Jadrová reťaz

1. Ťažba uránu

      Urán je tmavo šedý kovový prvok, ktorý bol objavený v roku 1789. Je to najťažší kov nachádzajúci sa v prírode. Urán je ruda, z ktorej môže byť použitá len malá časť (1kg uránu v 1000 kg rudy, z ktorého len polovica sa dá vyťažiť, t.j. 500 gramov uránu v 1000 kilogramoch rudy).

      Podzemná aj povrchová ťažba znamená odsunutie obrovských množstiev rudy zo zeme. Vo väčšine uránových baní je percento vlastného uránového kovu veľmi nízke v porovnaní s ostatným ťažobným priemyslom: len asi 0,1 - 1%. Každá tona obohateného uránu, ktorá sa predáva na voľnom trhu predstavuje 1000 až 40 000 ton sutiny ako rádioaktívneho odpadu. Táto sutina často predstavuje až 85% pôvodnej rádioaktivity uránovej rudy. Uránové bane sú ale príliš často nechránené. Vietor a dážď šíria smrtiaci, karcinogénny prach z ťažby a kontaminujú okolitú krajinu.

      Ťažba uránu ide ruka v ruke s produkciou odpadov, ktoré majú katastrofálny účinok na životné prostredie, zvlášť dolu prúdom od týchto baní. A navyše sa k bežným rizikám, ktorým sú vystavení baníci, pridávajú aj vysoké ohrozenie rakovinou pľúc, inými pľúcnymi chorobami a rakovinami kože a žalúdka. Uránové ložiská dnes existujú vďaka ich izolácií od kyslíka a vody po milióny rokov. Ich ťažba ničí tento prirodzený obal a umožňuje vode a vzduchu niesť kontamináciu vonkajším prostredím.

      Jedným z hlavných nebezpečí uránu je fakt, že produkuje rádiové a radónové plyny (dcérsky produkt rádia). Pri vdýchnutí radónových plynov tieto môžu spôsobiť rakovinu pľúc a rádium si nájde svoju cestu k ľuďom cez potravinový a vodný reťazec, aby spôsoboval iné druhy rakovín a leukémiu. Urán je tiež nebezpečný ako toxický ťažký kov. Vystavenie radónovým plynom znamená aj ďalšie riziká, predovšetkým pri podpovrchovom ťažení. Dobrá ventilácia by mala chrániť baníkov pod zemou, ale zvyšuje kontamináciu životného prostredia a nebezpečie pre povrchových pracovníkov. Pri žiadnej ventilácií sa významne zvyšuje zdravotné riziko pracovníkov pod povrchom ale otvorené bane spôsobujú priame vyžarovanie radónu do okolitého prostredia.

      Rádium vyžaruje alfa častice a má polčas rozpadu 1600 rokov. Je výsledkom rozpadania sa uránu, ktorý sa nachádza v uránovej rude. Pred nedávnom boli zavedené bezpečnostné štandardy na ochranu proti radónu, ale 20 až 50 percent amerických, nemeckých a kanadských baníkov pracujúcich v minulých podmienkach už umrelo, alebo umrie na rakovinu. Po zjednotení Nemecka boli zverejnené údaje, podľa ktorých už umrelo vyše 20 000 bývalých pracovníkov uránovej bane Oberrthenbach vo východnom Nemecku.

      Vyše 70% svetových zdrojov uránu leží na územiach osídlených domorodým obyvateľstvom: Severných Teritóriách a provinciách Saskatchewan a Ontario v Kanade, v štátoch Arizona, New Mexico a South Dakota v USA, v Equádore a Brazílií, v Namíbií, Južnej Afrike, Nigérii a Gabune, v Číne, Indii, strednej Ázii a na Sibíri a v Austrálii. Po celom svete je pôvodné obyvateľstvo vystavené pomalej, mučivej smrti. Územia divočiny na východe aj západe podliehajú systematickej deštrukcii. Ani tu sa nedá hovoriť o "mierovom" využívaní jadrových technológií.

