Za Matku Zem

Ekonomické náklady       Jadrová energetika je mimoriadne neekonomická. Tam kde bolo voľnému trhu umožnené, aby sa uplatnil, sa jadrová energetika ukázala ako neschopná konkurencie. Navyše plné ekonomické náklady zahŕňajúce likvidáciu starých reaktorov, dlhodobé skladovanie rádioaktívnych odpadov a nevyhnutné pravidelné nehody sa ešte len musia zahrnúť do celkových nákladov jadrovej energie.       Pri porovnaní odhadov a predpokladov s empirickými údajmi o existujúcich reaktoroch vyjde najavo, že oficiálne odhady neustále predpokladali nižšie náklady a lepšie prevádzkové výkony, než aké sa v priemernej praxi dosahujú. Dokonca aj v prípade používania údajov z praxe oficiálne miesta preberajú skúsenosti z najlepších reaktorov, ktoré zo štatistického hľadiska nepatria do typickej skupiny. Parametre, pre ktoré ešte neexistujú skutočné údaje, ako napríklad životnosť reaktora, náklady technologických zlepšení bezpečnosti, prevádzkové a údržbárske náklady a náklady na likvidáciu reaktora, sú preberané z najoptimistickejších scenárov, namiesto použitia opatrnejších variantov.       A navyše odhady nákladov na rozvoj jadrovej energie rutinne obchádzajú externé monetarizovateľné náklady súvisiace so subsídiami, rizikom nehody a dopadmi na životné prostredie. Tak ako sa environmentálne náklady začínajú brať do úvahy pri kalkuláciách o iných energetických zdrojoch, malo by sa to udiať aj s jadrovou energiou.       Pri zrode programu budovania jadrovej energetiky v Spojených štátoch amerických prehlásil v roku 1954 Lewis L. Strauss, predseda americkej Komisie pre atómovú energiu, že jadrové elektrárne budú vyrábať elektrinu, ktorá bude "tak lacná, že sa neoplatí merať jej spotrebu". S mohutnou podporou štátneho rozpočtu podľahli elektrárenské spoločnosti obrovskému optimizmu a objednali výstavbu desiatok jadrových elektrární. Politikom a špecialistom pre styk s verejnosťou sa počas 60. rokov podarilo strhnúť na svoju stranu taktiež väčšinu občanov. Keď sa začiatkom 70. rokov začali vynárať pochybnosti, predstavitelia priemyslu im čelili maľovaním ružových vízií o budúcnosti s jadrovou energetikou.       Súčasťou presvedčovacích kampaní bola prezentácia katastrofických scenárov pre prípad, že by sa od výstavby jadrových elektrární upustilo. Sám William McCollam Jr., predseda Národného výboru pre energetiku, tieto metódy prevzal a v roku 1976 zopakoval: "Pokiaľ by sa naším firmám nepodarilo stavať a prevádzkovať jadrové elektrárne podľa súčasných plánov, Spojené štáty na to doplatia závažnými výpadkami v zásobovaní elektrinou, ktoré vyplynú z nedostatku výrobnej kapacity".       K žiadnym výpadkom dodávok však nedošlo. Naopak, od roku 1973 bolo v dôsledku výrazného poklesu dopytu po elektrine zrušených 117 reaktorov, ktoré boli plánované alebo aj rozostavané. K nečakane vysokej cene tu prispievajú náklady na výstavbu a prevádzku, rovnako ako vysoká poruchovosť reaktorov, ktorá znemožňuje plne využiť ich výkon.       V rokoch 1968 - 1990 stála 1 kWh elektriny vyrobená v jadrových elektrárniach priemerne 8,8 centu, čo je skoro dvojnásobok ceny elektriny z elektrární spaľujúcich uhlie, zemný plyn alebo ropu.       Voľný trh na základe týchto skutočností prinútil elektrárenské spoločnosti k tomu, aby že postupne zrušili všetky objednávky na výstavbu jadrových elektrární a to aj spätne až do roku 1973. Štyridsať rokov rozvoja jadrovej energetiky dospelo do situácie, ktorá je pravým opakom optimistických vízií z 50. rokov.       V roku 1986 vypracovalo federálne Ministerstvo energetiky USA štúdiu, ktorá porovnáva plánované a skutočné náklady u 75 elektrární, ktorých výstavba bola začatá v rokoch 1966 - 1977. podľa plánov mali celkové náklady predstavovať 45 miliárd USD. V skutočnosti stáli 145 miliárd USD, teda o sto miliárd viac - a to sa jedná len o priame náklady, do ktorých nie sú započítané úroky z pôžičiek a ďalšie poplatky.       