v time, vyhladavat a prisposobovat informacie, posudit informacie z inych odborov atd. Kym vsak bude nas system vzdelavania zalozeny na klasickom rozvrhu hodin tradicnych predmetov a na povinnych uvazkoch ucitelov, tieto trendy sa budu tazko prekonavat.
+ Spolocny jazyk, kompetencie, odbornici a polyhistori++
Rozvojom objemu ekologickeho a environmentalneho vzdelavania sa znacne rozsirila moznost najdenia spolocnej reci medzi odbornikmi najroznejsich oblasti -- ovsem len do urcitej urovne. Na druhej strane prave pocetna vrstva ludi ovladajucich len co--to z ekologie a environmentalistiky (nie vzdy na hlbokej odbornej baze), moze vniest do tychto kruhov voluntarizmus a potom aj kompetencne spory. Odborne tvrdenia o problemoch zivotneho prostredia vyslovuje velmi siroka vrstva odbornikov aj kvazi odbornikov. S podobnym problemom sa stretavame aj vo sfere vzdelavania (so je ciastocne vyvolane objektivnym nedostatkom skutocne odborne vzdelanych osob). Nepovazujem to za tragicku situaciu, ale vieme si predstavit, ze ku kvantovej fyzike, ku statike betonovych stavieb, ci metodike tvorby diskontnej sadzby by sa seriozne vyslovoval botanik, huslista alebo jazykovedec ?
Najvyraznejsou potrebou v tejto sfere je zosuladenie nazorov ekonomov a pravnikov s technickymi odbornikmi a s prirodovedcami (ekologmi, geografmi, environmentalistami). Pri tvorbe ekonomickych a legislativnych nastrojov starostlivosti o ZP pretrvava vzajomne neakceptovanie, co vedie k amaterskym zaverom v odbornych otazkach. Hlavnou zasadou pri rieseni problemov starostlivosti o ZP musi byt, aby sa primarne uplatnil vecny nazor odbornika na ten--ktory problem a potom sa k nim prisposobili ekonomicke a pravne nastroje. Inymi slovami: ekonomiku a pravo treba prisposobit prirode (realnej vecnej skutocnosti), nie naopak.

Uvedene aspekty a problemy environmentalneho vzdelavania nie su nove, vo vseobecnej rovine sa medzi odbornikmi aj akceptuju. Z tychto istych principov vychadzala aj koncepcia rozvoja environmentalneho vzdelavania a vedy v ramci Zasad ekologickej politiky SR v rokoch 1990 az 1992 (Miklos, 1991, 1992). Urobili sa aj mnohe konkretne kroky a v objemoch environmentalneho vzdelavania sa dosiahol znacny pokrok.
Napriek tomu vsak treba vyraznejsi kvalitativny prelom najma v organizacii a forme environmentalneho vzdelavania. V tomto smere je program Ekologickej akademie z rokov 1990--1992 stale aktualny. Hlavnym systemovym krokom pri jej aplikacii je prekonanie tradicnych akademickych pristupov, cielova orientacia, nove formy a organizacia vyucby, ako aj vyriesenie kompetencnych sporov (casto voluntaristicky podfarbenych) medzi jednotlivymi vzdelavacimi instituciami.

+Literatura++
Miklos, L., 1991: Zasady slovenskej ekologickej politiky. Zivot. Prostr., Bratislava, 25, 4, p. 174-178.
Miklos, L., 1992: Koncepcia rozvoja ekologickeho vyskumu a vzdelavania SKZP. Zivot. Prostr. 1,, p. 12-17.


Z d r o j:
Nazov casopisu: Zivotne prostredie
Vydavatel: Ustav krajinnej ekologie SAV Bratislava
Rocnik: 1996, Cislo: 3
ZIVOTNE PROSTREDIE:
Organizacie / Granty / Casopisy / Tlacove spravy / Legislativa