      Z 1500 príslušníkov kmeňa Navajo, ktorí boli v štyridsiatich až šesťdesiatych rokov naverbovaní na zmenu prostredia z jednoduchého farmárskeho života do uránovej bane Red Valley v Arizone, USA až 1112 z nich, alebo ich rodiny, požiadali o vládnu kompenzáciu rakoviny pľúc a iných chorôb spôsobených rádioaktivitou. 328 žiadostí bolo odsúhlasených. Už v roku 1949 bol americký Úrad jadrového dozoru (AEC) upozornený svojimi vlastnými expertmi na fakt, že žiarenie v baniach by mohlo spôsobiť epidémiu rakoviny pľúc. Ale AEC odmietlo varovať týchto baníkov, aby znížilo riziká chorôb. Pracovníci boli varovaní až koncom šesťdesiatych rokov.

      Vo všeobecnosti sa pri tomto procese jedná o zvýšenie koncentrácie uránu z 1% na 75%. Ruda z bane sa rozdrtí na piesok a premieša s veľkým množstvom vody a chemikálií. Predajný produkt, ktorý sa získava touto metódou sa nazýva oxid uránu, alebo sa všeobecne označuje ako tzv. žltý koláč. Je to len malé percento z rudy (pol kilogramu uránu v 1000 kg uránovej rudy). Rádioaktívny zbytok je tuhý odpad nazývaný konečná ruda, alebo "koncovka", ktorá obsahuje asi 85% celkovej rádioaktivity obsiahnutej v pôvodnej rude. Táto konečná odpadová ruda sa zvyčajne necháva v kopách, kde sa premiešava so vzduchom a vodou. Keď sa tento rádioaktívny prach nechá na povrchu a vyschne, môže byť čiastočne odnesený vetrom a usadiť sa na vzdialenej vegetácii. Alebo môže byť zmývaný dažďom do riek a jazier a kontaminovať ich. Pri spracovateľskom procese sa uvoľňujú obrovské množstvá odpadov v krátkom časovom období: stovky ton na každú tonu žltého koláča. Len na americkom juhozápade sa ich za posledných štyridsať rokov nazhromaždilo vyše 100 miliónov ton.

      Odpadová ruda obsahuje vyše tucet rádioaktívnych materiálov. Sú to napríklad tórium, gama žiarič s polčasom rozpadu 80 000 rokov, alebo rádium. Je to aj radónový plyn, ktorý uniká z hromád odpadu a vetrom môže byť prenášaný stovky kilometrov, zasahujúc veľké množstvo ľudí.

      Sú tri hlavné dôvody, prečo je radón tak nebezpečný.

• Po prvé preto, lebo je to plyn a môže sa vdýchnuť. Je to jediný plyn, ktorý sa tvorí pri procese rozpadu uránu. Neprirodzene veľké množstvá radónových plynov sa nepretržite dostávajú do ovzdušia v uránových baniach a úložiskách odpadovej rudy.
• Druhým dôvodom je skutočnosť, že vylučuje najnebezpečnejšie žiarenie: alfa žiarenie.
• Po tretie je to preto, že radón má krátky polčas rozpadu a ako dcérske produkty vznikajúce z "otcovského" radónu sú iné extrémne nebezpečné prvky. Problém radónu je zvlášť dôležitý v podzemných baniach, kde sa tento plyn akumuluje v tuneloch.

      Z minulosti poznáme mnoho únikov veľkých množstiev rádioaktivity zo skládok odpadovej rudy do životného prostredia. Jedna z najhorších nehôd sa stala v Spojených štátoch, kde sa pretrhla priehrada a do rieky Rio Puerco sa vypustilo asi 30 miliónov litrov tekutého odpadu a odhadovaných 1100 ton tuhého odpadu. V Austrálii podobná nehoda vyústila do značnej kontaminácie rieky East Finniss, kde následne vyhynuli skoro všetky rastliny a ryby v rieke samotnej a jej zátokach.