Náklady výroby elektriny u jadrových elektrární zahŕňajú palivo, mzdy a nevyhnutnú údržbu. Odrážajú sa v nich tiež investície nutné po dokončení výstavby: priebežná modernizácia zariadení elektrárne a oprava, či výmena tých súčastí, ktoré znižujú jadrovú bezpečnosť. Pôvodné ekonomické analýzy jadrových elektrární USA vychádzali z predpokladu, že nízke prevádzkové náklady vynahradia mimoriadne vysoké investície do ich výstavby. Ako však preukazujú skúsenosti z posledných 30 rokov, tieto predpoklady sa nikdy nepodarilo naplniť. Napríklad v rokoch 1974 - 1993 narástli prevádzkové náklady (bez započítania ceny paliva) z 37 na 126 miliárd USD ročne na jeden reaktor.       Likvidácia vyslúžených reaktorov je jednou z kľúčových neznámych v ekonomických rovniciach jadrovej energetiky, čo ďalej znižuje šance jadrových elektrární konkurovať iným zdrojom v americkej rozvodnej sieti. Napríklad spoločnosť Yankee Atomic Electric Company (YAEC) v roku 1985 požiadala o to, aby mohla zvýšiť ceny elektriny, pretože odhad nákladov na likvidáciu JE Yankee Rowe (Massachusets) narástol z 30 na 68 miliónov USD. V roku 1989 zvýšila spoločnosť cenu elektriny druhý krát, pretože nový odhad už uvádzal čiastku 98,4 milióna USD. V roku 1992, keď sa YAEC rozhodla túto elektráreň definitívne uzavrieť, už rozpočet na jej likvidáciu predstavoval 247 miliónov USD. O dva roky neskôr, v roku 1994, tento rozpočet presiahol hranicu 370 miliónov USD - teda desaťnásobok toho, čo stála výstavba elektrárne.       V rámci celých Spojených štátov bolo koncom roku 1989 na fondoch na konečnú likvidáciu reaktorov uložených len 13,8% potrebnej čiastky, napriek tomu, že elektrárne už presiahli 33,6% plánovanej životnosti.       Federálny zákon o rádioaktívnych odpadoch z roku 1982 požaduje po elektrárenských spoločnostiach, aby za každú kilowatthodinu elektriny vyrobenú v jadrových reaktoroch platili poplatok 0,1 centu. Tieto peniaze putujú do špeciálneho spoločného fondu, z ktorého sa má hradiť výskum a vybudovanie konečného úložiska vysoko-aktívnych odpadov.       Fond dodnes nazhromaždil peniaze a pohľadávky vo výške 11 miliárd USD. Podľa predpokladov by sa v ňom malo z existujúcich elektrární nakoniec zozbierať asi 22 miliárd USD. Ministerstvo energetiky USA však vo svojej predbežnej správe dospelo k záveru, že náklady na vyriešenie tzv. koncovky palivového cyklu budú predstavovať najmenej 34,6 miliardy USD, teda o 12,6 miliardy viac. Aby fond nazhromaždil potrebnú čiastku, povinný poplatok za "jadrovú" kilowatthodinu sa bude musieť zvýšiť.       Priemerná čiastka, ktorou občania prispievajú na jadrovú energetiku (výstavba, prevádzka a likvidácia elektrární a ich odpadov) je v porovnaní s ostatnými zdrojmi energie zďaleka najvyššia. Spotrebitelia elektriny v miestach, kde nie sú jadrové elektrárne platia v priemere 7,25 c/kWh, zatiaľ čo spoločnostiam, ktoré jadrové elektrárne prevádzkujú platia v priemere 9,38 c/kWh.       Na rozdiel od iných krajín v Európe spravilo Francúzsko svoj jadrový program centrálnou súčasťou ich priemyselnej stratégie. Podľa oficiálneho názoru táto stratégia znamenala jednoznačný úspech. Francúzsky jadrový program neustále znižoval nárast energetických účtov krajiny, zlepšil jej obchodnú bilanciu a redukoval problémy emisií spojených s fosílnymi palivami.       Negatívnymi stránkami však je, že táto krajina si nedokázala vybudovať efektívny program úspor energie a decentralizáciu energetického systému. Celý problém likvidácie vyslúžených reaktorov a rádioaktívnych odpadov ich ešte len čaká a systém monopolnej elektrárenskej spoločnosti nezodpovedá súčasným trendom.       Na úrovni prevádzkovateľov elektrární je francúzsky jadrový program vykurovania priestorov elektrinou jeden z dvoch najhorších na svete: nadbytočná základná kapacita v lete kombinovaná s problémami uspokojiť požiadavky v zimnom období.       