      Stovky akrov odpadovej rudy boli ponechané svojmu osudu v Grand Junction, Colorado, USA, až pokiaľ sa pre ne v šesťdesiatych rokoch nenašlo obchodné využitie. Mestskí plánovači sa ujali myšlienky použiť túto hmotu ako lacný doplnok do betónových a stavebných zmesí. Stavebné firmy použili tento odpad na výstavbu škôl, nemocníc, rodinných domov, ciest, letiska a obchodného domu. V roku 1970 si miestni detskí lekári všimli výrazný nárast nechutenstva, krvácania perí a ďalších vrodených chorôb novorodených detí v tamojšom kraji. Ďalšie vyšetrovanie preukázalo, že všetky tie deti sa narodili rodičom žijúcich v domoch postavených s použitím uránového odpadu a pri testoch sa mnohé tieto budovy ukázali ako žiariče gama žiarenia ako aj alfa žiariče radónových plynov vo vzduchu- rovnakého materiálu, ktorý spôsobuje rakovinu pracovníkom v uránových baniach.

      Z jednej tony uránovej rudy je len asi pol kilogramu čistého uránu. Z tohto množstva je 99,3% neštiepny izotop urán 238. V prirodzenej forme sa v uránovej rude nachádza štiepny urán 235 len v koncentráciách 0,7 percenta. Ale pre štiepnu reakciu je túto koncentráciu potrebné zvýšiť. Uránová ruda sa musí "obohatiť", aby obsah uránu 235 dosiahol aspoň 3% jej celkového objemu.

      Obohacovací proces je extrémne nákladný a spotrebuje veľké množstvo energie (obovacovacia továreň v Oak Ridge, Tennessee spotrebúva elektrinu produkovanú dvoma 1000 MW reaktormi) a odpadová uránová ruda obsahujúca nepotrebný urán 238 sa necháva ležať na zemi. Keďže urán 238 je extrémne hustý materiál, používa sa na výrobu krytov konvenčných zbraní, dávajúc zbraniam možnosť preniknúť cez pancierovú vrstvu tankov. Výrobcom zbraní v USA je poskytované zdarma vládou podporovaným jadrovým priemyslom.

      Počas šesťtýždňovej pozemnej vojny v Iraku v roku 1991 bolo použitých minimálne 10 000 krytov s uránom 238 a prinajmenšom 40 ton tohoto materiálu bolo ponechaného v Iraku a Kuvajte. Deti sa teraz hrajú s prázdnymi obalmi zbraní a tým sú vystavené vonkajším dávkam gama žiarenia, ako aj vdychovaniu a konzumovaniu čiastočiek uránu, ktoré môžu spôsobovať choroby pečene, rakovinu pľúc a kostí a leukémiu. Miera úmrtí detí pod päť rokov sa zdvojnásobila, počas prvých osem mesiacov od skončenia vojny umrelo 50 000 detí na rôzne druhy chorôb, vrátane rakoviny a chorôb žalúdka. Úrad jadrového dozoru Veľkej Británie vypracoval správu, podľa ktorej by týchto 40 ton uránu mohlo spôsobiť desiatky tisícok smrtí a navždy kontaminovať pôdu a pitnú vodu Iraku a Kuvajtu.

      Obohacovanie je tak nákladné, že sa federálna vláda USA rozhodla poistiť tento proces a prevádzkovať tri obohacovacie továrne, umiestnená v Oak Ridge, Tennessee, Paducah, Kentucky a Portsmouth, Ohio. Takéto dotácie umožnili USA stať sa hlavným svetovým dodávateľom obohateného uránu. A to je veľmi dôležitá pozícia, pretože umožňovala Amerike skoro dokonalú kontrolu a zodpovednosť nad jadrovým programom mnohých krajín.

      4. decembra 1996 dosiahli americkí ochrancovia životného prostredia ďalšie významné víťazstvo. Úrad jadrového dozoru USA vydal po ich niekoľkoročnej kampani 183 stránkové rozhodnutie o plánovanej výstavbe továrne na obohacovanie uránu v štáte Louisiana na juhu USA. Toto rozhodnutie obviňuje manažéra projektu Louisiana Energy Services z neschopnosti nazbierať dostatok finančných prostriedkov na výstavbu továrne, nepreukázania vlastnej potrebnosti továrne a nereagovania na negatívne dopady na životné prostredie v prípade vybudovania tohoto jadrového zariadenia.

      Široká koalícia ochrancov životného prostredia a viacerí kongresmani protestovali proti tomuto projektu, ktorý považujú za príklad environmentálneho rasizmu, keďže továreň mala byť vybudovaná v miestach osídlených predovšetkým chudobným černošským obyvateľstvom. Okolie by sa postupne premenilo na skládku toxického rádioaktívneho odpadu, vyžadujúc kapacitu skladovania vyše 100 000 ton tohto odpadu. Louisiana Energy Services bola označovaná za špinavú spoločnosť, ktorá by vyčistenie svojho odpadu prenechala platičom daní. Nedávne rozhodnutie Úradu jadrového dozoru USA je tak úplným koncom tohoto projektu a ďalším víťazstvom na našej strane.

      Keď sú palivové články pripravené v jadre reaktora a zaliate vodou, obohatený urán je pripravený na začiatok štiepnej reakcie. Počas nej sa jadrá uránu 235 rozpadajú na častice (produkty štiepnej reakcie- jadrá ľahších atómov ako stroncium a cézium), teplo a jeden či viac voľných neutrónov. Keby bol každý voľný neutrón absorbovaný jadrom uránu a nahradený voľným neutrónom z iného štiepiaceho sa jadra, situácia by sa stala kritickou a reťazová reakcia v reaktore by bola samoudržateľná. Kontrolné tyče, ktoré absorbujú rýchlo sa pohybujúce neutróny regulujú rýchlosť tohoto procesu.

      Štiepna reakcia uvoľňuje obrovské množstvo tepla, ktoré sa používa na varenie vody v reaktore. Vriaca voda tvorí paru, ktorá otáča turbínu a vyrába elektrinu. Štiepna jadrová reakcia je preto najnebezpečnejšou a najdrahšou metódou ako si uvariť vodu- asi ako krájanie masla elektrickou pílou.

      Popri výrobe elektriny štiepny urán tak isto vyžaruje stovky rádioaktívnych izotopov - všetko karcinogénne a mutagénne látky s polčasom rozpadu niekoľko sekúnd až sedemnásť miliónov rokov, či viac. Kontrolné tyče, chladiaca voda a jadro reaktora sa po istom čase stanú extrémne rádioaktívne a vyhorené palivo je miliónkrát rádioaktívnejšie ako v čerstvom stave.

      Prevádzka jadrových elektrární predstavuje mnohé nebezpečenstvá, ktoré boli často podhodnotené, pretože, ako to už býva, krátkodobé zisky prevážia zodpovednosť priemyslu a vlád chrániť verejnosť.

      Obrovské množstvá rádioaktívnych odpadov sa tiež vyprodukujú, keď je jadrový reaktor odstavený. Toto sa deje preto, lebo mnohé jeho časti, vrátane paliva, sa stali rádioaktívnymi. Nemôžeme ich jednoducho odhodiť. Proces starania sa o jadrovú elektráreň v tejto fáze voláme likvidácia. Po dvadsiatich, maximálne štyridsiatich rokoch sa do nej dostane každý jeden reaktor. Okrem odstránenia vyhoreného paliva ale neexistuje spoločný názor na to, čo by sa malo urobiť ďalej. Doteraz sa nikde na svete nezlikvidoval žiaden klasický reaktor. Niektoré krajiny plánujú rozobrať celú reaktorovú štruktúru, vrátane rádioaktívnych častíc, prenechajúc len prázdny priestor, tzv. zelenú lúku. Iné navrhli nechať budovu stáť na tom istom mieste a zasypať ju betónom alebo pochovať pod horou zeme.