Kapacitné problémy tak isto podkopávajú kvalitu zákazníckych služieb spoločnosti Electricité de France (EDF) a jej nákladovú stratégiu. Spôsobujú tak isto stagnáciu a čiastočný opak trendom znižovania emisií oxidov síry. Kvôli úsporám kapitálu zanedbala EDF vyčistenie jej fosílnych elektrární. A keďže tieto elektrárne sú v prevádzke častejšie, ako sa predpokladalo, vďaka potrebe zabezpečiť zimnú dodávku tepla a problémom s údržbou reaktorov, emisie CO2 na kWh zo všetkých francúzskych elektrární (vrátane jadrových) vystúpili na dvojnásobok úrovne Nemecka, ktoré je silne závislé na uholných elektrárniach, ale v priebehu 70. a 80. rokov investovalo do čistiacich zariadení.       Čo sa týka finančnej situácie, francúzske jednostranné investovanie do reaktorov zapríčinilo, že EDF je najzadĺženejšia spoločnosť na svete. V roku 1992 spoločnosť EDF dlhovala asi 30 miliárd dolárov. EDF si zapríčinila finančné straty od začiatku budovania jadrových reaktorov v roku 1974.       Ceny elektriny vo Francúzsku nie sú výrazne nižšie než je ich priemer v iných krajinách OECD, ale zaberajú stredovú pozíciu. Zároveň sa zdá, že program výrazných kapitálových požiadaviek do energetického sektoru odlákal priemyselné investície do iných sektorov, ktoré sú dôležitejšie pre ekonomický blahobyt krajiny. Jadrový program tejto krajiny nebol schopný zapríčiniť jej priemyselnú súťažischopnosť.       Na makroekonomickej úrovni sa francúzsky jadrový program javí ako ukážka ekonomicky nezmyselnej náhrady dovozu. V porovnaní s alternatívnou energetickou koncepciou presadzujúcou investície do kogenerácie a efektivity pridáva jadrová stratégia EDF až 10 miliárd USD na energetický účet Francúzska, vyvolávajúc zbytočné náklady, ktoré sú zhruba rovné jednému percentu hrubého domáceho produktu krajiny.       Tieto ekonomické výsledky francúzskeho jadrového programu (a vo všeobecnosti investície do konvenčných energetických sektorov väčšiny krajín) sú predovšetkým výsledkom ignorovania integrovaného prístupu politiky a plánovania najnižších nákladov a čiastočne odmietania efektívnej kogenerácie a investícií do úspor energie.       Privatizácia verejne vlastneného systému energetických spoločností vo Veľkej Británii uskutočnená v rokoch 1989 - 1991 tak isto ukázala absolútnu neschopnosť jadrovej energetiky presadiť sa na voľnom trhu.       V rámci tejto privatizácie britská vláda zamýšľala aj predaj jadrových elektrární súkromným investorom. Ale zatiaľ čo elektrárne na fosílne palivá našli pripravený trh, výpredaj jadra dopadol katastrofálne.       Už od oznámenia o vybudovaní 32 amerických jadrových reaktorov do roku 1990 v roku 1973 vyhlasovala Britská energetická spoločnosť (CEGB), že sa jedná o najlacnejšiu verziu produkcie energie. Pri použití výrobného faktoru 75 percent, štyridsať a viac ročnej životnosti reaktoru a osem percentnej sadzby zľavy určenej britskou vládou v roku 1989 bola "verejná cena" reaktorov odhadnutá na 3,22 pencí za kilowatthodinu. Úroková miera počas výstavby nebola zahrnutá.       Vo vládnom návrhu privatizácie mali byť jadrové aktíva CEGB prebraté novo vytvorenou súkromnou energetickou spoločnosťou National Power. Po prvý krát v histórii svojho jadrového programu musela CEGB konfrontovať s nezávislými kalkuláciami ekonomických nákladov jadrového programu súkromným investorom.       Súkromní investori v National Power spoločne odmietli spôsob kalkulácie nákladov uskutočnený vládou riadeným, vertikálne integrovaným jadrovo - monopolným CEGB. Odhad poskytnutý National Power bol na úrovni 6,2 p/kWh bez úrokov počas výstavby, alebo 7,34 p/kWh aj s nimi. To bol skoro dvojnásobok údajov získaných podnikom CEGB.       Súkromní investori mali navyše niekoľko požiadaviek na vládne záruky preberania rizika nárastu nákladov, horšej prevádzky a striktnejšej ochrany životného prostredia. Vláda deklarovala, že takéto "bezprecedentné záruky" nemohla poskytnúť a 9. novembra 1989 vylúčila všetky jadrová aktíva z privatizácie.       