      Náklady na likvidáciu jadrových reaktorov sú špekulatívne. Odhady nákladov sa rôznia podľa jednotlivých štúdií a za vzor slúžia malé výskumné reaktory. Rôzne detaily a prepracovanosť týchto výskumov ich robí rozdielnymi a vďaka nedostatku štandardizácie úplne neporovnateľnými. Navyše limitované skúsenosti s likvidáciou reaktorov ukazujú (ale žiadna s veľkým reaktorom), že je veľmi ťažko odhadnúť budúce náklady, tieto sa však veľmi pravdepodobne vyšplhajú až na 100% nákladov na samotnú výstavbu reaktoru.

      Jadrová energia je ako lietadlo, ktoré už vzlietlo napriek tomu, že ešte neexistuje vybudovaná pristávacia plocha. A zatiaľ čo lietadlo ešte stále letí, experti diskutujú o tom, ako vybudovať túto pristávaciu plochu.

      Je známe, že jadrový odpad sa produkuje počas rôznych štádií ťažby uránu, výroby jadrového paliva a počas bežnej prevádzky jadrovej elektrárne (tekutý, tuhý aj plynný odpad) vo forme vyhoreného paliva, počas prípadného prepracovávania vyhoreného paliva a konečne počas likvidácie jadrových elektrární po skončení ich životnosti.

      Problémom rádioaktívneho odpadu je, že niektoré dlhotrvajúce rádionuklidy sú aktívne po desiatky, stovky, tisíce či až milióny rokov. Je nutné zdôrazniť, že žiadna iná z ľudstvu známych technológií nedokáže zmeniť fyzikálno-chemickú štruktúru biosféry našej planéty. Štiepna jadrová reakcia vyúsťuje do tvorby častíc, ktoré sú v biosfére votrelcami a ktorým sa živé organizmy nedokážu a nemôžu prispôsobiť. Tieto častice obsahujú predovšetkým plutónium a iné produkty uránu.

      Ako časť bežnej prevádzky vylučuje každá jadrová elektráreň isté množstvo odpadových materiálov priamo do okolitej prírody. Tekuté odpady sa vylučujú spolu s chladiacou vodou do blízkej rieky, prípadne mora a plynné odpady sa vylučujú do atmosféry.

      Navyše sa tvoria rádioizotopy, z ktorých niektoré v prírode nikdy predtým neexistovali. Ich uvedenie do reťaze fyzikálno-chemických transformácií prebiehajúcich miliardy rokov ako evolúcia života teraz jednoznačne predstavujú ohrozenie živej prírody.

      Preto jadrové technológie, ktoré za sebou nechávajú rádioaktívne dedičstvo po tisíce rokov sú najšpinavšie zo všetkých existujúcich technológií.

      Ten istý záver dosiahneme pri porovnaní množstva odpadov tvorených v jadrovej reťazi. Z niekoľko tuctov ton jadrového paliva uloženého v reaktore sa použije len niekoľko kilogramov. Spolu so závratným množstvom energie potrebnej na vybudovanie reaktorov samotných, na ťažbu uránu a neskôr na skladovanie odpadu a likvidáciu elektrárne predstavuje množstvo odpadu v jadrovom priemysle 99,9%. Na svete neexistuje iná technológia s tak nízkou energetickou efektivitou.