Svetová banka a Medzinárodná energetická agentúra vypracovali marci 1993 štúdiu o Jadrovej energetike a jej bezpečnosti v krajinách strednej a východnej Európy a bývalého Sovietskeho Zväzu. Táto štúdia prichádza k záveru, že by bolo technicky a ekonomicky možné uspokojiť energetické požiadavky týchto 6 krajín a zároveň do polovice deväťdesiatych rokov uzavrieť najnebezpečnejšie jadrové reaktory sovietskeho dizajnu.       Investičné náklady, vrátane bezpečnostných zlepšení by v rokoch 1993 až 2000 predstavovali 18 miliárd USD a energetická reforma by podľa tohoto scenára mala podporovať úspory energie a energetickú efektívnosť na strane výroby aj spotreby a ako hlavnú alternatívu voči jadrovým elektrárniam videla paroplynové elektrárne.       Naproti tomu náklady na udržanie všetkých jadrových reaktorov v prevádzke a zvýšenie ich bezpečnosti by v rokoch 1993 až 2000 stálo asi 24 miliárd USD (3 miliardy USD ročne), pri predpokladanom rovnakom priebehu ekonomických reforiem a súvisiacich nárokoch na energiu.       JETE       Ani na Slovensku nie je situácia iná ako vo svete. Rozostavané sú dva dobre známe reaktory jadrovej elektrárne v Mochovciach. Do apríla 1995 sa vážne uvažovalo o ich financovaní predovšetkým prostredníctvom Európskej banky pre obnovu a rozvoj so sídlom v Londýne. Výška požadovanej pôžičky na dokončenie JE Mochovce podľa pôvodného projektu predstavovala sumu vyše 28 miliárd Sk. Už dovtedy sa však v Mochovciach preinvestovalo približne 20 miliárd korún, z ktorých mnohé ešte predstavovali nesplatený dlh. Žiaľ, hodnota stavbu nepredstavovala túto hodnotu, vzhľadom na nutné zmeny technológii, nepoužiteľnosti pôvodných častí na nový projekt a zastaranie.       Koncom marca 1995 pražská Škoda zverejnila ponuku na dokončenie JE Mochovce cca vo výške 18 miliárd Sk, čo malo predstavovať 30 percentné zníženie nákladov. Pri samotnom podpise zmlúv sa však hovorilo už len o 14 percentných úsporách a dnes sa konečná čiastka vyšplhala na sumu vyše 27 miliárd Sk, teda len minimálne nižšiu, ako sa plánovalo v pôvodnom projekte.       Zástancovia jadrovej energetiky celý čas argumentujú, že Mochovce sú dokončené na 90%. Je však ťažko povedať z akého hľadiska, keďže popri preinvestovaných prostriedkoch 20 miliárd je na dostavbu v rokoch 1996 až 1999 potrebná suma minimálne vyše 27 miliárd Sk. Z finančného hľadiska to teda nie je ani len polovica.       Verejnosti nebola navyše predložená ani jedna seriózna štúdia, ktorá by dôveryhodne dokázala ekonomickú výhodnosť JE Mochovce oproti navrhovaným alternatívam. Prvá štúdia, vypracovaná na objednávku londýnskej EBRD bola dokázateľne zmanipulovaná v prospech jadrového variantu a aj bez toho faktu obsahovala mnohé chybné údaje, ktoré akoby náhodou všetky zvýhodňovali Mochovce (predovšetkým vysoké ceny plynu ale i mnoho ďalších). Táto štúdia bola okrem iného predmetom kritiky medzinárodných finančných inštitúcií (americké Ministerstvo energetiky, Európska investičná banka) a médií ako napríklad The Financial Times, The Times, The European a podobne.       Ani žiadna iná štúdia nebola schopná vyhnúť sa kritike, ktorá by neznehodnotila jej "promochovecký" výsledok. Všeobecne sa objavujú také chyby, že Mochovce sú porovnávané len s jednou paroplynovou elektrárňou rovnakého výkonu a v rovnakej lokalite, namiesto posúdenia celého komplexu možností, ktorými sú predovšetkým zvýšenie účinnosti existujúcich zdrojov, kombinovaná výroba elektriny a tepla, výstavba nových menších paroplynových zdrojov, úspory energie, využívanie obnoviteľných zdrojov energie, cieľavedomá reštrukturalizácia priemyslu, zameraná na efektívne využívanie energie a zreálnenie cien energie.       Tieto možnosti by pohodlne nahradili výkon Mochoviec a pre našu krajinu i ekonomiku by znamenali nižšie nároky na investície, životné prostredie a zdravie a zabezpečili by viac pracovných miest, ako jedna atómová elektráreň.