      Existujú tri kategórie rádioaktívnych jadrových odpadov: vysoko aktívny, stredne aktívny a nízko aktívny odpad. Vysokoaktívny odpad pozostáva predovšetkým z vyhoreného paliva a jadra reaktorov, a vysokoaktívneho tekutého odpadu vznikajúceho pri prepracovávaní paliva. Tento odpad je tisíc krát rádioaktívnejší ako stredne aktívny odpad. Stredne aktívny odpad predstavuje predovšetkým kovové nádrže na palivo, ktoré pôvodne obsahovali uránové palivo pre jadrové reaktory, kovové časti reaktorov a chemické zvyšky. Tieto musia byť chránené, aby pracovníci a verejnosť neboli vystavení žiareniu počas ich prepravy a uskladnenia. Väčšinou sa skladujú v mieste produkcie. Stredne aktívne odpady sú väčšinou tisíc krát rádioaktívnejšie ako nízko aktívne odpady. Nízko aktívne odpady pozostávajú predovšetkým z takých vecí ako napríklad ochranné ošatenie a laboratórne zariadenie, ktoré prišlo do kontaktu s rádioaktívnymi materiálmi.

      Jediné uspokojujúce riešenie problému s rádioaktívnym odpadom by bolo jeho úplne zničenie. K dnešnému dňu je známy jediný spôsob takéhoto zničenia, ktorým je "transmutácia", teda transformácia nebezpečných rádioanuklidov s dlhou životnosťou na rádionuklidy s krátkou životnosťou a nakoniec na látku, ktorá by už nebola rádioaktívna. Transmutácia je teoreticky možná, ale neuskutočniteľná v praxi, kvôli nevyhnutným enormným množstvám energie, väčším než by bol zisk zo štiepnej reakcie v reaktore.

      Existuje niekoľko návrhov na uskladnenie rádioaktívnych odpadov nie ich zničením, ale "bezpečnou" izoláciou. Najčastejšie diskutovanými spôsobmi sú vystreľovanie odpadov do vesmíru, ukladanie na dne oceánov alebo hlbinné ukladanie mnoho kilometrov pod povrchom Zeme. Ako riešenie problému rádioaktívneho odpadu sa niekedy spomína aj jeho zaliatie do živice, betónu, soli, skla alebo keramických materiálov. Tento postup odpad ale nezničí, len ho zocelí a umožní lepšiu skladovateľnosť a zlepší jeho dočasnú izolovanosť. Problém samotný sa ale prenesie na plecia budúcich generácií. Navyše nikto nemôže garantovať schopnosť súčasných spôsobov izolácie rádioaktívnych odpadov na 100, 1000 alebo 10000 rokov.

      Pred desiatimi rokmi ochrancovia životného prostredia varovali, že problém jadrového odpadu by mohol rásť ako snehová guľa. Jadrový priemysel ale nepočúval. V päťdesiatych rokoch jadrový priemysel USA uvolnil len niekoľko sto curie jadrového odpadu. Do roku 1984 sa skladovalo 14,7 miliardy curie odpadov a do roku 2000 experti predpovedajú nárast tohoto množstva na 42 miliárd curie - dosť na zabitie všetkého živého na Zemi. V roku 1990 na svete existovalo 84 000 ton vyhoreného jadrového paliva, čo je dvojnásobok množstva z roku 1985 a dvadsaťnásobok z roku 1970. Na svete sa dnes nazhromaždilo viac ako 200 000 ton rádioaktívneho odpadu a vyhoreného jadrového paliva a oficiálny predpoklad Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu na polovicu budúceho storočia je 450 000 ton.

      Navrhované ukladanie v antarktickom ľade je zakázané medzinárodnými zákonmi a pri tomto spôsobe existuje obava o osudovú chybu a neobnoviteľnosť takejto prevádzky. Geologické ukladanie, momentálne preferovaná metóda, musí počítať s neistotou o dlhodobej geológii, tokoch podzemných vôd a ľudských zásahoch. Kontaminácia vody sa všeobecne považuje za najpravdepodobnejší mechanizmus spojenia s odpadom uskladneným v skale. Podzemná voda by sa mohla dostať do kontaktu s rádioaktívnymi časticami, ktoré by následne kontaminovali pitnú vodu v blízkom i vzdialenom okolí.

      Ukladanie na dne oceánov by porušovalo medzinárodné právo, existujú značné obavy z transportu odpadu a takéto úložisko by nebolo kontrolovateľné. Žiaľ, v minulosti sa to už dialo (viac či menej legálne) a napríklad len štáty západnej Európy do roku 1983 zhodili do vôd Atlantického oceánu približne 60 000 kubických metrov nízko a stredne aktívneho odpadu. Pri vystreľovaní do vesmíru by možná nehoda mohla ohroziť celú planétu a bolo by to mimoriadne finančne aj energeticky náročné. Dlhodobé skladovanie na povrchu je závislé na našich inštitúciách na monitorovanie a kontrolu prístupu k odpadu po dlhé časov obdobie. Prepracovanie vyhoreného paliva zvyšuje množstvo odpadu 160 krát, predstavuje vysoké náklady a riziko výroby jadrových zbraní. Transmutácia, teda konverzia odpadu na krátkodobejšie izotopy nezaručuje finálnu redukciu celkového množstva odpadu, je veľmi drahá a energeticky náročná.

      Problémom rádioaktívneho odpadu je aj jeho preprava. Rádionuklidy sa každý deň v obrovských množstvách prevážajú po cestách, vzduchom a na mori. Preprava zahŕňa všetko od vyťaženého uránu po plutónium.

      Francúzska loď Mont Luis, ktorá sa potopila 25. augusta 1984, je pravdepodobne najznámejším príkladom nehody pri preprave rádioaktívneho odpadu. Nákladná loď Mont Luis sa zrazila s nemeckou prepravnou loďou Olau Brittania, ktorá pravidelne cestovala medzi Veľkou Britániou a Holandskom. Tridsať kontajnerov obsahujúcich 450 ton vysoko toxického, rádioaktívneho a reakčného spracovaného uránu sa potopilo na dno Severného mora, asi desať míľ od pobrežia v belgickom Oostende. Zodpovední pracovníci neskôr odhalili, že tri kontajnery obsahovali obohatený urán. Posledný barel bol nájdený 4. októbra 1984.

      28. septembra 1994 umrelo pri potopení prepravnej lodi Estonia 852 ľudí, keď sa táto potopila na ceste z estónskeho Tallinu do Štokholmu v Švédsku. Príčinou potopenia bolo záhadné otvorenie dverí na konci lodi. Existujú dôkazy, že na lodi bola skupina pašerákov, ktorá zo strachu pred prichytením nariadila otvorenie zadných dverí, aby mohla zhodiť svoj náklad do mora: heroín a 40 ton rádioaktívneho kobaltu a osmia. Dokument ruskej vlády dokladá, že loď Estonia bola kľúčovým prvkom v kruhu organizovaného zločinu pašovania tovarov medzi západnou Európou a baltickými štátmi. Estonia bola na dne mora pochovaná pod betónovým sarkofágom aj so 700 telami pasažierov na palube, napriek protestom konštruktérov lode a rodín obetí nešťastia. To je dôkaz prítomnosti rádioaktívnych materiálov na lodi, pretože zakrytie lode vrstvou betónu je vhodným spôsobom zabránenia rádioaktivite uniknúť do prostredia.

      Nesmieme zabúdať, že počas histórie jadrového priemyslu jeho podporovatelia neustále vyhlasovali, že problém rádioaktívneho odpadu je predovšetkým technickým odpadom, ktorý bude nejakým spôsobom vyriešený, alebo už bol vyriešený. V skutočnosti neexistuje akceptovateľné a praktické riešenie tohoto problému a v blízkej budúcnosti ani nie je dosiahnuteľné. Všetky jadrovým priemyslom momentálne ponúkané riešenia sú ako "vyčistenie izby a zametenie špiny pod koberec".

      Najlepším riešením pre budúcnosť je, aby sme už nikde na svete neprodukovali ďalší jadrový odpad.